Podarilo sa vám hrať na turné s Georgeom Michaelom. Ako ste sa k nemu dostali?
Počas pôsobenia v Toskánsku, kde sme s fantastickým slovenským harfistom Jakubom Rizmanom robili „street performance“ (vystúpenie na ulici), sa k nám dostala informácia, že George Michael ide na turné s klasickým orchestrom a stále nemá harfistu, ktorý by bol doma aj v žánri, aký hrá on. Poslal som manažérovi orchestra svoj životopis spolu s nahrávkami. Keďže som odmalička upravoval popové skladby na klavíri a neskôr na harfe, mal som k tejto hudbe blízko. Odpoveďou boli dátumy a miesta koncertov s otázkou, či som v tieto termíny voľný. Keď som napísal, že áno, poslali mi noty.
Bolo to také jednoduché? Keď ste sa prihlasovali, skutočne ste si mysleli, že vás môže zobrať?
Keď som sa prihlasoval, veľmi som chcel ísť na turné a veril som, že to klapne. Keď sa to podarilo, po celý čas som si hovoril, že to nemôže byť pravda, že to nie je ten George Michael, ktorého sme všetci sledovali na MTV za dávnych čias. Pravda to bola a tiež najlepšie obdobie v mojom muzikantskom živote. Odohrali sme sedemdesiat koncertov v šestnástich krajinách od Írska cez Dánsko až po Chorvátsko.
Keď George Michael v prestávkach moderuje svoje koncerty, pôsobí placho. Je taký?
V spoločnosti je veľmi nenápadný. Keby ste nevedeli, kto to je, ani si ho nevšimnete. Je to taký malý, tichý chlapík.
Turné musel predčasne ukončiť pre zdravotné problémy. Viete, čo je s ním dnes?
Pred Vianocami som od jeho manažéra počul, že je vo svojom dome v Austrálii, kde skladá nové piesne.
Nebola to vaša jediná spolupráca s muzikantskými hviezdami. Zahrali ste si aj pred Depeche Mode na ich koncerte vo Viedni. Čo tomu predchádzalo?
Som ich fanúšikom dlhé roky, hoci za to, čo robia posledné roky, sa ako ich fanúšik môžem skôr hanbiť, ale to je na inú tému… Ich skladby som upravoval hneď, ako som začal hrať na harfe. Dlhé roky som nenašiel odvahu s nimi vystúpiť na verejnosti, až kým ma o to nepožiadal jeden žilinský hudobný klub. Na koncert prišli asi piati ľudia, ostatní si mysleli, že Depeche Mode na harfe musí byť niečo príšerné. Niekto z tých piatich prítomných nakrútil mobilom video, ktoré sa ocitlo na sociálnej sieti. Dostalo sa až do FM rádia, ktoré mi ponúklo urobiť špeciálny vianočný koncert. Pre obrovský záujem sa však tentoraz veľa ľudí ani nedostalo dovnútra. Záznam z koncertu som poslal Kerrymu Hopwoodovi, ktorý spolupracuje s Depeche Mode a ktorého som spoznal počas turné s Georgeom Michaelom. Nahrávku si chalani z kapely pozreli, asi do mesiaca sa mi ozvali a pozvali ma ako špeciálneho hosťa na ich koncert vo Viedni.
Viete dopredu odhadnúť, ktorá popová skladba bude dobre znieť na harfe?
Tá, ktorá má melódiu.
Púšťate sa aj do netradičných projektov, ako je sprevádzanie „spievajúcej píly“. Ide o bežnú pílu na stromy?
Áno, ide presne o takú pílu. Každá píla znie inak a moja kolegyňa našla najlepšie znejúcu v Škandinávii. Tiež záleží na tom, akým sláčikom sa na píle hrá. Ona používa husľový barokový sláčik. Dramaturgiu koncertov sme zostavili z klasických diel Musorgského, Debussyho, Ravela, a z pop-rockových skladieb Nirvany, Daft Punk či Richarda Müllera.
Foto: archív Michala Matejčíka
Na akých nezvyčajných miestach ste už hrali?
Párkrát som hral na súkromnej oslave alebo narodeninovej párty, kde som mal byť prekvapením a nikto ma predtým nesmel vidieť. Hral som už aj na strome a v obrovskej škatuli, či dokonca vo veľkom kufri auta počas cesty diaľnicou.
Uživí vás hra na harfe?
Zatiaľ som s tým nemal problém. Je to určite aj tým, že popri hraní dávam súkromné hodiny alebo som učil v hudobných školách. Posledné roky som začal pracovať na jednom zaujímavom umelcom projekte pre organizáciu na toskánskom ostrove Elba.
Aký to je projekt?
Ide o filantropický projekt jednej švajčiarskej nadácie, ktorá na svahu veľkom ako futbalové ihrisko vybudovala oázu pre umelcov. Na toto miesto od marca do októbra nadácia pozýva hudobníkov, výtvarníkov, prekladateľov, spisovateľov z celého sveta. Každý z nich sa tu môže nerušene venovať len svojej tvorbe a hľadaniu múz. Hudobný ateliér s koncertným krídlom je vzdialený desať krokov od mora. Ateliér pre výtvarníkov je na vrchole pozemku s výhľadom na západ slnka nad Korzikou.
Na Slovensku sa hra na harfe takmer neučí. Základné umelecké školy nevlastnia vhodné nástroje alebo nemajú vôbec žiadne. Kde ste začínali vy?
V čase, keď som začínal s hrou na harfe, žiadna ZUŠ nemala v ponuke hru na tomto nástroji. Dnes je situácia lepšia. Tento odbor sa už dá nájsť v Bratislave aj v zopár ďalších mestách na Slovensku.
Ešte koncom devätnásteho storočia hrali na harfe takmer výlučne muži, potom sa harfa stala viac-menej nástrojom, ktorému vládli ženy. Vyrovnal sa dnes pomer síl?
Harfa bola do toho obdobia vyslovene mužsky nástroj. Má pôvod v loveckom luku, ktorého rozvibrovaná tetiva vydávala tón. Na luk sa napli ďalšie tetivy a vznikla prvá harfa, na ktorej hrali pravekí lovci. Do dnešnej doby prešla mnohými konštrukčnými a tvarovými zmenami a v istom období si niekto šikovne marketingovo mysliaci povedal: Posaďme za harfy pekné dámy a urobme niečo, čo tu ešte nebolo. Tento výborný ťah sa ujal, a preto je dnes ešte stále viac harfistiek ako mužských hráčov.
Ako sa dokážete vyznať v toľkých strunách?
Harfa, na ktorej hrám ja, má 47 strún a sedem pedálov. Červená farba všetkých strún C a modrá všetkých strún F pomáha hráčovi orientovať sa. Pedálmi prelaďujem struny o poltón vyššie alebo nižšie. Vďaka nim má teda jedna struna tri rôzne tóny, napríklad Ces, C, a Cis.
Prečo patrí harfa k najnáročnejším hudobným nástrojom?
Hra na harfe je náročná aj preto, lebo nohy musia stláčať pedále, na ktoré harfista nevidí. Môže sa stať, že hrá síce správne na strunách, ale pedále stlačí nesprávne a tóny neznejú tak, ako by mali. Na rozdiel od klavíra, kde prsty ležia viac-menej sústavne na klávesoch a cítia ich, ja musím prsty po každom tóne vzdialiť od strún. Návrat na strunu musím urobiť veľmi opatrne, aby nevznikali neželané ruchy. Aj hra z nôt je limitovaná. Stále sa musím pozerať z nôt na struny, potom do nôt, opäť na harfu, a pritom sledovať podvedome nohy, či sú na správnych pedáloch. A toto je len úvodná „problematika“ hry na harfe.
Vďaka pedálom a koordinácii nôh a rúk bývajú hráči na harfe dobrými šoférmi. Je to aj váš prípad?
Myslím si, že hráči na harfe sú skôr dosť vystresovaní šoféri, keď majú niekam cestovať s harfou. Ak cestujú bez nej, sú nervózni zase z neistoty, čo sa doma s harfou práve deje…
Má tento nespratný nástroj svoju vlastnú izbu a miesto v aute?
Má časť izby. V aute má svoj matrac, harfa je poobkladaná špeciálnymi vankúšmi a pred slnkom prenikajúcim cez okná ju chránia tienidlá.
Ako sa prepravuje harfa? Môže aj lietať?
V aute naležato. V lietadle sa dá prepravovať ako príručná batožina len malá háčiková harfa. Tie väčšie alebo najväčšie musia mať prepravný kufor, čo je finančne nákladné. Je lepšie sa dohodnúť s nejakou špedičnou firmou, ktorá harfu dopraví na miesto koncertu.
Je riziko si harfu pred koncertom požičať?
Keď hrám na požičanej harfe, snažím sa hrať na rovnakej značke. Rozdiel je potom minimálny. Harfy iných značiek môžu byť rizikom. Najmä na pódiu, kde je všetko iné ako doma v izbe… Vtedy je harfista rád, že hrá na svojom nástroji, ktorý dôverne pozná.
Ženy pri hre vraj nepoužívajú malíčky a muži?
Ani ja nie. Sú však harfisti, ktorým to ruka dovolí a s malíčkami hrajú skutočne virtuózne.
Treba mať na hru nejaké fyzické predpoklady? Sú dlhé a silné ruky či mäsitejšie posledné články prstov výhodou?
Všetko, čo ste spomenuli, je druhoradé. Je úplne jedno, či má harfista také, alebo onaké prsty, ruky, ramená, bicepsy. Prvoradé je, aby svojimi prstami a telom vedel vytvoriť zvukový balans vo všetkých registroch nástroja, tónoch rovnakého zafarbenia. Ani rozpätie medzi palcom a malíčkom nie je také podstatné. Dôležitejšia než merateľné centimetre je práca na zvuku.
Švajčiarsky Harfista Andreas Vollenweider povedal, že keď sa harfisti stretnú, rozprávajú sa o nechtoch, radia si, ako ich strihať a lakovať. Aké dôležité sú pre vás?
Ja hrávam bruškami prstov. Hru nechtami používam v skladbách len ako efekt, nie ako základný zvuk. Dávam prednosť čo najkratším nechtom. V Latinskej Amerike sú však hráči na harfe s kovovými strunami. Tí hrajú len nechtami.
Foto: archív Michala Matejčíka
Vyhýbate sa nejakým činnostiam pred koncertom, dávate si pozor na ruky?
Pred koncertom by som sa najradšej vyhol vláčeniu harfy. To sa, žiaľ, nedá. Inak si nijako špeciálne na ruky pozor nedávam, robím všetko, čo inokedy – od lozenia po skalách až po hranie volejbalu.
Mávate zo strún na prstoch mozole?
Už nie. Na začiatku som mával často krvavé pľuzgiere, ale postupne si prsty zvykli.
Jeden muzikantský vtip tvrdí, že harfista polovicu života ladí a v druhej polovici hrá falošne. Ako dlho vám trvá ladenie harfy?
Podľa toho, ako veľmi je rozladená. Tu svoju ladím aj viackrát počas dňa, aby držala ladenie. Preto mi jej príprava pred koncertom zaberie len chvíľku. Ak sa však teplota v koncertnej sále mení veľmi rýchlo, počas pauzy musím niektoré struny doladiť.
Skúsili ste si už hru na elektronickej harfe?
S elektronickou háčikovou harfou sa dajú vytvárať podobné zvukové efekty ako s elektrickou gitarou. Na tejto harfe oceňujem, že má len šesť kíl.
Odkiaľ bol váš prvý nástroj?
Moja prvá vlastná harfa bola z bývalej leningradskej fabriky. Kúpili mi ju rodičia. Tento nástoj ešte mám, je vo výbornom stave a používam ho viac-menej na klubové koncerty alebo na „street performance“. Moja súčasná koncertná harfa je z Chicaga a mám ju od distribútora z Nemecka.
Má svoje meno? Ako ju voláte?
Len vo veľmi vypätých, extrémnych situáciách. Harfa je nastroj veľmi citlivý na vlhko. Keď som s ňou pri mori, kde je stopercentná vlhkosť, volám ju „nenaladiteľná krava" alebo keď s ňou mám vyjsť na štvrté poschodie, po druhom poschodí ju volám „odporná príšera“. Inak som do nej zamilovaný a dostáva odo mňa ľúbostné vyznania: „Drahá harfa, si drahá.“
Poznali by ste zvuk svojej harfy medzi desiatkami ďalších?
Ak by na nej hral niekto iný, tak asi nie. Každý harfista má svoj vlastný zvuk a vlastnú predstavu. Ak by ste mi zaviazali oči a posadili ma pred rôzne harfy, medzi ktorými by bola aj moja, určite by som ju poznal.
Chodí sa s harfou do servisu? Čo tam s ňou robia?
Harfa do servisu chodí v prípade, že má niečo zlomené, nalomené alebo sa niečo naruší v jej mechanike. Pri základnej údržbe, do ktorej patrí regulácia ladenia a pedálov, chodí „servisák“ ku mne domov.
Čo je nočná mora harfistov?
Pre mňa sú najväčšou nočnou morou osvetľovači, ktorí používajú modré a červené svetlá. Ako som spomínal, harfa má niektoré struny označené červenou a modrou farbou, zvyšok je bezfarebný. Vďaka tomuto označeniu sa viem v strunách orientovať. Ak mi však na ňu zasvieti modré alebo červené svetlo, všetky struny sú buď červené, alebo modré a už som sa doorientoval.
Je dnes povinnosťou hudobníkov, aj harfistov, vyzerať dobre? Čo pre to robíte?
Vidíte, nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Ale asi áno. Poznám chalanov, ktorí hrajú v dámskych veciach, a tiež harfistky, ktoré hrajú pánskych košeliach. Ja si zase obliekam svoje novinové sako…
Zvuk harfy je vraj dobrým pomocníkom pri problémoch so spánkom. Púšťate si skladby na harfe, aby ste zaspali?
Ja mám harfy plnú hlavu a určite to zvládnem aj bez nej.
Aktuálne žijete vo Viedni. Je to kvôli práci?
Po ukončení štúdia som začal hrávať vo viacerých viedenských orchestroch, a tak sa akosi stalo, že som tam ostal. Dnes je to viac-menej kvôli tej energii hudby, ktorá je vo Viedni prítomná. Takmer všetci významní skladatelia mali počas svojho života aj zastávku v tomto meste a zložili v ňom svoje diela, tak tam energia musí byť. Je úžasné prechádzať sa po miestach, kde chodil napríklad Beethoven. Bývam v treťom viedenskom obvode, ktorý sa stáva čím ďalej, tým viac obľúbený medzi mladými hudobníkmi. V našom vchode býva huslista, violončelistka, saxofonista a ja s harfou.
Ako sú na tom Rakúšania s hudobným vzdelaním?
Vo Viedni je veľká tradícia domáceho muzicírovania, a preto takmer každá rakúska rodina dopraje svojim deťom hudobné vzdelanie. Učím všetky vekové kategórie od šesťročného chalana po sedemdesiatročnú diplomovanú inžinierku. S hudobným vzdelaním sú na tom možno horšie ako absolventi našich konzervatórií alebo VŠMU, lepšie sú však na tom so spoločenským správaním, čo v budúcnosti rozhodne o ich uplatnení oveľa viac. V Rakúsku sa vedomosti získavajú viac-menej samoštúdiom a od profesorov sa na hodine veľa nedozviete, na rozdiel od našich konzervatórií v Žiline alebo v Bratislave, kde som študoval. Tam sme mali profesorov, ktorí nás na hodinách zásobovali veľkým množstvom vedomostí a človek mal poznámok celé noty a plný zošit.
Michal Matejčík
Sólový, komorný a orchestrálny hráč na harfe študoval na konzervatóriu v Žiline (1995 – 1997) na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1997–2000). V rokoch 2000 až 2005 študoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. V rokoch 2005 – 2011 pôsobil vo viacerých viedenských orchestroch. V roku 2011 a 2012 sa zúčastnil na európskom turné Georgea Michaela (Symphonica: The Orchestral Tour), v roku 2012 koncertoval s Il Divo. V roku 2013 sa stal špeciálnym hosťom skupiny Depeche Mode na koncerte vo Viedni. V roku 2014 svoju skladbu Das Staunen der Welt pre soprán a harfu venoval viedenskej grófke Johanne von Haugwitz. Hru na háčikovej, tirolskej a koncertnej harfe aj vyučuje. Je slobodný, žije vo Viedni.
