Aneta Langerová: Sila myšlienky funguje

Plnia sa vám sny a predsavzatia?

Väčšinou áno, lebo na ne pozitívne myslím. Verím tomu, že ak máme nejaký sen, splní sa nám. Aspoň mne sa to darí, aj keď to niekedy trvá dlhšie. Príkladom je akustický projekt Pár míst s vynikajúcim sláčikovým triom. Predstavovala som si, ako má presne vyzerať a čakala som päť rokov na to, kým stretnem tých správnych ľudí, s pomocou ktorých som ho realizovala.

Ako veľmi ste snívali o tom, že budete speváčka?

Odmalička som športovala, napriek tomu, že ma viac než súťaženie a samotný športový výkon bavil tréning. Neskôr som chodila na klavír a spievala som v zbore. Keď som sa dala dokopy so svojou prvou kapelou, šport som opustila. Rada som si spievala aj doma. Ako malá som zaspávala so slúchadlami na ušiach a predstavovala som si, že som speváčka. Neboli to skutočné ambície, len príjemné predstavy. Sila myšlienky však funguje.

Kto u vás doma spieval?

Otec občas "pobrukuje”, ale nie je to žiaden veľký spev. Brat Nikola si tiež rád zaspieva, dokonca aj operu. Samozrejme, zo žartu. U nás doma spievala najmä mama, ktorá nás viedla k hudbe. So sestrou Denisou sme sa samy učili hrať na klavír a na gitaru, a spievali sme si v trojici. Bavil nás folk, piesne Evy Olmerovej, Marty Kubišovej, Hany Hegerovej alebo Karla Kryla. Piesne, ktoré sa dajú zahrať na gitare. Táto hudba sa u nás aj počúvala. Okrem toho mama mala veľmi rada aj klasiku.

Čo všetko vás naučila?

Hoci som s mamou dlho nebola, bola mojou najlepšou priateľkou. Učila ma mať rada ľudí, starať sa o nich, ale zároveň myslieť na seba, byť paňou svojho života, byť schopná rozhodovať o tom, čo chcem a čo nechcem. Sama to veľmi nevedela. Myslím, že je to príznačné pre vtedajšiu generáciu žien, ktoré často obetovali svoj vlastný život a venovali sa len rodine.

Staráte sa nielen o seba, ale aj o iných. Desať rokov ste boli patrónkou Svetlušky, nadačného fondu, ktorý pomáha nevidiacim. Stáli ste aj za zrodom kaviarne Potmě, kde ľudia na vlastnej koži zažijú, aké to je, nevidieť. Vyskúšali ste ju?

Áno. Obsluhovala som tam, chodila som na kávu, hrala som potme. Je to veľmi silný zážitok, lebo máte citlivejšie uši aj tempo a melodiku hlasu vnímate inak. Všetkým muzikantom odporúčam, aby sa z času na čas zatvorili do nejakej tmavej komory. Tam zistia, čo je najdôležitejšie.

Čo je podľa vás horšie? Nevidieť alebo nepočuť?

Každý to vníma inak, ale keby som nepočula, asi by som bola na tom horšie. To by ma zničilo.

O mamu ste prišli v štrnástich, čo vám chýbalo najviac?

Rozhovory a rady. V každom období života má človek iné problémy, ktoré túži s niekým rozoberať. Predstavujem si, že by som s mamou viedla dlhé dialógy o hudbe, okolitom svete a mojich pocitoch. Vynahrádza mi to brat. Pocit bezpečia, ktorý mi mama dávala, teraz dostávam od neho. Napriek tomu, že je muž, má ženskú dušu a rozumie mi. Od tém, ktoré sú mu cudzie, však dáva ruky preč a hovorí: To si musíš vyriešiť sama. Mám tiež rôzne „tety“, ktoré si ma "adoptovali”. Vedia ma vypočuť, poradiť mi a je mi s nimi príjemne.

S jednou z nich, Martou Kubišovou, ste sa zblížili vďaka muzikálovému projektu Touha jménem Einodis, kde hráte jej mladšie alter ego. Aké rady vám dala?

Problémy, ktoré sa zdajú byť zložité, dokáže Marta veľmi rýchlo vyriešiť. Učí ma, že občas sa netreba až tak zamýšľať, že mnohé „zásadné“ problémy sú vlastne malichernosti. Túžim mať takýto nadhľad. Máme však aj veľa spoločné. Rovnako ako hlavná postava muzikálu, Sidonie Nádherná, aj my si tvrdohlavo ideme za svojím cieľom.

Muzikálové kolo v SuperStar ste si odtrpeli. Ako to, že ste sa dali navliecť do muzikálovej roly?

Vtedy ma obliekli do príšerne prezdobeného kostýmu, v ktorom som sa necítila dobre. Touha jménem Einodis nie je typický muzikál, ale skôr komorná hudobná dráma.

Sidonie so svojimi kostýmami a vyčesanými vlasmi je veľmi ženská. Aj vás v poslednom čase vídať častejšie v šatách a v sukniach, opustili ste aj chlapčenské strihy vlasov. Kedy sa udiala tá zmena?

Asi pred piatimi rokmi sa to vo mne začalo oveľa viac prebúdzať. Začala som sa cítiť dobre ako žena. Aj tanečná súťaž StarDance, do ktorej ma prihlásil kamarát, mi ukázala mužsko-ženské roly. Pre akúkoľvek ženu je veľmi príjemné ocitnúť sa v takom galantnom prostredí. Ak si chcete zvýšiť sebavedomie, odporúčam.

Spievať ste vedeli, napriek tomu bolo pre vás všetko, čo so speváckou súťažou súvisí, trápením. Prečo ste kývli na tanečnú súťaž, hoci ste nikdy predtým netancovali?

Bolo to také rýchle, že som nestihla povedať nie. V tom čase sme si s priateľmi u mňa doma robili večery, kde nás, dve dievčatá a dvoch chlapcov, kamarát Peter Čadek učil tancovať. Keďže pre zranenie zo súťaže odstúpila Táňa Medvecká, Peter navrhol mňa. S Michalom Kurtišom, ktorý bol veľmi dobrým učiteľom, sme sa nakoniec pretancovali až do finále.

K spevu a tancu pribudol aj film. V snímke 8 hlav šílenství hráte ruskú poetku, ktorá v gulagu strávila 22 rokov. Dlho ste hľadali odvahu na herectvo?

Najskôr som mala v tomto filme len spievať. Režisérka a zároveň autorka scenára mi priblížila osud Anny Barkovovej tak, že som ho prijala za svoj a potom mi v pravú chvíľu povedala: Budeš hrať hlavnú rolu. Hľadala neherečku, ktorá by vedela stvárniť emócie. Spoľahla som sa na to, že vie, čo robí. Bola to zaujímavá skúsenosť. V role je skutočne málo slov, hrám najmä výrazom tváre a viac než dialógy som sa učila recitovať ruské básne. Pozerať sa na postavu, ktorú stvárňuje moje telo a myseľ, ma naučilo pozorovať sa, mať nadhľad aj v skutočnom živote. Vžívať sa do cudzích emócií je však veľmi náročné a obdivujem hercov, ktorí to robia celý život. Anna Barkovová je mi blízka, ale ak by som mala hrať vždy inú postavu, asi by som sa z toho zbláznila.

Často spolupracujete s umelcami vo veku vašich rodičov. Okrem Marty Kubišovej to bol Wabi Daněk či Michal Horáček. Neprekáža vám generačný rozdiel?

Vôbec nie. Možno je to aj tým, že som bola v rodine najmladšia a okolo mňa boli starší ľudia, ktorí viedli debaty o dôležitých či zaujímavých témach.

Ako môže plachá speváčka, akou ste boli, uspieť v súťaži plnej komercie?

Je pravda, že nie som exhibicionistka, že sa neviem predvádzať. Na rozdiel od väčšiny súťažiacich, ktorí v tom boli doma. Snažila som sa dobre odspievať a potom rýchle odísť. To sa, samozrejme, tiež mení. Keď spievam, cítim sa dobre a so svojou povahou nemám žiaden problém. V kruhu rodiny nie som žiaden introvert.

Nebola to prvá súťaž. Joe Cocker vo vašom podaní koluje na youtube a už vtedy váš hlas v éteri riadne zarezonoval.

Mala som asi štrnásť, keď sme sa so sestrou vzájomne vyhecovali a prihlásili do súťaže DO RE MI. Ona spievala niečo od Marty Kubišovej, a keďže bola tehotná, poriadne to precítila. Ja som si vybrala Unchain my Heart. No, a vyhrali sme…

Po víťazstve v SuperStar vám veľmi pomohol brat, ktorý sa stal vaším manažérom. Čo všetko robil?

Mám pocit, že úplne všetko a robí to dodnes. Okrem toho, že vybavuje koncerty, preberáme spolu plány, všetky ponuky, ktoré prídu, komunikuje s médiami, je takým filtrom. Zároveň mi je oporou aj v osobnom živote. Keď nám zomrela mama, prevzal citovú rolu. Mala som istotu, že sa môžem na neho obrátiť aj s chúlostivými problémami. Sestra ma viedla skôr v praktických veciach, napríklad ma podporovala v tom, aby som dokončila školu. Obidvaja ma brávali na výlety do hôr alebo k moru.

Nikola vás strážil ako oko v hlave. Niektoré médiá ho považovali za arogantného a nemali ho veľmi v láske. Nebola to medvedia služba?

Určite nie. Často musel odmietnuť médiá a hoci to robil slušne, nie povedal on, a preto bol zlý. Ktovie, aké zmluvy by som podpísala, keby nebol pri mne…

Máte občas rozdielne názory?

V praktických veciach sa väčšinou zhodujeme, máme však iné vizuálne vnímanie. Občas na seba zvýšime hlas, ale hnevať sa ani jeden dlho nevydržíme.

Do akej miery musí umelec odhaliť súkromie, aby bol atraktívny pre súčasného fanúšika?

Dôležitejšia ako fotky a články v časopisoch je autentická výpoveď speváka. Piesne, ktoré nesú emócie a nimi zasiahnu poslucháča. To je to atraktívne. Nemyslím si, že treba kohokoľvek púšťať do svojho súkromia.

Vy to však dnes, aj keď opatrne, robíte. Viete si predstaviť, že by ste len spievali?

Dokážem si to predstaviť, ale občas je celkom fajn aj niečo povedať. Na druhej strane, pri desiatom rozhovore sa už začínam opakovať. Nedá sa stále dokola hovoriť niečo iné. Rozhovory majú aj pozitívnu stránku. Učím sa počas nich formulovať svoje myšlienky a robím si v nich poriadok.

Aké máte pocity po koncerte?

Po koncertoch v rámci turné Na Radosti som mala pocit, že vzlietnem. Bola som plná eufórie z atmosféry, z toho, že mám vedľa seba skvelú kapelu.

Máte radšej komorné koncerty alebo veľké sály praskajúce vo švíkoch?

Naši fanúšikovia nás dlhší čas prosili, aby sme robili koncerty len na sedenie. Nie som speváčka, pri ktorej sa tancuje a skáče. Zaujímavé bolo, že zloženie divákov sa trochu zmenilo. Na koncertoch pribudla staršia generácia.

Ako vnímate svoje prvé piesne?

Niektoré skladby z prvého albumu už nemôžem počúvať, lebo prináležia k tým sedemnástim rokom, ktoré som vtedy mala. Iné, ako Voda živá, Malá mořská víla či Vysoké napětí z druhého albumu Dotyk, vydržali a mám ich rada dodnes.

Váš nový album nesie meno Na Radosti. Čo vám naposledy urobilo radosť?

Výlet s bratom, so švagrinou a synovcami. Užila som si všetky deti, ktoré sú so svojimi vtipnými a výstižnými poznámkami najvernejším zrkadlom človeka. To všetko ma začína akosi prirodzene dojímať. Dohodli sme sa napríklad, že budeme spať v jednej posteli, ale keďže som sa bála, že ich zaľahnem, spala som v inej. Ráno, keď sa zobudili, na mňa vyčítavo pozerali a ja som sa cítila veľmi previnilo. Zároveň mi však urobilo veľkú radosť, že ma berú, že ma majú radi.

Album ste tvorili na Šumave. Museli ste odísť z mesta, aby na vás dýchla príroda, ktorú cítiť v každej piesni?

Na Šumavu chodím pravidelne a raz som so sebou zobrala aj nášho klaviristu Jakuba Zitka. Odvtedy sme tam jazdili pravidelne. Objavili sme samotu Na Radosti – je to schátraný dom, kedysi sirotinec, ktorý nám poslúžil ako titul albumu. Na skladanie piesní je to ideálne miesto, ktoré nás nútilo koncentrovať sa na hudbu.

Máte bližšie k dedine ako k mestu?

Vyrastala som na dedine, v spoločnosti zvierat a rastlín. Život na vidieku je mi veľmi blízky. Mám rada hory, vyhliadky na kopcoch. To všetko je v novom albume. V skladbe Bříza spievam o strome, v korune ktorého mi otec postavil domček a ja som z neho pozorovala svet.

Poznáte všetky kvety a stromy?

Napriek tomu, že otec nám dal dobrý základ a v prírode sme poznali takmer všetko, veľa sa učím od svojich synovcov.

Nebáli ste sa samoty na Šumave?

Nie. S Jakubom som sa nebála. Vravel, že ma nedá… Chalupa bola na mieste, kde nebol ani poriadny signál. Mobily sme vešali pod strop, aby sme mohli telefonovať.

Tak vznikol úvod k piesni Divoká hejna?

V úvode piesne je telefonát mojej kamarátky – herečky Marušky. Išla práve z nejakého divadelného predstavenia, túlala sa nočnou Prahou a do telefónu, ktorý sme mali zavesený na lustri, nám hovorila, čo práve robí. Keďže sme v tom čase nahrávali, na zázname sa ocitla aj ona. Neskôr sme ju požiadali o súhlas, a tak sa ocitla v skladbe o Prahe.

Piesne na novom albume sú o dievčatách a ženách. Láka vás poznávanie ženského sveta?

Keďže som žena, prirodzene skúmam viac ženský svet, ale aj mužský je mi veľmi blízky, vďaka tomu, že mám okolo seba nežných, chápavých a ohľaduplných mužov. Ženy aj muži majú niečo spoločné a každý to má namiešané inak.

Koľko mužského je vo vás?

Z mužského vnímania je mi blízky pocit zodpovednosti za zabezpečenie rodiny. Vytvoriť, vybudovať domov je pre mňa veľmi dôležité.

Okrem jednej skladby je album výlučne autorský. Ako veľmi je dnes pre speváka dôležité, aby sám dokázal napísať pieseň? Karel Gott či Helena Vondráčková nikdy žiadnu nezložili, a predsa boli úspešní?

Ako pre koho, každý umelec sa vyjadruje inak. Ak má spevák potrebu podať výpoveď, je dobre, ak si robí hudbu sám. Môže dať myšlienkam väčší dôraz. Ja potrebujem odkomunikovať čo najviac vlastných tém.

Kedy k vám prichádzajú texty?

Na texty si musím vyhradiť čas, musím ich „vysedieť“. Nápad príde pri umývaní rúk, ale na to, aby som myšlienku rozvinula, potrebujem dlhší čas. Nie je jednoduché uniknúť z tohto sveta, ktorý je veľmi rýchly. Preto aj tá samota na Šumave, kde sme sa mohli sústrediť na témy. Nemuseli sme sa starať o nič, len o hudbu.

Niektoré zo skladieb pripomínajú filmovú hudbu. Dívka by pokojne mohla byť úvodnou piesňou výpravnej snímky.

Práve to máme s Kubom veľmi radi. Aj pri spievaní si skladbu premietam ako film. To je kúzlo príbehu. Vytvoríte nejakú osobu, popisujete ju tým, čo robí a cíti, tým, po čom túži a čo jej chýba. Vytvoríte v nej konflikty, veľkorysosť, akúkoľvek vlastnosť. To všetko sa dá vyjadriť hudbou.

V piesni Dívka sa hovorí o inakosti dievčaťa, ktoré nezapadá do spoločnosti ostatných. Aký dôležitý bol pre vás pred pár rokmi coming out?

Zbavila som sa tým tlaku verejnosti. V sebe som to už mala vyriešené, aj moji najbližší to vedeli. Nemala som potrebu trúbiť do sveta, že som iná, ale v jednom okamihu sa mi zdalo prirodzené povedať to. Potom mi začali prichádzať listy od chlapcov a dievčat, ktorí vďaka mne dokázali o svojej láske k rovnakému pohlaviu povedať svojim rodičom.

Zmenilo sa odvtedy niečo?

Upokojila som sa. Nemám žiadne výhrady voči mužom, ale narodila som sa s väčším citom k rovnakému pohlaviu. Nedá sa to zmeniť, ani ovládnuť. Sama som tomu spočiatku nerozumela, pretože k mužom mám veľmi blízko.

Bolo ťažké odolávať novinárom pri najčastejšej otázke počas SuperStar, kto je váš priateľ?

Ja som mala toľko priateľov a priateliek! Takmer každý, kto sa so mnou rozprával, bol môj potenciálny priateľ.

Videoklip k piesni Tráva robila vaša partnerka, režisérka dokumentov Olga Špátová. Je lepšie, keď je autorom klipu niekto, kto vás dôverne pozná?

Klip sme nahrávali s ľuďmi, ktorí sú nám veľmi blízki, napriek tomu, že to nikdy predtým nerobili. V tíme sme nemali žiadnych profíkov, aj Olga, ktorá má na svojom konte už niekoľko filmov, robila videoklip po prvý raz v živote. Dôležitá bola práve tá blízkosť a dôverná atmosféra.

Rodičia Olgy sú známi dokumentaristi. Olga pokračovala v projekte svojho otca Najväčšie životné želania, kde spovedá známych aj neznámych ľudí. Aké je vaše želanie?

Na to sa ma kedysi opýtala Olga a odvtedy sme sa začali bližšie spoznávať aj spolupracovať. Je to ťažká otázka. Vtedy som povedala, že pre mňa je veľmi dôležité cítiť sa slobodne, nebyť nikým a ničím obmedzovaná, nenapĺňať niečie predstavy. Keď niekto niekoho obmedzuje, je to cesta do pekla. Takisto by som odpovedala aj dnes.

Mamou Olgy je Olga Sommerová. Otvorená dokumentaristka, ktorá sa nebojí ísť proti prúdu. Naučili ste sa od nej niečo?

Často sa rozprávame, je to jedna z tých spomínaných „tiet“. Jej názory sú veľmi múdre a vyspelé a som veľmi rada, že sa o ne delí s nami. Stretávanie rôznych profesií, vymieňanie myšlienok je veľmi dôležité nato, aby som sa vedela pozerať na veci z iného uhla pohľadu.