Tvrdá elektronika kombinovaná s punkovou rytmikou. Ďalšie škatuľkovanie je zbytočné. Kultové albumy, legendárne koncerty, čistá energia. Táto kapela neuznáva poľavovanie nezadržateľného tempa. Novinka The Day Is My Enemy prichádza šesť rokov po vydarenej nahrávke Invaders Must Die. A samotná skupina ju označuje ako svoj vrcholový album.
Keith Flint, Liam Howlett a Maxim nepatria k hudobníkom, ktorí hovoria do prázdna. Už štvrťstoročie diktujú trendy na elektronickej scéne a ich fanúšikovia patria k tým najoddanejším. The Prodigy sú unikátom. Aj preto si ich albumy dokázali podmaniť takú širokú paletu poslucháčov. Fakt, že patria k častým headlinerom rockových festivalov, hovorí sám za seba. Najnovšou nahrávkou potvrdzujú, že sú vo vrcholovej forme. Možno naozaj v tej životnej.
Tvrdá odpoveď na hipsterské elektro
Skupina, ktorej názov vznikol podľa legendárneho syntetizátora firmy Moog, musí byť špecifická. Písali sa deväťdesiate roky a hudobný svet zažíval príval elektronickej hudby. Skladby The Prodigy dobýjali hitparády. Aj napriek svojej agresivite a vulgárnosti textov. Dobrá hudba je dobrá hudba.
Dnes by sa albumy ako Experience, Music for the Jilted Generation a The Fat of the Land počúvali iba na vyhradených miestach. The Prodigy majú aj preto nálepku "legendy elektronickej hudby“. Mimoriadne vitálni štyridsiatnici sa však nechystajú žiť zo starej slávy. Novinka The Day Is My Enemy je odpoveďou na trendové elektro, na ktoré narazíte v každej hipsterskej kaviarni/kreatívnom priestore. The Prodigy nehrajú hudbu k príjemnému posedeniu na slnečnej terase. "Deň je môj nepriateľ,“ odkazujú vetchejším kolegom. Nasty, Destroy, Wild Frontier, Rhythm Bomb, Get Your Fight On, Wall of Death. Už samotné názvy nových skladieb naznačujú, že The Prodigy sa opäť vybúrili zo svojej agresie. A majstrovsky.
Nezastaviteľný prúd energie
Buď ich zbožňujete, alebo nenávidíte. Táto charakteristika sedí na väčšinu zásadných skupín. The Prodigy nie sú výnimkou. Na The Day Is My Enemy však idú ešte ďalej. Taký agresívny album ešte títo Angličania nenahrali. Poslucháčove rozpaky strieda nadšenie. Takmer šesťdesiat minút nápadov, ako posunúť extrémnu hutnosť skladieb do ešte väčšej mohutnosti.
Single nie sú dôležité. The Day Is My Enemy funguje ako celok. Kľúčom je rytmus. Impozantnú schopnosť ovládnuť ho zvládali The Prodigy vždy na výbornú. Elektronické zvuky zo starej školy, spevy, recitácie, ostré gitary, dychové nástroje. To všetko tvorí masu, ktorá poslucháčovi zakazuje akýkoľvek náznak únavy. Ani jedna zo štrnástky skladieb netrpí nedostatkom aranžérskej fantázie. Tvorivú formu navyše zvýrazňuje výborný zvuk. Ten je však v The Prodigy už viac ako dve desaťročia samozrejmosťou.
The Day Is My Enemy nie je žiadne elektronické retro ani urazené vyznanie starnúcich legiend žánru. Poctivý album od majstrov svojho remesla. Verní obdivovatelia musia byť nadšení. Zvyšné obecenstvo stojí pred veľkou výzvou dopočúvať celý album. Až do konca. Táto nebezpečná jazda plná sympatického hnevu za to stojí.
Hodnotenie Pravdy
4 hviezdičky z 5
