Hudobný skladateľ a producent, ktorý o hudbe nerád rozpráva, pretože hudbu treba podľa neho počúvať. Slavo Solovic má na konte niekoľko opier, spolupracuje so skupinou Korben Dallas na orchestrálnych verziách ich piesní a tvrdí, že umenie má ľudí zabávať. Momentálne sa púšťa do nového projektu so Sendreiovcami a žilinským Štátnym komorným orchestrom s názvom Sendreiovci La Orchestroha, ktorý bude mať svoju premiéru v sobotu na festivale Pohoda. Toto atraktívne spojenie si získalo aj pozornosť slávneho Hansa Zimmera.
Váš nový projekt so Sendreiovcami prinesie spojenie vážnej hudby a rómskeho folku. Ako vznikla myšlienka realizovať spoluprácu?
Minulý rok som robil hudobnú dramaturgiu na Roma Spirit, kde sa odovzdávajú ocenenia nadáciám a organizáciám, ktoré pomáhajú integrácii Rómov do spoločnosti. Tam účinkovali Sendreiovci. Zblížili sme sa, a napadlo mi, čo keby sme rómsku hudbu skombinovali s orchestrom. Páčila sa mi kombinácia naturálneho, divokého, expresívneho hrania s niečím, čo reprezentuje konzervatívnosť a kultivované hranie, čo je symfonický orchester.
Ako spojenie ohňa a vody?
Tieto dve veci, keď sa spoja dohromady, môže z toho vzniknúť niečo veľmi zaujímavé. Ponúka to širokú škálu všelijakých farieb a výrazových prostriedkov. Zoberte si soundtrack zo Sherlocka Holmesa, kde hrajú Sendreiovci. Už tam je naznačená táto kombinácia. Zdalo sa mi, že tento zvuk si zaslúži mať svoje vlastné dielo, ktoré sa dá koncertne predvádzať. Na Pohode bude svetová premiéra. S projektom Sendreiovci La Orchestroha máme veľké plány do budúcnosti. Dúfam, že keď už niečo také veľké, ako sú orchestrálne verzie rómskych piesní s kapelou, orchestrom a so zborom, vzniklo, tak to nebude len o jednom koncerte, ale projekt bude ďalej žiť a fungovať.
Na čo sa môžeme tešiť v prípade netradičného spojenia Solovic, Sendreiovci a Štátny komorný orchester?
Na kombináciu dvoch svetov. Je to deväť cigánskych skladieb, ktoré som chcel spracovať štandardnými, klasickými „vážnohudobnými“ postupmi. Orchester sa neprispôsobuje tomu, že hráme ľudovú hudbu a používame prvky ľudovej hudby. Zobral som len tému rómskej pesničky, ale sú tam prvky baroka, klasicizmu a súčasného moderného zvuku orchestra. Spolu so Sendreiovcami hrá 35-členný orchester – Štátny komorný orchester zo Žiliny, ja dirigujem a spieva detský zbor Čercheňora. Najsilnejší je kontrast medzi orchestrom a kapelou. Prechody medzi jedným a druhým svetom. Obrovskú silu má moment, keď orchester preberie tému, ktorá predtým zaznela v kapele alebo ju zaspievali deti. Naopak, len čo orchester prestane hrať a pokračujú v skladbe Sendreiovci, i keď veľkosťou nepomerne menšie zoskupenie, tak sa napätie nezmenší, dokonca narastie. Tieto kontrasty vytvárajú veľmi dobrý pocit nekončiacej sa energie a skladba nestihne byť nudná.
Bude to asi silný prílev energie.
Dramaturgia je zvolená presne tak, aby to bolo čo najenergickejšie, aby to malo silné emócie a „gule“. Vyberal som zámerne rýchle pesničky. Ako zástupcu všetkých pomalých rómskych skladieb som vybral pesničku s názvom Auschwizate. Je to pomalá pesnička, ktorá vznikla v koncentračnom tábore v Osvienčime, kde bola zapísaná, znotovaná, a nejako sa odtiaľ dostalo von. Sendreiovci ju síce ani nemajú v repertoári, ale pani Janka Sendreiova ju ovláda a vie ju krásne spievať. Raz ju hrali v Poľsku. Bude to emocionálne veľmi silný moment koncertu, človek si uvedomí, o čom táto skladba je, a že ten, kto ju vymyslel, sa odtiaľ pravdepodobne nevrátil.
Bola pre vás spolupráca so Sendreiovcami niečím novým, priniesla vám niečo, čo ste neočakávali?
Rómsku hudbu a klasiku kombinuje aj Lúčnica, robí to neviem kto všetko, ale tak, ako som to spracoval ja, som to nenašiel nikde. Moje spracovanie vychádza z barokového útvaru concerta grossa, kde sa malé inštrumentálne zoskupenie strieda s veľkým telesom. Vznikne tu priestor na využitie štýlového, zvukového, dynamického a farebného kontrastu medzi malým zoskupením nástrojov (concertino) a veľkým orchestrom. Obidve skupiny sa počas skladby striedajú akoby súťažili. Hrabal som sa po celom internete a je to unikátne. Je to konflikt rôznych svetov. Nedávno sme boli na skúške v Kokave. Mal som tam počítačík, ktorý simuloval orchester. Boli tam aj deti pozvážané z osád a dedín naokolo. Pre ne je to tiež asi zaujímavá situácia. Prežívajú sociálne nie veľmi na výške, a potom sa to zrazu stane. Prídu do Žiliny na skúšku do honosného Domu umenia Fatra, kde je rozložený orchester, deti sa tam postavia a čakajú, kedy im ukážem, že majú spievať.
Už samotní Sendreiovci sú istou zárukou hudobného zážitku.
Je inšpirujúce, že na Slovensku existuje táto kapela. Sú natoľko výrazní a sami osebe tak zaujímavo hrajú, aj oproti iným rómskym kapelám, že už ich talent bol iniciátorom toho, aby projekt vznikol. Preto sa aj program volá Sendreiovci s orchestrom, po cigánsky Sendreiovci La Orchestroha. Keby tam hrali možno nejakí iní muzikanti, nemuselo by to tak fungovať. Na svete je milión cigánskych kapiel a Hans Zimmer si vybral týchto ľudí z Kokavy. Prišiel k nim domov a hrali spolu. Sendreiovci hrali ako diví a on sa z toho tešil. Nie je to náhoda. Neuveriteľná energia, ktorú dokážu vyprodukovať, a ich svojský, naturálny spôsob hrania, ktorý si tvrdošijne držia, má v sebe veľkú silu. Hans Zimmer chcel počuť naše nahrávky. Sendreiovci sú s ním stále v kontakte. Keď mu písali, že majú spoločný projekt s orchestrom, chcel, aby mu to poslali. Mám zatiaľ len také demá, ale je to od neho milé. Som zvedavý na jeho reakciu.
