Júlia Hečková: Snažím sa byť optimistka

08.06.2008 10:00
Júlia Hečková
Speváčka Júlia Hečková sa vracia. Autor:

Speváčka Júlia Hečková patrila v osemdesiatych rokoch k špičke medzi slovenskými speváčkami. Spolu s Marikou Gombitovou a Beátou Dubasovou tvorili trio najpopulárnejších slovenských interpretiek. Narodila sa v Bratislave, už desať rokov však žije v Prahe. Stará sa o rodinu, štvorročného syna, maľuje a samozrejme spieva. Od čias Talianskeho muzikálu sa viditeľne zmenila. Čo sa týka výzoru. Spevácka vášeň zostala v jej vnútri rovnaká.

Ako sa za posledných desať rokov zmenila Júlia Hečková?
Snažím sa tešiť z každého dňa. Z toho, že sme zdraví, aspoň chvíľu šťastní a máme rodinu. Čo sa týka hudobnej brandže, beriem ju s väčším nadhľadom.

Spolupracujete stále s bratom Petrom?
Áno. Robili sme spolu aj na mojom novom sólovom albume Trinásta izba. Sem-tam chodíme vystupovať a venujeme sa aj dvom detským projektom, ktoré organizuje Peter a producentka Edita Kmeťová. Sme súrodenci, a to nás drží pohromade. Samozrejme, že sme mali aj nejaké tvorivé výmeny názorov, ale krízami by som to nenazvala.

Hovoríte,  že muzikantský život už beriete viac s nadhľadom. Ako to bolo kedysi?
Keď sme boli mladí, neuvedomovali sme si možno niektoré veci. Mladí ľudia zabúdajú na to, že sme tu len na akomsi výlete. Prerazili sme vďaka víťazstvu na Bratislavskej lýre. Bola to tvrdá práca. Nijaká protekcia. Aby tam niekto prišiel, postavil sa pred porotu a zaspieval, nebolo vôbec ľahké. Teraz má možno niekto známosti, začnú ho hrať v rádiách a nemusí ísť až tak s kožou na trh. Myslím si, že vždy to bolo, aj bude ťažké. Každý si musí nájsť svoje cestičky…

Čím žije Júlia Hečková keď nespieva?
Starám sa o svojho štvorročného syna. Je to malý nezbedník a je s ním kopec zábavy.

Údajne sa venujete aj výtvarnému umeniu…
Sem-tam maľujem. Aj keď sa to pri malom veľmi nedá. Robím s olejovými farbami, on by chcel tiež, a to by sme vyzerali. (smiech)

Trúfli ste si už aj na nejakú výstavu?
Nie. Maľujem pre radosť, pre známych. Keby som raz chcela urobiť výstavu, musela by som na tom dlho pracovať a pripraviť viacero vecí. Vo svojej zbierke už toho veľa nemám. Rada totiž obrazy rozdávam priateľom.

Ako ste sa k maľovaniu vlastne dostali?
Chodila som na umeleckú priemyslovku, na textilné návrhárstvo. Vždy ma lákali farby a maľba mi išla. Chcela som ísť aj na vysokú školu výtvarného umenia, ale, bohužiaľ, som sa tam nedostala. Nakoniec som teda skončila filozofiu v kombinácii s teóriou kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Nie je to tak, že spevák si emócie vyspieva, respektíve vypíše v textoch? Aj Trinástou izbou akoby ste poodkryli svoju trinástu komnatu plnú emócií. Kedy máte najväčšiu chuť maľovať?
Keď mám čas a toho teraz veľa nie je. Niekedy som stíhala urobiť jeden obraz počas popoludňajšieho spánku môjho syna.

Teraz ste po rokoch vydali nový album. Prišiel ten správny čas?
Pripravovali sme ho veľmi dlho. Chceli sme, aby bol čo najlepší. Potom padol vo vydavateľstve nápad, vydať nové skladby aj s albumom starších hitov. Tak vzniklo dvojcédečko. Je to síce po dlhšom čase môj pôvodný autorský album, ale v roku 2006 som napríklad vydala vianočné CD Christmas Diamonds s majstrovskými piesňami klasikov ako Mozart, Gounod, Verdi a ďalší. 

Ktorou pesničkou sú podľa vás súrodenci Hečkovci nezabudnuteľní.
Asi hitom Taliansky muzikál. Ten pozná azda každý. Nahrali sme však aj mnoho ďalších známych piesní, ktoré sa stali hitmi ako To som ja, Horúci mráz, Maturitné tablo, Prelom všetky múry, Spútaná láskou, Mesto snov, Náhlenie, Keď cítiš lásku, Kráľovná pavlačí a dvorov.

Ako si na to obdobie spomínate?
Bola som vtedy zopár ráz v Taliansku a videla, akí sú tamojší muži blázniví. Povedala som vtedy Ľubošovi Zemanovi, nech o nich napíše nejaký jednoduchý text. A urobil ho geniálne. Tak, ako si ho tá pesnička žiadala.

Máte teraz na albume podobné srdcovky?
Podobná hitovka by mohla byť napríklad veselá pesnička Láska z Jamajky. Tých srdcoviek je však samozrejme viac.

Svojho času ste dosiahli v hudobnej brandži vrchol. Stiahla vás z hudobnej cesty láska?
Do istej miery. Už som potrebovala aj trošku pokoj. Hudobná brandža bola dosť stresujúca a človek sa musel nejako proti tomu obrniť.
Kde ste sa s manželom stretli?
Na lyžovačke. Napriek tomu, že ja veľmi zle lyžujem.  Bola to viac-menej náhoda. Pozvali ma tam kamaráti a on si bol práve v tom čase na Chopku zalyžovať.

Spoznal vás ako speváčku?
Nie. On ešte v roku 1968 emigroval do Nórska, takže absolútne nevedel, kto som. Vravela som mu, že trošku spievam, ale on si asi myslel, že nejaké ľudovky. Až potom zistil, že mám za sebou niekoľko albumov.

O hudobnú scénu sa asi veľmi nezaujímal…
Nie, nie. On je ekonóm. S hudbou nemá absolútne nič spoločné.

Ako sa pozerá na váš comeback?
Podporuje ma. Je veľmi férový a človeku dopraje. Možno je to aj tým, že žil vonku, precestoval celý svet a na život sa pozerá trošku inak.

Médiá vás označili za lady slovenskej popmusic. Keď ste sa za ním presťahovali do Prahy, nestala sa z vás tak trochu „žienka domáca“?
Asi aj áno. Ale nie úplne. Veľa sme spolu cestovali…

Neoľutovali ste niekedy, že ste sa presťahovali do Čiech?
Rozmýšľala som, že sme mohli na začiatku žiť na Slovensku. Ale v podstate to neľutujem. Praha je krásna.

Museli ste sa veľmi zamilovať?
Hej.

Brat vás neprehováral, aby ste tu zostali?
Nie, veď Praha je „za rohom“. Mala som 35 rokov a vedela som, do čoho idem. On už mal rozbehnuté svoje projekty, takže nebolo čo riešiť.

Okrem brata máte aj sestru. Nikdy ste ju nechceli zobrať do hudobnej partie?
Je angličtinárka a robí niečo úplne iné.

Ženy vraj píšu texty o láske menej. Ako ste na tom vy?
Láska je veľmi dôležitá a všeobecne potrebná. Máme aj zopár textov o nej. Napríklad Modlitba za svet (písal ju brat)… Náš svet je v búrke, čo zúri v nás… zdá sa, že lásky viac niet. Pravda je žobráčkou pri dverách… Tá vec je síce dosť smutná, ale o láske tam máme aj úsmevnejšie skladby. Niektoré som písala spolu s bratom, napríklad  Miluj ma viac alebo Anjel strážny. Ľudia sa potrebujú uvoľniť a lepšie naladiť. Aby neboli k sebe zlí. Často zabúdame, že sme tu len na akomsi výlete. Život si znepríjemňujeme namiesto toho, aby sme si ho spríjemňovali. Treba sa tešiť z každého dňa.

Písalo o vás, že ste podstúpili plastiku?
Plastiku určite nemám. Určite. To si vymyslel bulvár. Ja sa v prvom rade snažím byť optimista. Aj keď to niekedy možno nejde, treba sa aspoň snažiť.

Ako sa teda o seba staráte?
Chodím občas plávať a čo sa týka pleti, používam len lekársku kozmetiku. Nijaké parfumované veci.

Keď sa pozriete na vrchol vašej kariéry z dnešného pohľadu, čo by ste zmenili?
Nič. Len by som chcela mať terajšie skúsenosti. Často sme boli naivní. Teraz sa už človek lepšie orientuje a z mnohých vecí si nelámem hlavu ako kedysi.

V Čechách,  kde momentálne žijete, je oveľa viac známych speváčok ako na Slovensku. Ktorá z nich patrí k vašim najobľúbenejším?
Mne sa páči napríklad Marie Rottrová, Aneta Langerová i mladá Eva Farna.

Sledujete hudobnú scénu na Slovensku?
Obľúbila som si skupinu Peha, ktorá má pekné melódie, texty. Aj Peter Cmorik je dobrý.

A čo kamaráti z hudobnej scény?
V tejto brandži veľké kamarátstva nie sú. Teda aspoň neboli. Riadim sa  heslom Ži a nechaj žiť.

Ako vyzerá momentálne váš funklub?
Mali sme dosť silnú fanúšikovskú základňu v Prešove aj v Čechách. Bolo to krásne obdobie. Teraz má každý z nich asi svoj život. Nedávno som napríklad zistila, že mi jeden fanúšik urobil vlastnú internetovú stránku. Bolo to veľmi milé.

Neplánujú Hečkovci vlastné turné?
To závisí od viacerých vecí. Uvidíme, ako sa chytia nové pesničky, ako nájdeme sponzorov. Išla by som  veľmi rada. Hudobníci, ktorí s nami kedysi účinkovali, sa už ozvali. Nebol by problém nacvičiť program. Všetko  závisí od sponzorov. Dnes je to skutočne veľmi finančne a náročné.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk