Emília Šteiningerová: Deti sú väčšie a majú menej citu

V Pravde pokračuje seriál s názvom To najlepšie, čo doma máme. Postupne prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. V dnešnej časti uvádzame rozhovor s folkloristkou Emíliou Šteiningerovou.

25.08.2015 09:00
Emília Šteiningerová Radosť Foto:
Emília Šteiningerová oslávila s Radosťou minulý rok 40. výročie.
debata

S folklórom je prepojená od detstva. Tanec jej prináša pocit neopísateľného šťastia. Emília Šteiningerová už vyše 40 rokov vedie detský folklórny súbor Radosť v Trenčíne – je jeho hybnou silou aj srdcom, a hoci sa deti za tých 40 rokov zmenili rovnako ako doba, stále majú o folklór záujem.

Ako ste sa dostali k folklóru?

Pochádzam z Dolnej Súče, kde pretrvávajú zvyky, tradície a stále sa nosia kroje. Tam som nasala dosť dedinského života. Potom som sa dostala do folklórneho súboru Družba. Tancovala som tam asi desať rokov ako mladá. Potom prišla svadba, deti, rodina a pokoj, ale nie na dlho.

Lebo prišla Radosť?

V roku 1974 sme založili súbor Radosť spolu s kolegom Števom Sadovským. V Trenčíne fungovala celoslovenská súťaž detských folklórnych súborov Pri prameňoch krásy a vtedy tu neexistoval žiaden detský súbor. Obaja sme boli folkloristi, tancovali sme spolu v Družbe, a tak sme sa dohodli, že založíme súbor. Začínali sme s 20 deťmi. Rok sme robili bez muziky a nejako sa nám hneď začalo dariť. O naše vystúpenia prejavila záujem televízia. Nakrúcali sme prvé hry a vlastne všetko, čo sme urobili tvorivé, predalo sa do televízie. A nás to povzbudzovalo.

Takže ste vyplnili dieru na trhu?

V okolí Trenčína neboli detské súbory. Boli mládežnícke Družba, Trenčan, ten má už 65 rokov. Veľmi sa im hodilo, že sme vznikli, pretože sme im vlastne vychovávali deti, hudobníkov aj tanečníkov.

Po roku sa teda pridala k Radosti aj muzika?

Jeden kolega učil hru na gitare a stavili sme sa o liter pálenky, že za mesiac postaví cimbalovú muziku. A on to naozaj urobil – Vojtech Vašš, ktorého sme volali Béla. Obehol autom starých huslistov zo základnej umeleckej školy a presvedčil ich, aby nastúpili do súboru. O mesiac to hralo – neuveriteľné. A tak sme robili traja – ja, Štefan Sadovský a Béla Vašš.

Čím vás očaroval folklór?

Rada som spievala a bola som vždy veselá kopa. Môj otec bol výborný tanečník, takže to mám v krvi. Pri tanci cítim neopísateľné šťastie. Čo si však z celej mojej práce cením najviac, sú priatelia. Sú to priateľstvá na celý život. Členov súboru, aj bývalých, spája nesmierne veľa zážitkov, a to ma teší.

Vraj v 70.-80 rokoch dávali rodičia deti do Radosti aj preto, aby sa dostali do zahraničia, je to pravda?

Isteže. Vtedy bola taká doba. Do zahraničia sa vtedy dostali deti cez šport alebo cez folklór. To je pravda. Ale hovorím, že Trenčín je kolískou folklóru. Folklórne súbory tu majú dlhú tradíciu a ľudia majú k folklóru vzťah. Pred pätnástimi rokmi vznikol detský súbor Kornička. Je to konkurencia a tiež mi napadlo, čo to spraví s naším súborom, najmä čo sa týka záujmu detí. A vidíte, žijeme.

Materiál na výrobu programov získavali aj... Foto: Archív Emílie Šteiningerovej
steiningerova emilia, Radosť Materiál na výrobu programov získavali aj vlastným výskumom. Emília Šteiningerová (vľavo).

Prechodili ste svet – USA, Švédsko, ale aj Taiwan, nemali ste obavy cestovať tisíce kilometrov s toľkými deťmi?

Vždy som si musela zistiť informácie o krajine, pretože som nemohla zobrať 30–40 detí len tak do neistoty, do neznáma. Dnes už máte informácie dostupné aj na internete, ale vtedy to nebolo. Za tie roky sa nám však nič vážnejšie nestalo.

Tak to si vyžaduje určitý zápal a obetu…

Treba žiť skromne. Inak by sme nechodili toľko do zahraničia. Keď sa ma pýtajú, ako môžeme mať tri sústredenia ročne, je to jednoduché – spávame na karimatkách, aj ja ako 70-ročná, a je to lacnejšie. Odborná práca, ale skromne. Išli sme do Švédska a ubytovali nás v takej malej miestnosti. V mini kuchynke sme pre všetkých varili. Zobrali sme si cestoviny, namletý mak, orechy, konzervy. To sa dá, ale ide o obetavosť. Ale už nechodím na zahraničné zájazdy, nestíham za nimi. Teraz autobus zastaví a idú na pizzu.

Kde beriete všetky ľudové zvyky a piesne pri vytváraní programov?

Zažila som na dedine mnoho vecí. Robili sme si aj trojročné choreografické školenie. Veľmi veľa materiálu nám dala pani Zajacová. Chodili sme do Selca a do Súče. Števo Sadovský robil na buldozéri, a keď išiel do dediny na pivo, dosť si tam vypočul o zvykoch a tradíciách. Veľa sme čerpali z našich výskumov aj z kníh.

Vaša práca v súbore sa stala v podstate poslaním. Štyridsať rokov sa venujete cudzím deťom, ktoré sú potom tak trochu aj vaše. Čo je pre vás hnacím motorom?

Ja som z deviatich detí najstaršia, musela som vždy pomáhať a bolo to samozrejmé. Chodila som na ekonomickú školu a mala som jedinú sukňu, ale nemohla som si dovoliť kúpiť druhú, musela som dať peniaze mame, lebo nemala na chlieb pre deti. Človek bol nútený vždy pomáhať. Uvedomujem si, že detstvo má nesmierny vplyv na celý život. Učím deti, aby mysleli na iných.

Mali ste za tých 40 rokov niekedy nutkanie skončiť s prácou v súbore?

V tomto kolektíve si vážime jeden druhého. Nerobila by som to, pokiaľ by som nevidela patričnú úctu ku mne zo strany pedagógov.

Do nových krojov musia každoročne investovať. Foto: Archív Emílie Šteiningerovej
DFS Radosť Do nových krojov musia každoročne investovať.

Je náročnejšie viesť súbor teraz, ako keď ste začínali?

Ťažšie pre mňa, lebo nevládzem. Stále hovorím pedagógom – nedajte sa odradiť a píšte granty (smiech). Píšem granty a nikto nemá peniaze. Záleží na tom, kto „fandí“ vašej práci, či sú vplyvní ľudia na potrebných miestach – tá pomoc je treba. My už nie sme len nejaký krúžok, fungujeme ako podnik. Hlavne sa netreba vzdávať.

Koľko je dnes v Radosti detí?

Dosť. Súbor sa pohybuje v počte 80, 90 až 120 detí.

To je taká menšia základná umelecká škola.

Keby som bola mladšia, tak ju dávno založím. Už si netrúfam na také veci. V Košiciach existuje umelecká škola zameraná na folklór a sú podporovaní z ministerstva školstva. Ale pre mňa to už nie je. Pomaly odovzdávam žezlo mladším a nech sa rozhodnú, čo bude ďalej.

Ako sa darí Radosti dnes?

Činnosť teraz nie je taká veľká. V rokoch 2003, 2004, 2005 sme robili vyše 90 vystúpení do roka a navštívili sme Litvu, USA. Boli to silné roky. Teraz je iná doba. To mi pedagógovia už dávno hovoria a dlho som im oponovala, že celá činnosť záleží na ľuďoch, na vzťahoch a tak, ale mladí nemajú toľko síl. A hovorím si, keď to vám stačí, tak aj mne, inak by som to nemohla robiť.

Ako si to vysvetľujete, že nemajú toľko síl?

Sú pohodlní. Od malých detí až po staršie generácie. My sme mali vtedy tri muziky a teraz som veľmi rada, že máme jednu. Nemali sme dievčatá v muzike, lebo to kedysi nebolo, aby ženy hrávali v muzike. Ale naozaj je iná doba aj deti sú iné.

V čom sú iné?

Sú väčšie. Každý rok dávame dosť peňazí do obnovy krojov, čižiem, krpcov, lebo keď sa vystupuje, tak sa to aj ničí. A to všetko dávam šiť väčšie a väčšie. Dnes má ôsmak nohu číslo 44. Majú väčšie hlavy, nohy, majú menej citu, viac rozumu ako kedysi. To je môj postreh za 40 rokov v súbore. Citová výchova je oslabená. Nie je pravda, že deti sú zlé. Sú tak vedené – ja, ja, ja a až potom sú iní.

Čo podľa vás môže dať pôsobenie vo folklórnom súbore deťom?

Nesmierne veľa. Výchova v kolektívnych súboroch, to je jedno, či je to športový, alebo kultúrny krúžok, znamená dostať do nich pocit vzájomnosti a zodpovednosti za kolektív a to je nesmierne ťažké. V tom je doba iná a mladí pedagógovia to majú ťažšie. Kedysi, keď sme išli na súťaž a do zahraničia, bola to česť pre dieťa. A dnes? Načo by ono drelo, keď pôjde s rodičmi na dovolenku do zahraničia.

Chlapcov im v iných súboroch závidia. Foto: Archív Emílie Šteiningerovej
DFS Radosť Chlapcov im v iných súboroch závidia.

Majú deti aj dnes záujem o folklór?

Stále sa divím a som milo prekvapená, že záujem o folklór stále je. Rodičia by dali do súboru už aj dvojročné deti. Úplne stačí, ak dieťa chodí do súboru od prvej triedy na základnej škole. Rodičia sa radi zbavujú detí. Nemajú trpezlivosť sa im doma venovať.

Ako sa k vám dostávajú nové deti?

Každý rok sa nám na konkurz prihlási vyše 20 detí a to nám stačí na obnovu, lebo teraz u nás deti nechcú končiť. Som z toho aj milo prekvapená, lebo majú možnosť ísť do mládežníckych súborov, tam na ne čakajú, ale asi je im tu dobre. Je to práca pedagógov a desaťčlenného tímu, ktorí robia zadarmo.

Ako vidíte svoju budúcnosť s Radosťou?

Pokiaľ môžem chodiť a jazdiť na bicykli, tak tu budem pracovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Trenčín #seriál #radosť #to najlepšie #folklórny súbor #čo doma máme #Emília Šteiningerová