V sobotu sa v Spoločenskej sále Parku kultúry a oddychu dalo voľne dýchať. Ale v nedeľu, podobne ako v piatok, ju publikum zaplnilo bohato už v čase, keď sa večer len začínal.
,,Máme dnes pripravenú hromadu pesničiek. Z nového albumu… Kam ste ho dali?" smial sa americký spevák Al Jarreau, ktorý Bratislavské jazzové dni koncertom uzatváral. Vystúpil s úsmevom na tvári, s čiernou čiapočkou na hlave a s bielou vokalistkou, čo sa ponášala na speváčku Marie Fredriksson zo skupiny Roxette. Úsmev mu nehral len na perách, smiali sa aj oči, aj vrásky.
Keď Al Jarreau spieval so svojím tichým zvonením na pozadí hlasu, publikum nedýchalo. A keď rozospieval svoju kapelu, bolo kedykoľvek ochotné sa pridať. Nežne pokrčený v kolenách umelec striedal nálady. Viac ráz gradoval od ticha, keď spieval v sprievode jediného nástroja, až na hranicu hluku. A medzitým ponúkal smiešne tváre a vkladal úvahy smerované napríklad k deťom, čo sledujú len MTV, a preto poznajú len… zrazu sa metal vo zvláštnych pózach.
Slovenské Triango hralo doma už mnoho ráz. Mnohých návštevníkov festivalu však rytmické aj melodické prekáranie troch hudobníkov netlačilo povedať: Už dosť. Veď nejeden počul, čo príjemne otváralo večer, prvý raz. Skupina [re:jazz] potom zasa dokázala, že aj Nemci vedia hrať džez. Mala bláznivú speváčku, nápadmi nabité zaujímavé vystúpenie a ponúkala veľmi súčasnú hudbu. Bodaj by aj nie, keď uvádza na akustických nástrojoch elektronickú hudbu, ako ju hrajú dídžeji. Pesnička zaspievaná z papiera, ale po japonsky, znela ešte zábavnejšie, keď sa z publika ozvalo: Áno, sú tu Japonci. A keď Karen Briggs predvádzala džezrockové husle, keď hrala úsporne aj úporne, keď s ňou zostava Jan Fabricky's OvertAct ponúkala hutnú melodiku, netriasli sa ľudia zázrakom, ale ani neodchádzali s nechuťou.
Bratislavské jazzové dni 2008 stáli na dvoch hviezdnych koncertoch. V piatok sľuby naplnilo trio basgitaristov Stanley Clarke, Marcus Miller a Victor Wooten. V nedeľu zase nesklamal Al Jarreau. Kto by chcel vystúpenia ostatných umelcov nazvať vatou, netrafil by do čierneho. Ale tiež by nemusel byť ďaleko od okraja terča, lebo nápaditých, jedinečných či strhujúcich koncertov tento rok v Parku kultúry a oddychu nezaznelo veľa.
Zhrnúť celý festival do jednej vety možno tvrdením, že ho naplnil bohatý zvuk. Zasýtil, dezertmi nadchol, ale do harmonického celku akási prísada chýbala.
