Keďže bolo známe, že sa ňou začína posledný rok pôsobenia Emmanuela Villauma na poste šéfdirigenta, očakávania vzbudzovalo oznámenie jeho budúceho nástupcu. Orchester Slovenskej filharmónie bude aj po Villaumovi viesť renomovaná zahraničná osobnosť – britský dirigent James Judd, ktorý sa však svojej funkcie ujme až od jesene 2017.
Otváracie koncerty pod taktovkou stáleho hosťujúceho dirigenta Leoša Svárovského ponúkli zaujímavú programovú dramaturgiu. Na svoje si mohli prísť milovníci romantickej hudby i priaznivci novších ciest hudobného vývoja. Koncerty otvorila premiéra skladby Stimmung súčasného slovenského skladateľa Antona Steineckera (nar. 1971). Názov (v preklade „nálada“) sám osebe nedáva vopred konkrétnu odpoveď na to, aký bol autorov zámer – veď napokon akákoľvek skladba vyjadruje určitú náladu. O to zaujímavejšie bolo vnímať, akým obsahom sa tento titul naplnil. Zvukové plochy, vytvárané bohato obsadeným symfonickým orchestrom, sa niesli v prevažne pritlmenej dynamike, vonkajší moment kontrastu priniesli dva intenzívne vpády mohutného fortissima. Podstatná časť nálady sa však odohrávala vo vnútorných hudobných štruktúrach, ktoré charakterizovalo ustavičné napätie jemných i ostrejších disonancií a z nich prameniaci moment expresivity diela.
V ďalšej skladbe sa pred orchester postavil mladý český huslista Josef Špaček. Našťastie aj so svojimi husľami z dielne Jeana-Baptista Vuillauma, ktoré sa len pred niekoľkými dňami stali známymi ich dočasným zhabaním ruskými colníkmi na letisku v Jekaterinburgu. Výnimočné interpretačné umenie 29-ročného hudobníka, absolventa newyorskej Julliard School, si bratislavské publikum mohlo vychutnať v známej Fantázii g¤mol pre husle a orchester op.24 od Josefa Suka a tiež vo virtuóznom prídavku – finálovej časti zo Sonáty pre sólové husle op.¤115 od Sergeja Prokofieva. Po prestávke nasledovala Symfónia č.¤3 Es¤dur op.¤10 Antonína Dvořáka. Toto rané dielo českého velikána síce ešte nemožno porovnávať s celkovou vyváženosťou jeho vrcholných opusov (neobvykle dlhá druhá časť tu predchádza výrazne stručnejšiemu finále), je však zaujímavým dokladom o skladateľovom postupnom nadobúdaní zmyslu pre symfonický žáner. Slovenská filharmónia pod Svárovského vedením sa po celý večer prezentovala v dobrej forme.
