Hudobné trio Horáček, Pavlíček, Müller naplnilo stodolu

Páni Müller a Pavlíček, pre vás vraj sociálne siete nie sú každodennou vášňou. Vlákal vás pán Horáček do sveta, ktorý vám nie je až taký blízky, aj v praxi alebo len v piesňach?

Müller: Ja nemám ani počítač, pre mňa sociálna sieť je môj najnovší český album.

Pavlíček: Ja myslím, že Michal vystihol tému, ktorá je ako program albumu veľmi aktuálna. Mňa táto látka – brázdenie ľudskými dušami a názormi po internete – veľmi zaujala. Ale e-mailom a internetu sa venujem tak polhodinku. Zato si na internete rád pozerám gitary, keď si chcem nejakú kúpiť. Nájdem si obchod so starými gitarami a urobím si radosť.

Ale Facebook veľmi nepoužívate, však?

Pavlíček: To veľmi nie. Rád si však pozerám hudbu na Youtube. Veľkou výhodou internetu je, že si tam človek môže nájsť hudbu a videá, na aké by inak nenarazil. Aj keď pre autorov a interpretov je to trochu aj smrtiaca zóna…

Ako to myslíte?

Pavlíček: No ktokoľvek si nás vyfotí, natočí a šupne to na internet.

A vy nad tým strácate kontrolu. Najskôr sme si mysleli, že azda počúvať tých ostatných je smrtiace…

Pavlíček: To nie. Konfrontácia je pekná. Páči sa mi výber, môžem si tam pozrieť starý koncert nejakého muzikanta, to je super. Skôr mám na mysli, že je to vlastne bezplatné porušovanie autorského zákona. Na koncertoch, a nielen veľkých hviezd, je zakázané fotenie či natáčanie počas koncertu, a aj tak sa to deje, proti vašej vôli. Ale s tým nič nenarobíte. Na druhej strane je človek rád, že si ho ľudia môžu v takomto meradle vypočuť na youtube.

Čo vy na to, pán Horáček?

Horáček: Ako počujem, internet vstupuje do života oboch mojich kolegov. Sprostredkovane cez Rišových ľudí, ktorí s internetom narábajú veľmi obratne, takže Rišo to sám nemusí riešiť. A ako hovorí Michal, internet nám pomohol. Keď vznikal album Sociální síť, Michal mi posielal demosnímky cez internet a ja som nemusel ísť ako v minulosti za Petrom Hapkom zápchou do štúdia na Okoř, aby mi to tam naživo zahral na klavíri. Jednoducho som v pokoji počkal, kým mi to Michal pošle. Vo chvíli, keď som bol najviac sústredený a mal na to najlepšiu náladu, som si nahrávky mohol pustiť aj sedemkrát za sebou a nemusel som ho prosiť: počuj, zahraj mi to ešte. Je to teda prospešné z prevádzkových dôvodov, ale aj pre samotnú tvorbu. Všetko, čo uľahčuje človeku život tak, že mu dáva väčší myšlienkový priestor, hlavne, aby sa mohol venovať tomu podstatnému, vlastnej tvorbe, je fajn.

Zdá sa, že vám je blízky aj Facebook.

Horáček: Na Facebooku som asi štyri roky, veľmi ma to zaujíma. Jednak môžem ľuďom rýchlo oznámiť, že máme niekde koncert alebo že vychádza nový album, a oni ma zasa upozornia na to, čo zaujímavé urobili. Zrazu to, čo bolo predtým veľmi prácne a obmedzené len na vašu vlastnú sociálnu skupinu, sa rozširuje, rúcajú sa bariéry. To žiadna generácia predtým nezažila. Generácia mojich rodičov alebo prarodičov, ktorí boli akademici, veľmi zriedka prichádzala do styku s niekým, kto šil topánky alebo pracoval v továrni. Pre mňa je to dnes úplne bežné a teší ma to, lebo mi to ukazuje veci, ktoré by som inak ťažko pochopil. Napríklad v mojej sociálnej skupine nie je ani jeden jediný človek, ktorý by bol schopný voliť za prezidenta Miloša Zemana. A zrazu sa stretávam s ľuďmi, ktorí nielen že by ho volili, ale naozaj ho aj volili a zasa chcú voliť a majú na to dôvody, ktoré by som si nevymyslel. Som teda otvorený tomu, zoznámiť sa s nimi a korigovať svoj pohľad na svet. Aspoň v tom, že je zložitejší, než si človek zvyčajne pripúšťa.

Takže pre vás je to istým spôsobom sociologický výskum?

Horáček: Tiež. Aj v tom zmysle, že ľudia sa prezentujú podľa toho, akú majú naozaj náladu alebo čo chcú naozaj povedať. Ale môžu trebárs za seba podstrčiť na internet aj seba samého ako niekoho celkom iného. Preto sa aj prvá a posledná skladba nášho albumu volá Někdo jiný. A to ma zaujíma ešte viac. Skrátka: taký Facebook môže byť vynikajúcou inšpiráciou.

Nedávno český magazín priniesol rozhovor s dizajnérom Bořkom Šípkom, ktorý sa liečil z rakoviny v Madride. Priznal, že má najmodernejšie technologické vybavenie, mohol so svojím tímom v Česku mailovať, skajpovať a podobne, ale už mu to neumožnilo skočiť pri práci niekomu do reči. Tvrdil, že so sklármi, ktorí realizujú jeho návrhy, musí byť v osobnom kontakte, sociálne siete mu ho nenahradia. Vy ste nemali podobný problém?

Horáček: Ja si vo všeobecnosti myslím, že skákať niekomu do reči nie je niečo, čo by sme mali robiť.

Pri tvorbe je to občas nevyhnutné.

Horáček: Ale veď v tom sociálne siete predsa nikomu nebránia. Niečo napíšem, iný mi k tomu napíše svoju reakciu, ja mu odpíšem a tak ďalej. A že si neskáčeme do reči, je v poriadku, to mi vôbec nechýba.

Páni Pavlíček a Müller, keď tak počúvate Michala Horáčka, nemáte pocit, že o veľa prichádzate, keď na Facebooku nie ste každý deň a nesledujete dianie na ňom až tak aktívne ako on? Necítite sa vylúčení zo spoločenského diania?

Müller: Mne to chýba, som človek lenivý, ale strašne zvedavý. Poväčšine však je môj vlak oneskorený a dúfam, že všetko ešte príde.

Pavlíček: Jedna vec, ktorú sa snažím chrániť si, je súkromie. To je aj moja reakcia na Facebook. Ak má človek s niekým komunikovať a vytvoriť dialóg, tak o čom sa budeme baviť? O tom, že je niekde zaujímavý koncert alebo aké používam gitarové struny? Ale ak ide o osobnú rovinu, to by malo byť radšej z očí do očí. Súčasné zoznamovanie sa na internete bez toho, aby človek toho druhého bližšie poznal a nevie, či to, čo píše, je pravda… Ale sme staršia generácia, možno už je normálne, že mladí takto komunikujú. Vidím to na svojom synovi, všetko ide cez Skype alebo Viber. Poznám ľudí z mojej branže, ktorí poctivo píšu a otvárajú sa, baví ich to. Ale mne tento spôsob komunikácie nie je až taký blízky. Mám určité zábrany a nechcem, aby ma ktokoľvek mohol spovedať.

Mysleli ste na tieto veci, keď ste skladali hudbu k Horáčkovým baladám?

Pavlíček: Keď má skladateľ od textára daný obsah, ešte stále mu to umožňuje dať do toho vlastnú fantáziu, vlastný priestor, iné krídla. V tom je kúzlo skladania, hoci myšlienky sú jasné. Stále je to silná inšpirácia, síce pre tvorbu melódie nadiktovaná, ale vo vyjadrení môže umocniť náladu muziky ešte viac, ako keby skladateľ skladal slobodne bez predlohy.

Horáček: To je podobné, ako keď Michelangelo dostane od pápeža zákazku: Pozri, urob tú Pietu, tú matku trúchliacu nad smrťou syna. A to je všetko. Michelangelo to pojme ako Michelangelo. A Pavlíček ako Pavlíček.

Vráťme sa ešte k praktickej stránke. Keď vám teda pán Pavlíček pošle nahrávku, čo sa deje ďalej?

Horáček: Richard Müller v tomto špecifickom prípade povedal, že sa obrátime na jedného jediného skladateľa. Pred 15 rokmi sme spolu robili cédečko, kde si Richard pozval rôznych skladateľov. Ale teraz sme dali prednosť tomu, kto má výrazný osobný rukopis. Je to práve Michal Pavlíček, a ja nie som dosť kompetentný na to, aby som mu hovoril do nôt. To by bolo smiešne, nie?

Pavlíček: Ale Hapkovi si do toho niečo hovoril, a mne tiež.

Horáček: Ale nie až tak veľmi, že by trebárs mal niečo o dva takty skrátiť. Vôbec by mi nenapadlo si v hudobných veciach nárokovať právo veta. Michal mi to ale posielal, aby som mu niečo k tomu povedal. A ja mu hovorím: táto nálada sa mi páči, prípadne poviem nejaký svoj návrh, skôr komentár. Michal mal vopred právo moje pripomienky zohľadniť alebo nezohľadniť. Keď ku mne prichádza zhudobnená báseň alebo je už naspievaná, môžem to len komentovať. To keď sa pýtate na hudbu. Špecifickejšie to je, keď Richard Müller prichádza do Prahy a jeho výkon sa odohráva na mieste. On očakáva, že sa k tomu niečo povie, inak by si to naspieval sám niekde v Bratislave.

Pán Pavlíček, aký ste typ? Potrebujete pochvalné komentáre?

Pavlíček: Nepoznám človeka, ktorý by nechcel byť pochválený, čo si budeme hovoriť. Môže to byť patologická túžba po pochvale, ale ja sa považujem v tomto zmysle za triezveho. Myslím, že nie som hrdopyšný páv, pokiaľ ide o moju tvorbu, aj sme dve veci dali preč. Keby som sám cítil, že pesnička stráca dych, išiel by som od nej preč. Je strašne dôležité dostať sa do tímového rozpoloženia. Načo by mi bola pesnička, nad ktorou by som sa rozplýval blahom, keby sa nepáčila Richardovi? Alebo by mal Michal pocit, že jeho báseň v mojej muzike dostatočne neprekvitá.

Jeho názor si vážim, a pokiaľ sa to podarí nejako vychytať a nastane celkový súlad, je to ideálne. Myslím, že na tomto albume sa to podarilo. Nedostávali sme sa na trecie plochy, netrieskali sme dverami a nehádali sme sa, že to musí byť tak či onak. Richard má osobitý výraz, niektoré polohy sme museli prispôsobiť, lebo jeho farba hlasu v rockových šansónoch musela byť niekde prieraznejšia, razantnejšia, inde znie jeho úžasný pokoj. V štúdiu sme hľadali vo výraze tú správnu tvár, to hľadanie je práve krásne. Aj on sám si vyskúša polohy, ako do šansónov ísť, niekedy sme sa nakoniec vrátili k tej prvej, civilnej. Nikto nie je vševed, veci sa vždy musia skúšať.

Pri nahrávaní ste aj vy, pán Horáček?

Horáček: Ja som pri tom vždy, prečo nie pri Sociálnej sieti? Výnimočne nie som producentom tohto albumu, tým je Michal Pavlíček, ktorý celú realizáciu držal v ruke. Ale občas sa ma na niečo opýtali. Zhovievavo.

Richard, čo ste sa napríklad pýtali?

Müller: Ja som mal miestami otázku na pána Horáčka. Nebol mi celkom jasný obsah niektorého slova, ale neprezradím akého. Jeho rejstřík… ako sa to povie po slovensky? Teraz mi stále napadajú české slová prvé…

Horáček: Register.

Müller: Vidíte, on to vie lepšie. Jeho register je neuveriteľne široký a strašne kvetnatý, je tam veľa informácií priamych a aj nepriamych.

Horáček: Poviem to zaňho. Je tam citácia z jednej ľudovej pesničky. Prezident Masaryk mal rád pieseň Ach synku, synku, oral-li jsi. A tú Richard nepoznal, pýtal sa, čo to tam znamená s tým synkom. Nie že by to tam nemalo byť, ale chcel vedieť, o čom spieva. A druhá vec je otázka, čo treba v texte akcentovať z hľadiska interpretácie. Čo zdôrazniť, osamostatniť v reči, lebo od toho bude závisieť celé vyznenie textu. A je celkom správne baviť sa o tom. Je to veľmi subtílne, je to pol promile výsledku. Možno by to nikto nevedel, ale my by sme to vedeli a po dlhoročnej skúsenosti sa domnievam, že je to veľmi dôležité.

Nie sú práve toto tie veci, ktoré si musíte povedať osobne a nie písať do mailu?

Horáček: Áno, súhlasím, máte pravdu. Ale ani tak sme si do reči neskákali.

Pavlíček: Ja by som ešte dodal: Michalove texty sú silné, farebné, ale i zložité, trebárs oproti tým jednoduchšie zapamätateľným, aké píše napríklad Jiří Suchý. Ale on má dar zjednotiť to výrazným sloganom, ktorý je pre ľudí uchopiteľný, že to potom funguje ako hit. A pritom si jeho texty zachovajú emotívny rozmer básní. Vždy to tam je, aj v Levandulovej a iných. A z tých villonovských balád som sa vždy snažil vypreparovať slogan, ktorý mi hneď udrel do očí. Z neho sa stal akýsi pilier refrénu, aj keď človek s tým veľmi nemôže hýbať, lebo vo villonovských baladách je štruktúra daná. A na adresu Richarda: demáče som naspieval, a keďže tie básne sú komplikované, je aj ťažké to nafrázovať. Takže som Richardovi svoje melódie presne nafrázoval a musím obdivne povedať, že on to poňal veľmi zodpovedne a pripravil sa tak, že v štúdiu do nich potom už len bravúrne dosadil svoj výraz. Klobúk dolu.

Michal Horáček už kdesi prezradil, že Petr Hapka dokázal zhudobniť šesť villonovských balád a potom už nevedel, ako ďalej, ale vy ste ich zvládli štrnásť. Ako ste na to išli, pán Pavlíček?

Pavlíček: Asi som bol na to taký natešený a bola to taká výzva, že to išlo ľahšie. Netrápil som sa.

Richard, ktorá skladba sa vám najľahšie spieva a ktorú máte najradšej?

Müller: To nemusí súvisieť, vlastne ani nesúvisí. Buď jméno Boží pochváleno je pieseň neuveriteľne krásna a obsažná. Keby sme realizovali nejaký klip, asi by sme ho urobili k tejto pesničke. Aj keď do rádií sa asi budeme pokúšať dostať niektorú inú.

Koľko ste strávili času v štúdiu a ako vlastne vyzerá nahrávací deň?

Pavlíček: Album sa natočil vlastne dvakrát. Natočil som ho najskôr na tie demáče, aby som Michalovi a Richardovi ukázal svoj pocit, čo som do toho dal, či sa im to bude páčiť, alebo nie. Keď súhlasili, robil som to načisto znova. Potom to Richard prišiel asi päťkrát naspievať do Prahy, nebolo to na jeden raz, ale na etapy. Ono to naozaj vyžaduje špeciálnu náladu, energiu – nedá sa naspievať štrnásť šansónov naraz, potrebovali sme odstupy. Potom som to miešal a dorábal, ale časovo to nebolo zas tak veľmi náročné.

Skamarátili ste sa počas tvorby Sociálnej siete? Michalovia už spolupracovali, ale Richard Müller sa s Michalom Pavlíčkom poznal len teoreticky, nie?

Müller: Áno.

A dnes ste výborní kamaráti, o čom sa tak bavíte? O albume či o čom?

Müller: O ženských.

To by nás zaujímalo. O kráse žien?

Müller: To sa zasa nehodí prezrádzať do Pravdy.

Nie je to vo veršoch?

Müller: Nie je to balada.

Pavlíček: Je to len ďalší dobrodružný epos. Človek robí pesničky pre niekoho, koho nepozná osobne, len cez pesničky, a zrazu sa ten svet prepojí, osobné stretnutie s profesiovým. Ja som si to užíval a stále užívam.

Album Sociální síť vznikal tri roky. Popritom ste zrejme každý pracovali na svojich veciach, Richard mal projekt Hlasy s kapelou Fragile…

Müller: Robili sme, aby sme prežili. Keby sme sa tri roky venovali výlučne tomuto albumu, bolo by to veľkorysé… Všetci sa na to pýtajú a predstavujú si…

Horáček: Ráno „píchačky“ o ôsmej…

Müller: …že sme sa tomu intenzívne tri roky venovali, to nie je pravda. Trvalo to približne tri roky od momentu, keď som ja navrhol Michalovi Horáčkovi, že by sme mohli zasa niečo skúsiť. On sa práve venoval villonovským baladám. Ja som začal premýšľať, kto by mohol byť ten tretí do partie a pri jednom koncerte som videl Michala Pavlíčka. Napadlo mi, že to je strašne príjemný, pokorný človek a veľký muzikant, veľký umelec. Som rád, keď môžem mať niekoho rád. Neviem si predstaviť spoluprácu s niekým, že by som trpel ja alebo obe strany. S Michalom sme sa stretli a mal som pocit, že sa poznáme iks rokov.

Nebude vám ľúto za touto spoluprácou? Pomýšľate už na niečo ďalšie alebo si oddýchnete jeden od druhého?

Horáček: Nie, nestretávali sme sa tak často, že by sme si vôbec mohli ísť na nervy. Boli to tri roky, ako hovorí Richard, a to je čas istého zrenia a vyhadzovania. Začal som písať básne a že som ich Michalovi priniesol šestnásť, neznamená, že som ich nenapísal 25. To tá práca obsahuje, aspoň u mňa. Každý tvorca musí rátať aj so škrtaním a s vyhadzovaním. Je to dosť náročný proces. Človek má tendenciu sám sebe sa ospravedlňovať, ale ja sa snažím byť tvrdší, preto to trvá tak dlho.

Musí sa započítať aj to, že som napísal niečo, čo sa mi nezdá dobré alebo mi práve nič nenapadalo. To je predsa súčasť umeleckého života, nie je to továrenská výroba. Keď budem mať sústruh a výkres, môžem urobiť každý deň predpísaný počet výrobkov, ale pri umení to tak nie je. Nikde nie je garantované, že vám ešte v živote vôbec niečo napadne. Takže vždy, keď to príde, je to pekné. To treba započítať, preto album vznikal tak dlho, zrel. A potom sa naša tvorba preťala v štúdiu, lebo ja som písal básne pri svojom stole, Michal skladal u seba a Richard si to pripravoval, bol veľmi zodpovedný, nakorepetoval si tie veci, a keď prišlo k nahrávaniu, to už bola žatva. Žiadne zasievanie zŕn, žiadne okopávanie motyčkou, vytrhávanie buriny, ale rovno žatva.

Pavlíček: Len či príde druhá fáza žatvy…

Horáček: To neviem, možno výsledok ani nikto nebude kupovať, ale my sme urobili, čo sme mohli. Natrieskali sme svoju stodolu tým, čo pokladáme za výživné.

Richard, vy sa vraj na albume máte prevteľovať do viacerých postáv zo sociálnych sietí. Ešte pred dvoma rokmi ste však v našom rozhovore povedali, že vaši fanúšikovia na vás oceňujú práve to, že pred nimi nehráte divadielko. Toto nie je tak trošku divadielko?

Müller: To je relatívne zložitá otázka v tom zmysle, že je posunutá definícia. Keď si album vypočujete, prídete na to, že veľké prevteľovanie tam nie je. Je tam Müller, ktorého mám alebo nemám rád, spieva pesničky, ktoré mu sedia alebo nesedia… čo ste sa pýtali? Či je to divadielko? Nie, keď, tak je to divadlo. Myslím, že moji fanúšikovia znesú veľa vecí. Nepochybujem o úspešnosti tohto albumu, aj keď Michal Horáček hovorí, že je to vždy otázne. Najdôležitejšie je, že my traja sme s tým spokojní. Bolo by nepríjemné, keby nás výsledok škrel alebo hneval, ale to sa nás pri Sociálnej sieti netýka.

Keby ste neboli spokojní, asi by ste ten album nevydali, nie?

Müller: Asi nie.

Horáček: Určite nie.

Müller: Aj keď sa zverejňujú aj veci, ktoré sa tvorcom nepáčia, ale my sme v kategórii, ktorej sa to netýka.

Horáček: Tá otázka je zaujímavá v tom zmysle, že Richardovi fanúšikovia sú zvyknutí na jeho vlastnú hudbu. On občas príde s albumom, kde si zloží hudbu, slová, spolupracuje s niekým, ale je to jeho výpoveď. A v prípade Sociálnej siete je to istým spôsobom divadlo, lebo musí hovoriť niečo, čo napísal niekto iný a čo si ani sám nemyslí, pretože stelesňuje nejakú postavu. Prezentuje jej prázdnosť, hlúposť, frustráciu, hnev či zlobu. Aj William Shakespeare písal vlastné veci, ale keby mu niekto ponúkol, napríklad pán Marlowe, nech si v niečom zahrá, veď bol aj herec, tiež by to urobil a nebolo by to nepoctivé. Bola by to úloha, ktorú by dobrovoľne prijal a aj tak by tam vniesol niečo vlastné, tvorivé. Takže Richard hovorí za iných ľudí, ale aj tak je to stále Müller, nie je možné, aby to nebol on, musí sa oprieť o vlastné vnútro a niečo tam nájsť. Možno niečo, čo inokedy potláča, teraz vyzdvihne.

Mohla by vaše balady spievať aj žena?

Horáček: Tieto práve nie, lebo sú napísané z mužského hľadiska. Inak ale tak zo 40 percent píšem pre ženy. Teraz práve robím album Lenke Novej a dohodli sme sa s Katkou Knechtovou, že hneď potom s ňou urobím album. Písal som pre Lucku Šoralovú a vôbec prvý album, na ktorom som spolupracoval, bol Hany Hegerovej, takže píšem aj pre ženy. Len to musí byť zo ženského hľadiska, musí to byť uveriteľné. Nie, že ženská spieva niečo, čo je primárne napísané pre chlapa. To sú dva rôzne svety. Aby to zodpovedalo, musím od začiatku vedieť, že to bude spievať ženská.

Čo je charakteristické pre tie dva svety?

Horáček: Nedokážem to filozoficky takto narýchlo zhrnúť. Skôr pocitovo, sú témy, ktoré sú pre ženy dôležitejšie než pre chlapov. Napríklad vzťah s matkou, to som vždy chcel urobiť. Vzťah dcéry a matky je veľmi špecifický, zaujímavý až tragikomický. Práve toto chlapi tak nemajú.

Ešte sa chceme opýtať na vulgarizmy. Vraj ste ich 32 rokov nepoužívali, ale teraz ste mali pocit, že kvôli autenticite v textoch musia byť?

Horáček: Evidentne. Ak mi to niekto bude vyčítať, to mi potom môže vyčítať celú Sociální síť. Nemôžem tých ľudí učesať, vymydliť, oni sú špinaví. Nemôžem tú špinu z nich vydrhnúť, ak to má byť autentické, musí tam zostať. Jasné, veľmi to rád nemám, ale z umeleckého hľadiska to bolo nevyhnutné.

Aké to bolo pre Richarda spievať vulgarizmy?

Müller: No, podľa mňa je tam jeden, a tomu som sa vyhol, ten práve spieva hosť – František Segrado, takže tam som mimo hry. Mňa strašne teší to, odbočím – že mám elitných spolupracovníkov na českej strane našej bývalej republiky. Že fanúšikovia sú ochotní akceptovať moju češtinu. Stretol som sa dokonca s názorom jedného novinára v Prahe, ako je vraj možné, že som sa k tomu dopracoval, ako to, že to tak viem, keďže pri prvom albume to tak nebolo. A naozaj, pri prvom albume – Richard Müller a hosté, ktorý vznikol asi pred 15 rokmi, to bolo horšie. Ale ja som nič nerobil pre to, aby som sa zdokonalil, len som počúval ten jazyk. To ma veľmi teší. Neviem, či je tu veľa interpretov z hocktorej strany rieky Morava, ktorí majú repertoár a fanúšikov v oboch jazykoch.

Horáček: Ja sa musím postaviť za Slovákov. Našiel by som interpretov, špeciálne interpretky, ktoré to vedia, majú peknú češtinu. Jana Kirschner alebo Szidi Tobias. Ale svojim krajanom musím vyčítať, že žiadny Čech nevie zaspievať v slovenčine. A to je rovnaká pozícia. Ako to, že to dokážu Slováci? V živote som nepočul, aby český interpret išiel zrazu do slovenčiny a bolo to aspoň presvedčivé. Myslím, že to ani neskúšajú. Je to pre mňa vždy lahodné, keď Slovák spieva po česky. Je to česť, že mu stojí za to, aby si osvojil češtinu na peknej, kultivovanej úrovni.

Richard, viete si predstaviť spievať tieto balady v slovenčine? Dali by sa prebásniť?

Müller: Priznám sa, že nad tým vôbec nepremýšľam. Nebol dôvod, už minulosť ukázala, že aj na Slovensku fungujú české pesničky, ktoré som robil s pánom Horáčkom.

Pavlíček: Myslím, že aj slovenské pesničky fungujú v Čechách.

Horáček: To zasa áno. Bežne ich hrajú v rozhlase.

Pán Horáček by vedel aj po slovensky napísať nejakú baladu?

Müller: To by vedel určite.

Horáček: Obávam sa, že nie. Môj otec strávil celú mladosť na Slovensku a hovoril po slovensky skvele, nosil domov slovenské knižky, mám ich niekoľko stoviek, napriek tomu na úrovni villonovských balád slovenčinu neovládam. Chýbalo by to rozhodujúce polpercento. To je strašný rozdiel, ten najintímnejší vzťah nástrojom, s jazykom. To už by som baladu skôr napísal v angličtine. Ale možno preto, že v slovenčine cítim, že by som to nesplnil. A možno v angličtine to práve necítim. Veľmi by som si želal napísať niečo Richardovi po slovensky. Možno to aj raz skúsim. Ale načo by potreboval Horáčka v slovenčine? Veď má najlepších slovenských spolupracovníkov, na to ma nepotrebuje.

Richard, brali by ste ho?

Horáček: Asi nie.

Müller: Horáčka? V každom prípade. Na rozdiel od neho som presvedčený, že by slovenčinu bravúrne zvládol.

Horáček: Je pekné, že sa na to pýtate. Ja by som to chcel. Naozaj, ale som na seba skutočne prísny. Nechcel by som šaškovať.

Ale ako bolo výzvou napísať villonovské balady, môžete si stupňovať náročnosť a skúsiť to v slovenčine.

Horáček: Máte pravdu. Píšem si to, dnes vznikla taká inšpirácia.