Janáčkov návrat s Konwitschného puncom

12.11.2015 09:00
Konwitschny
Nemecký režisér Peter Konwitschny. Autor:

Rovnako u nás ako vo svete vyvolá každá nová s menom Petra Konwitschného spätá inscenácia zvýšenú hladinu záujmu.

Nemecký režisér odmietajúci tabu, vyvracajúci zažité výklady opier, neraz vypočítavo provokujúci, sa na dosky Opery SND teraz nevrátil s recyklovanou verziou na inom javisku naštudovaného diela. Janáčkova Vec Makropulos bola originálom.

Žiaľ, ním sa stala aj posunutá premiéra v dôsledku odrieknutia dôverného znalca partitúr Leoša Janáčka Tomáša Hanusa, ktorému výkon orchestra v závere skúšobného procesu negarantoval naplnenie koncepcie. Nespokojnosť s organizáciou práce v divadle vyjadril aj Peter Konwitschny. Takže idylická vidina vytúženého sviatku v podobe Veci Makropulos po 42 rokoch od legendárnej inscenácie s Elenou Kittnarovou, sa v predpremiérovom týždni rozplynula. Pod piatkovú realitu sa však podpisuje nielen alternujúci dirigent Ondrej Olos, ale aj samotná réžia.

Peter Konwitschny má nábeh voľne narábať už so samotným žánrom predlohy. V prípade Veci Makropulos sa primkol skôr k Čapkovmu ironizujúcemu tónu než k podtextu ústrednej hrdinky, ako človeka trpiaceho dlhovekosťou, a k filozofickej záverečnej katarzii. Zaumienil si, že Emiliu Marty nesmie stvárniť zrelá dramatická sopranistka, ale mladá, neodolateľnou aurou obklopená žena. Tých tridsaťsedem rokov (v šestnástich užila alchymistický produkt svojho otca, určený cisárovi Rudolfovi II., tristo rokov nestarla a po vypršaní zvyšku pátra po ukrytom recepte) je však zároveň zrkadlom osudov, s ktorými sa v rôznych podobách ako E. M. vyrovnávala počas zastaveného života. Ťažko ich vyjadrí prevažne adolescentný profil postavy.

Vytráca sa aj finálna očista, keď po spálení "veci Makropulos“ a dotyku s personifikovanou smrťou, vracia sa Emilia s novou priateľkou Kristou späť do života. Koniec "patriarchátu“ (muži končia mimo javiska) je väčšmi režisérovou licenciou. Provokačné zásahy do textu (dobové speváčky z libreta nahradila Callas, Gruberová a Netrebko) či divadelný výstup Hauka-Šendorfa vyvolali úsmev, no tak ako rozprávkové texty na revuálke, ukrajovali z drámy. Za hudobné naštudovanie prevzal definitívnu zodpovednosť Ondrej Olos, ktorému sa nie vždy podarilo vniesť do hry orchestra rafinovanejšie nuansy. Prevaha silného zvuku sťažovala sólistom pozíciu. V titulnej úlohe sa u Lindy Ballovej napriek snahe vyjsť v ústrety režijnej vízii prejavil hendikep veku. Vokálne a výrazovo, zvlášť v strednej polohe, nemal jej tón dosť obsahu, odrážajúceho prežité osudy. S Janáčkovým slohom sa najlepšie vyrovnali Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Gustáv Beláček (Dr. Kolenatý) a Pavol Remenár (Jaroslav Prus).

Vec Makropulos vďaka nekonvenčnému režijnému výkladu sa stane predmetom polemík. Aj to, popri návrate Leoša Janáčka na dosky SND, je jej zisk.

Hodnotenie Pravdy

3 a pol hviezdičiek z 5

  • Leoš Janáček: Vec Makropulos / dirigent: Ondrej Olos, réžia Peter Konwitschny / scéna a kostýmy: Helmut Brade / premiéra 6. 11.2015 v O­pere SND

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vec Makropulos #Peter Konwitschny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk