Sólová dráha jej priniesla spoluprácu s mnohými známymi, aj zahraničnými, hudobníkmi. Po absolvovaní šnúry s Cigánskymi diablami vydala na jeseň nový album Prežijú len milenci.
Zdá sa, že máte šťastie na ľudí, s ktorými spolupracujete. Riskantným projektom sa vyhýbate?
Pokiaľ sa dá, risk eliminujem. Do niektorých projektov vstupujem intuitívne, takou je napríklad spolupráca s pánom Horáčkom na albume Sociální síť. Predtým som ho odmietla, lebo ponúkané skladby sa mi nepáčili, skladba Pochovej svýho Lenina ma však zaujala. Súhlasila som. Samozrejme, bez toho, aby som vedela, aký bude výsledok. A turné s Cigánskymi diablami, ktoré bolo pre mňa tiež niečím novým, dopadlo úžasne.
Rómske pesničky s Cigánskymi diablami vám išli bez problémov?
Potrápila som sa s nimi. Hlásky sú v rómčine pospájané úplne nelogicky. Môžete si texty piesní čítať od rána do večera, nerýmujú sa. Pochopila som, že sa ich naučím len tak, že budem piesne počúvať do zbláznenia.
Pomáhal vám niekto s výslovnosťou?
S výslovnosťou mi pomáhala Silvia Sarközyiová. Chlapci z kapely boli prekvapení, že na prvej skúške som vedela všetky texty. Vraveli, že s takým niečím sa ešte nestretli. Texty mi preložili, aby som vedela, o čom spievam. Bolo zaujímavé, že ani oni sa niekedy nezhodli. Rómčina totiž nemá spisovnú formu. Odkedy som vystupovala s Cigánskymi diablami, mám perfektné vzťahy aj s rómskymi spoluobčanmi u nás doma. Raz som stála s nákupom pred pokladnicou supermarketu a Cigán mi vraví: „Póce tu doprédu, šak vy naša!“
Na novom albume Prežijú len milenci ste spolupracovali opäť s Rakúšanom Christianom Eignerom. Už keď ste opustili Pehu a osamostatnili sa, siahli ste po zahraničnom producentovi. Potrebovali ste zmenu?
Veľmi som chcela robiť s ľuďmi, ktorí sa na hudbu pozerajú inak. Nie preto, že sú zo zahraničia, ale pretože sa venujú inej hudbe a prinášajú iné skúsenosti. Keď som odišla z Pehy, bola som telo bez duše, môj odchod sa rozoberal v médiách, musela som veľa vecí aj sama v sebe doriešiť, vedela som, že tých desať schodov si budem musieť opäť vyšliapať, a veľmi som sa toho bála. Mojím producentom v tom čase bol Head, ktorý spolupracoval aj so speváčku PJ Harvey. Keďže aj s ňou prešiel jej osamostatnením, dokázal mi byť veľkou oporou. Bol tuším viac psychológom ako hudobným producentom, pretože vedel, že má pred sebou hudobníčku, ktorá sa má postaviť na vlastné nohy a začať si veriť.
Je také jednoduché dostať sa k známym zahraničným producentom alebo aj tu fungujú kamarátske odporúčania?
Skamarátili sme sa až pri práci. Producentom chodí dennodenne obrovské množstvo mailov, a vyberajú si podľa kvality, nie na základe kamarátskych vzťahov. Christian Eigner ma dokonca prvý raz odmietol a odporučil mi, aby som na sebe ešte popracovala.
Čo na to povedalo vaše spevácke ego?
Brala som to športovo. A na druhý raz sa to podarilo. Pri Christianovi som si vyskúšala rakúsku presnosť. Nikdy som neprišla do štúdia taká pripravená ako vtedy. Mala som pripravené všetko od A po Z. Napísané poznámky, odpoveď na každú možnú otázku, predstavovala som si, čo všetko môže nastať. Mala som pred Christianom obrovský rešpekt. Naštudovala som si jeho producentskú prácu, aj s Depeche Mode. Je to maximálny perfekcionista. Keď sme sa dohodli, že mi zavolá ráno o piatej, presne na minútu mi zvonil telefón. Dali sa podľa neho hodiny nastavovať. Aj preto som nemohla za ním prísť ako dievča z Vyšnej Nižnej. Nechcela som sa hanbiť pred ním ani sama pred sebou.
Foto: Jakub Gulyas
Rešpekt vám nezväzoval ruky, neutrpela vaša tvorivosť?
Nie. Bola som vďačná za tú skúsenosť a veľa som sa naučila. Samozrejme, stalo sa, že sme si aj do vlasov vliezli. Christian povedal: Vtedy som urobil kompromis ja, teraz urobíš kompromis ty a bolo dodebatované.
Čo ste sa od neho naučili?
Inšpirovala som sa jeho náhľadom na skladbu, jeho vizionárstvom. Zo skladby, ktorá bola v mojom podaní pôvodne baladou, urobil pozitívnu a rytmickú skladbu. Takisto som sa pohrala s pesničkami aj ja vo svojej ženskej kapele The Cubes. Dievčatá mi dali len nejaké hrubé podklady a ja som z nich vytvorila skladby, ktoré mali hlavu a pätu. Christian ma tiež naučil veriť si za mikrofónom, čo nám Slovákom chýba. Teda mojej generácii, mladšia už takto nerozmýšľa. Keďže som veľmi sebakritická, stále mám pocit, že veci môžem urobiť lepšie. Christian mi hovoril, že pieseň nemusím pri nahrávaní zaspievať desaťtisíckrát, kým nebude dokonalá. Naučil ma, že v piesňach má byť emócia, že nemajú byť sterilné.
Aj pri novom albume ste stavili na istotu s priezviskom Eigner?
Ako sa to vezme. Na albume sa podieľalo šesť producentov. Keď som sa do neho pustila, bola som stratená. Nevedela som, s kým mám na ňom robiť, pretože Christian nastavil latku príliš vysoko. Materiál skončil dokonca u jedného Američana, ale to bol návrat do garáže. Nepáčilo sa mi to, ani ma to nebavilo. Bol by to krok späť. Nakoniec som sa rozhodla, že na to pôjdem inak. Pripravím materiál a až potom si vyberiem, s kým budem na albume spolupracovať. Medzitým som však odišla do Indie a keď som sa po mesiaci vrátila a vypočula si nahrávky, zistila som, že to nie je ono, že je to zlé.
Foto: Jakub Gulyas
Nie ste na seba zbytočne prísna?
Som, samozrejme, na seba prísna, ale pesničky nemali potrebnú emóciu. Všetko som vymazala a začala som odznova. Napísala som Christianovi, že mi zničil život, a neviem, čo mám robiť. Odpovedal, aby som mu poslala pesničky a keď dostal tie prvé – Naveky a Keď s nami Boh hrá hru, pustili sme sa do práce. Spolupráca s ním ma veľmi nakopla. Už vtedy som vedela, že nepôjdem v jednej línii, že to nebude jednoliaty album. Začali vznikať rôzne skladby, na ktorých som robila s rôznymi ľuďmi.
Čo nájdeme na albume?
Ovplyvnilo ma turné s Cigánskymi diablami, aj moje akustické koncerty. Chcela som robiť všetko – country aj šansón. Album je teda žánrovo pestrý a ovplyvnený zvukom štúdií, kde pesničky vznikali.
Nebáli ste sa, že vám to celé utečie, keď budú skladby také rôznorodé?
Bála, a veľmi. Zo začiatku to bol boj, priznávam. Nakoniec to však bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať. Album nie je koncepčne rozbitý, nepôsobí ako galimatiáš, len piesne sú žánrovo rôzne a každá má svoju vlastnú cestu. Fanúšikovia sú zvyknutí na to, že som nespokojný, neposedný človek. A ja už teraz rozmýšľam, kam by som si odbehla. Album Prežijú len milenci je prvý, ktorý nie je zastrešený hudobným vydavateľstvom. Prečo ste sa tak rozhodli? Potrebuje dnes vôbec muzikant vydavateľskú značku? Som veľmi rada, že som sa z toho celého vykúpila. Dnes už vydavateľstvo nemá pre muzikanta veľký význam. Ja som ho skôr vnímala ako guľu na nohe. Punc vydavateľstva mi pomohol pri hľadaní producentov, ale u nás to už dnes nezohráva rolu, lebo predaj CD nosičov nie je číslo, ktoré má výpovednú hodnotu.
Čo musí mať textár, ktorý vám vyhovuje?
Pevné nervy a dobré básnické črevo. Dostávam rôzne texty od neznámych ľudí, ale do mojej hudby nie je ľahké písať. Nemám rada texty, ktoré nemajú pointu. Musí v nich byť jasná myšlienka, ktorej poslucháč rozumie. Album Tajomstvá ma naučil, že nie každá pesnička a to, čo do nej chcem dať, textárom vyhovuje. Viem presne, kde je doma Vlado Krausz, kde sa mu dobre píše, kde to je pre neho prirodzené. A viem, čo by mohlo sedieť Rasťovi Kopinovi… Tam, kde už skončili všetci a napísali tristopäťdesiattisíc textov, nastupujem ja. To ma prinútilo sadnúť si na zadok a písať texty.
Máte špeciálne miesto, kde tvoríte hudbu alebo texty?
Také neexistuje. Ani miesto, ani čas. Sú tri hodiny ráno, mám po koncerte a nechce sa mi spať. Neviem, čo mám robiť. Či si mám otvoriť fľašu vína alebo si pustiť nejaký film, prípadne začať robiť raňajky. Sadnem si teda ku klavíru a vznikne pieseň. Inšpirácia prichádza z rôznych kútov. Napríklad z dokumentu o pianistovi a skladateľovi Herbie Hancockovi. Páčil sa mi jeho prístup k hudobnej tvorbe. Inokedy ma zaujme nejaký ľudský príbeh, film alebo mi pomôže semafor…
Foto: Sukuba Agency
Semafor?
Keď stojím na červenej, zvykne mi napadnúť nejaký motív, ktorý si v aute nahrám. Ktorá melódia alebo text vznikli najkurióznejšie? Zem je guľatá som napísala na kúpalisku. Je to skladba k rovnomennému študentskému filmu. Keď mi jeho autori – režisér Martin Kazimír a kameraman Martin Chlpík zavolali, nechcelo sa mi, nemala som na to náladu. Napriek tomu som si však film pozrela a potom to už to išlo samo. Lenže bolo veľmi horúco, a jediné miesto, kde sa dalo žiť, bolo kúpalisko. Tam som pieseň dopísala. Keďže chcem, aby tento krátkometrážny film ľudia videli, je bonusom na mojom novom albume.
Prečo ste už nechceli robiť hudbu k filmu?
Bola som sklamaná neúspechom filmu Isabel. V tom čase ma to stálo veľa energie a spätná väzba nebola taká, ako som si predstavovala. Chcela som si šetriť sily na vlastné piesne. Nakoniec som však rada, že som do ďalšieho projektu išla. Sú to šikovní mladí ľudia a film získal divácke ocenenie na festivale Áčko. Chalani mi nakrútili aj klip ku skladbe Naveky. Vaše skladby k filmom majú zaujímavé príbehy. Skladba k Jakubiskovej snímke Bathory Muoj Bože zarezonovala napriek tomu, že vo filme ani neodznela. Produkcia si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Na záver mal pán Jakubisko inú predstavu, čo bolo, samozrejme, jeho právo. Kuriózne však bolo, že ma na zmenu nikto neupozornil. Dozvedela som sa to až tesne pred premiérou. Keďže som mesiac žila so staroslovienčinou, s filmom a so všetkými historickými informáciami, mrzelo ma to. Prinajmenšom ma mohli na zmenu upozorniť, lebo to vyznelo tak, že médiá v rozhovoroch zavádzam. Nakoniec mi skladba Muoj Bože zmenila život, pretože ma nakopla k ďalšej tvorbe.
Hoci obal nového albumu vyzerá apokalypticky, čo sa vašej vizáže týka, tentoraz ste stavili na prirodzenosť?
Apokalypticky? Chcela som farebne zvýrazniť emócie, ktoré prechádzajú človekom. S fotografom Jakubom Gujasom sme sa stretli počas práce na komerčnom projekte. Od začiatku ma upútal, lebo fotil zaujímavo. Oslovila som ho, či by mi nenafotil obal k novému albumu.
Vaše ustavičné zmeny a nové účesy sa viažu vždy k nejakým životným obdobiam? V prvom rade som veľmi nespokojná duša. Jedno skončím a už premýšľam nad niečím novým. Chcela by som všetko vyskúšať.
Mali ste niekedy pocit, že ste so svojím účesom prestrelili?
Párkrát sa mi to stalo. Raz, keď som mala vlasy úplne červené, a pri albume Tajomstvá, na obale ktorého ma takmer nikto nespoznával. Chcela som, aby podobne ako hudba aj moja vizáž bola doslova učesaná. Výsledok však pôsobil chladne a neprirodzene. Pre túto chvíľu som preto dobiedzajúce šialené účesy zahnala a povedala som si, že sa musím upokojiť, aby ľudia nemali pocit, že stále robím nejaké divadlo.
Foto: Thomas Kerzner
Na booklete albumu jekrátka, nenápadná veta, zdanlivo vytrhnutá z kontextu: Aj ticho je odpoveď. Je to zašifrovaný odkaz?
Niekedy máte veľkú potrebu poznať pravdu od človeka, ktorý nekomunikuje, napriek tomu, že vy sa snažíte kontakt nadviazať. A potom pochopíte, že vlastne aj to ticho je odpoveďou…
Keď počúvate svoje staré veci, vnímate, že ste sa zmenili?
Vnímam tú zmenu a som s ňou stotožnená. V každom období som riešila niečo, s čím som nemala skúsenosti a to sa mi pri počúvaní starých skladieb vždy vybaví. Je to podobné prezeraniu starých fotiek. Vravíte si: Bože, aká som bola vtedy hlúpa! A ako som to vyzerala?… Tak je to aj s mojimi albumami. K tomu patrí aj vizuálna stránka.
Stačí zadať do googlu vaše meno, zvoliť obrázky a vypadne Katka Knechtová na tisíc spôsobov.
Presne. Ale musím povedať, že to ide len k lepšiemu. Dnešné pätnásťročné dievčatá sú krásne a sebavedomé. A vyzerajú na dvadsať. Keď si spomeniem, že v tom veku som skákala ako opica na pódiu s IMT Smile, v kapsáčoch…
Ako však tie pätnástky budú vyzerať v dvadsiatke, keď už dnes sú dokonalé?
Netuším. Neviem, kam sa to uberá a vravím si, že som mala šťastie, že som dieťa osemdesiatych rokov a isté veci som ešte mohla zažiť.
Čo vám chýba najviac z tej doby?
Škoda, že existuje internet. My sme boli celý deň vonku, dnes musia rodičia svoje deti vyháňať von. Určite majú iné možnosti, ale nič by som za ne nevymenila.
Ako veľmi vás ovplyvňuje internet?
Až tak veľmi nie. Používam ho najmä pri práci. Manažment ma tlačí, aby som prispievala na svoje konto na sociálnych sieťach. Súkromné konto nemám. Internet však často používam na komunikáciu – skypujem si s kamarátkou, ktorá žije v Karibiku, a s ktorou sa doteraz stretávame a cestujeme spolu.
Zostáva vám čas na priateľov?
O vzťahy sa človek musí starať, najmä keď žije v úplne inom svete ako jeho kamaráti a príbuzní. Žijem celkom iný život ako moje rovesníčky, ktoré majú rodiny a deti. Dnes už viem, že sa musím o priateľov zaujímať, aby sa oni zaujímali o mňa. Musela som sa to však naučiť. Pri poslednom albume s Pehou sme hrali ako blázni, mali sme neuveriteľné množstvo koncertov. Vtedy sa popretŕhali všetky moje priateľské vzťahy vrátane partnerského. Preto som si po odchode z kapely začala budovať aj osobný život. Dnes som ochotná venovať energiu a čas všetkému, čo sa týka mojej práce, pretože je to veľká časť môjho života a môjho ja, ale nikdy nie na úkor vzťahov. A už si to viem spolu s manažérkou nastaviť tak, aby môj osobný život dostal podobne veľký priestor ako pracovný.
Čo vám dal pobyt v Indii, v krajine extrémov?
Pred cestou do Indie som mala obrovský rešpekt. Bola som nervózna, nemohla som spať. Božie oko však nado mnou starostlivo bdelo. Okrem pár hnačiek ma nič hrozné nepostretlo. India je krajina, z ktorej musíte buď okamžite odísť a zabudnúť na ňu, alebo vás začne zaujímať, čo bol aj môj prípad. Ľudia sú napriek neuveriteľnej chudobe, špine a zápachu veľmi milí. Nejakým zázrakom tam veci fungujú. Ja som z tej energie čerpala ešte dva mesiace.
Po Indii ste len cestovali?
Keďže moja kamarátka je inštruktorkou jogy a ja som nechcela byť len piate „kolo u voza“, povedala som si, že aj ja pôjdem na kurz iyengar jogy. Bolo to veľmi náročné. Inštruktori rozoberú cvičiacich na malé kúsky, idú až do samotného vnútra. Až sa zdá, že sú arogantní. Niektoré Japonky a Číňanky dokonca na hodinách plakali. Bolo to náročné nielen psychicky, ale aj fyzicky. Vstávali sme o šiestej ráno, dvadsať minút sme viseli na lanách dolu hlavou. To bol najvyšší čas skončiť, lebo potom som už upadala do mdlôb. Ako malé deti sme sa učili všetko od začiatku. My totiž nevieme stáť, nevieme, na čo máme chodidlá. Nevnímame zem, po ktorej chodíme. Stáli sme aj päť hodín na nohách. Každá minúta mi pripadala ako pol dňa. Tam som sa v duchu toľko nahrešila, že si to neviete ani predstaviť.
Katarína Knechtová
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Narodila sa 14. marca 1981 v Prešove. V roku 1996 sa stala členkou začínajúcej skupiny IMT Smile, ktorá s ňou v zostave debutovala albumom Klik-klak (1996). Ich cesty sa však rozišli a Knechtová založila kapelu Peha. Táto formácia vydala albumy Niečo sa chystá (1999), Krajinou (2001), Experiment (2003) a Deň medzi nedeľou a pondelkom (2005). Držiteľka niekoľkých speváckych ocenení (Aurel, OTO, Slávik) sa v roku 2008 vydala na sólovú dráhu. Po debutovom sólovom albume Zodiak (2008), ktorý obsahuje aj skladbu Muoj Bože, vydáva album Tajomstvá (2012), na ktorom spolupracovala s uznávaným producentom a bubeníkom skupiny Depeche Mode Christianom Eignerom. So sestrami Janou a Petrou Humeňanskými založila tiež kapelu The Cubes. Na jar 2016 chystá turné k novému albumu Prežijú len milenci (2015) v slovenských mestách Žilina (20. 3.), Bratislava (21. 3.), Košice (23. 3.), Prešov (24. 3.).
