Už sa zdá, že je módou, aby sa herci či speváci politicky angažovali, ale mnohí to robia len pre zlepšenie imidžu. Prečo to robíte vy?
Pretože v prvom rade sme občania, až potom hudobníci. A sme si vedomí politickej situácie.
Prečo máte potrebu na to upozorňovať aj iných?
Ľudia riešia každý deň mnoho problémov – treba vziať deti do školy, uvariť večeru, urobiť si svoju prácu… Sú zahltení vlastným životom. Nevnímajú, čo sa deje navôkol. Ak niektoré situácie nevidíte, pre vás neexistujú. My nehádžeme nutne ľuďom do tvárí politické problémy. Máme prehľad, čo sa deje vo svete, a veľa informácií vkladáme do videí, ktoré premietame počas koncertu. Len aby ľudia videli, čo sa na tejto zemi odohráva.
Myslíte si, že umelci či celebrity majú vplyv na verenú mienku?
Vezmite si Bona Voxa či Boba Geldofa. Oni dokazujú, že to má zmysel. Mňa napríklad ovplyvnil Bob Marley. Keď som ho videl a počul hovoriť, mal som pocit, že ku mne prehovára prorok.
Od čoho závisí, či človeka dokážete priviesť k premýšľaniu o politickej situácii?
Závisí to aj od toho, akú formu aktivista zvolí. Ak vám chce niekto napchať svoje názory priam až do hrdla, prijmete ich? Nie, vypľujete ich. No ak vám niekto len otvorí dvere a ukáže, čo je za nimi, je to poučné. My to robíme takto.
Massive Attack sa medzi prvými postavili proti invázii do Iraku, kritizujú americkú politiku aj izraelské zásahy proti Palestíne. Čo vás aktuálne najviac trápi?
Zaťažujú ma zmeny klímy. Ľudia, ktorým sme dali do rúk moc, by mali byť zodpovední za tento svet, a najmä za ďalšie generácie. Mám tri deti, a verte mi, hovorím nahlas kvôli nim. O mňa už ani tak nejde. Nemali by sme kašľať na to, čo tu po nás zostane. Preto treba tlačiť na politikov, nech konečne niečo podniknú.
Je vaša hudba miestami temná a smutná aj preto, že si uvedomujete, v akom stave sa ocitla naša civilizácia?
Svet nie je iba smutný. Aj náš nový album je viac rytmický, rýchlejší, pozitívnejší. Nežijeme však v najlepších časoch, to vieme naisto. Keď sme v roku 1991 nahrávali CD Blue Lines, trápili nás pravičiari vo vláde, nárast fašizmu a rasizmu, vysoká nezamestnanosť. Teraz je rok 2009. A tieto negatíva sa vrátili. Je hrozné, že sme to dovolili.
Keď ste na turné, zaujímate sa aj o lokálne problémy?
Áno. Každý deň sme na inom mieste a či sme boli v Česku, Slovinsku, vo Francúzsku, v Izraeli alebo tu u vás, vždy sme v kontakte s lokálnym človekom, ktorý nás oboznámi s politickou a ekonomickou situáciou v krajine, preloží nám titulky miestnych novín a my ich potom zamiešame do šou, do videoprojekcie.
Politicky vás už azda možno zaškatuľkovať. Dá sa to aj hudobne?
Všetko, čo robíme, je veľký experiment, takže ani jeden štýl hudby nepreráža. Ak raz začnete dávať ľudí do škatuliek, je to, akoby ste im povedali, čo presne majú robiť. A to nie je náš postoj.
Médiá aj fanúšikovia vás označujú za priekopníkov trip-hopu. Prekáža vám takáto „nálepka“?
Nie. Je to ich názor.
Potrebujú si ľudia pomenovávať veci?
Potrebujú najmä vedieť, ktorým smerom ísť. Väčšina chce mať poriadok vo veciach, usporiadať si život do akýchsi škatuliek a nalepiť si na ne názvy. My to však nerobíme.
