Machajdík: Netvorím duchovnú hudbu. Ale hľadám zmysel

18.11.2009 06:00
Peter Machajdík
Peter Machajdík Autor:

Za hranicami Slovenska je Peter Machajdík pojmom, hoci jeho nekonvenčnú hudbu sprvu doma nikto neprijal. Spolupracoval so slávnym Jonom Andersonom z kultovej kapely Yes a jeho kvality si všimli mnohé hudobné hviezdy. Pre Bratislavské hudobné slávnosti vytvoril dielo na objednávku. Slovenský skladateľ žije v Nemecku, do skladieb vkladá aj zvuky prírody a inšpiruje sa hoci aj budhizmom či islamom.

V zahraničí patríte k najhranejším žijúcim slovenským skladateľom, ale na Slovensku vaše meno každý nepozná. Nie je to paradox?
Paradoxom bolo najmä to, že som najprv musel odísť do zahraničia, aby ma spoznali doma. Aby si v mojej rodnej zemi všimli, že tu je nejaký hudobník, ktorý je známy za hranicami a asi by sa patrilo, aby sme ho hrali aj doma.

Prečo vás slovenská hudobná verejnosť neprijala už pred vaším odchodom do Berlína v roku 1992?
Nedostal som sa na Vysokú školu múzických umení. V 80. aj 90. rokoch ľudia prirovnávali hudbu napríklad aj k medicíne či právu. Teda uznávali „rovnicu“, podľa ktorej ak človek nevyštuduje lekárstvo alebo právo, nemôže pracovať ako doktor alebo advokát. Neprešiel som slovenským hudobným školstvom a prvé roky mojej tvorby teda na Slovensku neboli prijaté. Hudobná verejnosť ma brala ako diletanta. Akoby sa pýtali: Čo tu tento človek chce, keď u nás neštudoval hudbu? Na Západe sa ma nikdy nikto neopýtal, kde a u koho som študoval. Vnímali moju hudbu vždy tak, ako som ju vytvoril.

Bola vaša hudba neprijatá len preto, že ste na ňu nemali diplom? Alebo aj preto, že počas komunizmu i krátko po ňom nebolo na Slovensku veľa priestoru pre novú a avantgardnú hudbu?
Koncept súčasnej hudby existoval aj u nás. Ale predstavovali sa tu iné veci ako v zahraničí. Ak sa pozriete na výtvarné či filmové umenie hoci aj v súčasnosti, je iné ako na Západe.

Zasekli sme sa?
Takto by som to nepovedal. Aj umenie východných kultúr, Japonska či Indie je úplne iné, ako to na Západe. A nemožno povedať, že by sa zastavilo. Len sa vyvíja iným smerom. Ale pravdou je, že na Slovensku myslia ľudia konzervatívnejšie a aj preto sa niektoré nové veci ťažšie presadzujú. Na Západe boli vždy otvorené hranice, aj ľudia tam mali otvorené mysle. My sme mali zavreté hranice, a preto sme ťažšie dokázali prijať nové veci. Ešte stále má staršia, ale aj mladšia generácia vo východnej Európe problém otvoriť hranice. Tie v sebe.

Spolupracovali ste aj so slávnym Jonom Andersonom, lídrom kultovej artrockovej kapely Yes. Ako sa vám to podarilo?
Pred asi tromi rokmi som si na jeho internetovej stránke prečítal, že hľadá spolupracovníkov pre najnovšie projekty. Len tak pre zábavu som mu poslal moju hudbu. Odpísal mi, hoci som najprv neveril, že je to naozaj on. Ale bol. Páčila sa mu moja tvorba a chcel so mnou pracovať.

Ako prebiehala vaša spolupráca? Vy tvoríte vážnu hudbu, Anderson je rocker…
Hranice v hudbe sú u nás oboch otvorené. Anderson žil celý život vo svete, kde boli otvorené hranice a ja som síce žil v systéme, kde boli zatvorené, ale vnútorne som ich mal otvorené. Nikdy som sa nebránil iným hudobným žánrom, iným druhom umenia. Od tínedžerských rokov som počúval aj skupinu Yes. Túžil som byť súčasťou Andersonovej hudby. A on zase miluje Mozarta, Stravinského či Sibelia, ale aj džez a mnohé ďalšie žánre. Spojila nás aj naša bezhraničnosť.

Vašu hudbu pomenúvajú hudobní kritici ako nekonvenčnú. Za akú ju považujete vy?
Umelci nemajú radi škatuľky. Nemecký skladateľ Karlheinz Stockhausen, môj guru, tvrdil, že nikdy nehľadal štýl, tvoril mimo akýchkoľvek ohraničení. O takéto niečo sa snažím aj ja. Nekonvenčné v mojej hudbe môže byť napríklad to, že používam zvuky prírodných elementov, kamienkov, vody či dreva v spojení s klasickými nástrojmi.

Dielo, ktoré ste vytvorili na objednávku Bratislavských hudobných slávností, sa volá Vnútorná zbierka. Mnohé z vašich skladieb majú názvy, ktoré súvisia s dušou. Zaoberáte sa v nich svojimi pocitmi?
Myslím, že áno. Možno to nazývať duchovnou hudbou, skôr by som to však nazval hľadaním. Nechcem robiť povrchné veci, tvoriť na efekt štýlom „aby to dobre znelo“. V prvom rade musí moja skladba mať hĺbku. Nielen moja tvorba, ale aj ja som taký. Hľadám zmysel. Toho, prečo sme tu, na čo sme tu, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme.

Čerpáte z filozofických disciplín či pozorovania toho, čo sa deje okolo vás?
Aj, aj. Od študentských rokov som sa zaoberal filozofiou. Zaujímal som sa o hinduizmus, budhizmus, kresťanstvo, judaizmus, islam… Zo všetkého si vytiahnem nejaký pozitívny prvok, a potom ho vkladám do tvorby.

Je pre vás tvorba aj psychohygienou, spôsobom ako filtrovať svoje duševné rozpoloženia?
Azda áno. Keď je človek vnímavý a vnára sa do svojho vnútra aj vnútra vecí okolo seba, bezpodmienečne musí filtrovať. Vyberám si, čo je pre mňa dobré a čo nie.

Spisovatelia, maliari aj skladatelia sa zvyknú zavrieť do ateliéru a v tichu tam tvoriť. Ste taký aj vy?
Mne to nestačí. Potrebujem pozorovať. Všetko. Nadchýnam sa spevom vtákov, aj tým, že mi na okne kvitne avokádo. Keďže som neštudoval kompozíciu, nemám typické skladateľské myslenie, ktorému sa študenti učia na školách. A v podstate môžem byť Vysokej škole múzických umení vďačný, že ma neprijala na svoje štúdiá. A že som sa vďaka tomu mohol vyvíjať svojím smerom, robiť si, čo som chcel.

Hudbu spájate aj s inými druhmi umenia. Vo Vnútornej zbierke, ktorá zaznie na bratislavskom festivale, spájate hudbu s tancom. Potrebujete hudbu dopĺňať, dokresľovať iným druhom umenia?
Pre mňa je umenie komplexné. Ako hovoril Richard Wagner: Gesamtkunstwerk, všeumelecké dielo, ktoré obsahuje úplne všetko.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk