V nedeľu odvysiela Slovenská televízia národné finále Eurosongu. Má ešte Eurovízia vôbec vplyv na kariéru speváka v európskom priestore?
V istých situáciách to môže byť veľmi silné médium. A môže byť silným prvkom pri štarte kariéry. Ale musí sa preto spojiť veľa čiastočiek mozaiky.
V 90. rokoch, keď ste v Eurovízii súťažili aj vy, bol silnejšia?
Mám pocit, že v Európe je eurovízna kampaň oveľa silnejšia skôr dnes. A má aj väčšiu silu, hoci na Slovensku sa to nezdá. V súčasnosti je Eurosong najväčšia mediálna reprezentácia krajiny. A jej hviezda začína ešte stúpať.
Prečo?
Voľakedy bola Eurovízia veľmi konzervatívna. Spevák musel vystupovať so živým orchestrom, celé to bolo pompézne ako na Bratislavskej lýre. Dnes je Eurosong šou, kde vedľa seba znie reggae, r'n'b, etno, pop… je pestrá, zaujímavá.
Lenže kedysi bolo na Eurovízii dôležité zaujať skladbou. A dnes stačí na výhru efektná šou.
Televízia potrebuje lesk, skákanie, vrieskanie. Súťažiaci má v Eurosongu tri minúty, aby zaujal. A je na ňom, ako to spraví. Buď predstaví jednu serióznu skladbu, pri ktorej môžu ľudia prepínať televízory, alebo ponúkne úplne bláznivú šou podobnú silvestrovskej zábave, a možno tak získa viac esemesiek.
Je to posun správnym smerom?
Je to demokracia. A je to aj efekt televízneho obdobia.
Aj vás ľudia poznajú v podstate iba cez televízne projekty. A pritom máte viacero prvenstiev – ste najúspešnejší reprezentant Slovenska v medzinárodnom finále Eurovízie, ako prvý ste spievali na slávnom britskom festivale Glastonbury, koncertovali ste po svete… Neprekáža vám to?
Televízne projekty sú najviditeľnejšie, tak ma ľudia poznajú z nich. Dnes je skrátka televízna doba. Kto nie je v televízii, neexistuje. A hudobné žánre, ktorým sa v skutočnosti venujem, tie nie sú až také masové.
Neprekáža vám, že nie ste hviezdou, ktorú každý pozná – nanajvýš po mene?
Už toľko ráz som bol hore aj dole! O sláve nerozmýšľam. Živím sa muzikou, chodím spievať, hrávať, skladám… To mi zaberá všetok čas. A preto mi ho nezostáva, aby som si robil reklamu. Skôr si užívam radosť, ktorá príde, keď vymyslím nejakú skladbu alebo si dobre zahrám.
Takže si uvedomujete, že dnes už nepredáva samotná hudba, ale aj imidž, titulné stránky časopisov a škandály spevákov.
Ale aj v tomto komerčnom svete sa občas objaví nejaký nekomerčný zjav. Škaredý, neupravený a v jeho pesničke je niečo, čo ľudí magnetizuje. Pozlátka však určite prevláda.
A čo si myslíte o súťažiach, ako je SuperStar?
Je to veľmi drahá súťaž pre začínajúcich amatérov. Objaví sa v nej len veľmi málo ozajstných a krásnych hlasov. SuperStar vyniesla na svetlo sveta len málo zaujímavých typov.
Načo sú potom dobré takéto súťaže?
Ľudia milujú spev a súťaže, v ktorých sa spieva. To je skvelé! Každý si chce vyskúšať spev – či už doma pred televízorom, alebo pred kamerou. Mnohí snívajú o kariére speváka. A takéto súťaže im umožňujú zistiť, či náhodou práve oni nie sú tí vyvolení.
Hovoríte, že na súťažiach ako SuperStar sa zúčastňujú amatéri. Kto sa potom zapája do Eurosongu?
Mala by to byť reprezentačná vzorka krajiny.
Ale slovenské národné kolá tak nevyzerajú.
Nemám právo súdiť. Na Slovensku žije päť miliónov ľudí a vyberá sa z nich jeden reprezentant. Mnohým skupinám, ktoré v Eurosongu vystúpili, držím palce. Myslím si, že je skvelé, ak sa podarilo pripraviť projekt, v ktorom má veľa kapiel šancu ukázať sa – a bez obmedzení. Aj minulý rok sa v súťaži objavilo veľa kapiel, ktoré by sa inak v médiách nemohli objaviť. Eurosong je pre ne dobrá štartovacia čiara. A isto sú medzi súťažiacimi aj slabší. Ale tých treba zase obdivovať pre odvahu.
Lenže prihlásilo sa iba mizivé percento špičkových muzikantov. Prečo?
To je každého osobné rozhodnutie, či chce do súťaže ísť.
Ako teda vnímate svet šoubiznisu, v ktorom ste sa v zásade nikdy nastálo neusadili?
Som jeho súčasťou. Pretože zase nemožno povedať, že patrím do úplného undergroundu. Netrápi ma však, či mám nejaké ceny a zlaté cédečká.
A nechceli by ste tvoriť a hrať aj hudbu, ktorá by bola komerčnejšia a dostala sa k čo najväčšiemu množstvu ľudí?
Keď príde správny čas, vydám taký album. Keď príde správny čas, vytvorím možno aj niečo masovejšie. Zatiaľ mi vyhovuje, čo robím. Žijem si v pohode, som šťastný človek.
A ste aj priateľský, zatiaľ čo mnohé mladé hviezdičky sú namyslené. Ide to ruka v ruke s vekom, alebo je to vašou povahou?
Veľmi veľa som sa naučil životom v zahraničí. Tam je celá hŕba úžasných muzikantov, ktorí keby prišli na Slovensko, boli by tu hviezdami. A pritom robia taxikárov alebo čašníkov.
Prečo ste vlastne v roku 1989 emigrovali z Československa?
Ani ma až tak nelákalo emigrovať, ale veľmi som chcel ísť do Francúzska. Môj otec tam žil dvadsať rokov, jeho sestra celý život. Od malička som mal k Francúzsku blízky vzťah. Celá rodina sme tam boli v roku 1967.
Čiže vaše rozhodnutie nebolo politické?
Sentiment za Francúzskom bol skôr osobný. Bola to rozprávková krajina môjho detstva. Po meste Nice som túžil najviac na svete. A tak som v okamihu, keď som dostal pas, zdrhol.
Skladby, ktoré ste spievali so skupinou Mandragora ešte v Československu, boli akoby protestsongy. Boli ich témy dané aj dobou, v ktorej vznikali?
Mandragora mala v tom období revolučného textára. Nemôžem povedať, že by som si ja osobne objednával pesničky na túto tému. Taký bol tvorivý tím a ja som jednoducho chytil zástavu a niesol som ju.
Stotožnili ste sa s tými skladbami?
Pravdaže. Texty som hltal, vžil som sa do nich. Mám rád spravodlivosť medzi ľuďmi, cítim sociálne, uznávam princípy humanizmu… takže mne boli naše texty veľmi blízke. Koncertovali sme veľa v Česku a tam bola revolta i atmosféra undergroundu výrazne silnejšia ako na Slovensku.
Ako sa žilo „mladému uchu“ v undergrounde?
Cvičili sme v skúšobni kúsok od Prahy, po skúške sa išlo do známej undergroundovej krčmy Ke Kafkům. Sedeli sme vedľa Michaela Kocába a ďalších disidentov, intelektuálov. Byť v tomto prostredí bol pre mladého "zobáka“, ako som bol ja, úžasný zážitok a veľká škola. Malo to príchuť zakázaného a celé to obdobie bolo strašne štipľavé a nádherné.
Aké bolo po tom všetkom Francúzsko?
Študoval som v Monaku, venoval som sa tam vážnej hudbe – opernému spevu, koncertoval som. Monako je centrom vysokej kultúry. Hoci je to dedina, je vyslovene výkladnou skriňou. Prichádzajú doň hviezdy z celého sveta.
Aj ste ich videli?
Stretnete tam Ringa Starra, Jeana Paula Belmonda, amerických hercov, svetových tenistov. Až je to smiešne. Je to nádherné, ale príliš lesklé.
Plynulým pokračovaním vašej rozbehnutej kariéry mal byť asi Paríž, však?
Áno. Ale v Československu prebehla nežná revolúcia, moja mama bola veľmi chorá a mne sa priveľmi a neodolateľne zacnelo za domovom. Hneď po revolúcii som sem začal pravidelne chodiť a neskôr som sa vrátil.
Oľutovali ste niekedy návrat na Slovensko?
Jasné. Tisíckrát.
Prečo ste sa doma už nevenovali vážnej hudbe?
Necítil som ani motiváciu, ani potrebu, aby som tu robil klasiku. Moje štúdium bolo aj trošku programové – na juhu Francúzska vtedy neexistovalo podhubie populárnej hudby, žilo to tam klasikou.
Ale pôvodne ste mali naozaj byť klasickým hudobníkom…
Mal som sa stať klaviristom. To bola dráha, na ktorú ma od detstva viedli rodičia a ja som tomu venoval všetok čas. Žil som ako klavirista a skladateľ.
Keby ste zostali vo Francúzsku, bol by z vás operný spevák?
Na sto percent by som robil opernú kariéru. Ale v muzike som mal od malička veľmi široký záber. Mama ma viedla od klasiky až k anglickým muzikálom, brat zase k bigbítu. Od štyroch rokov som počúval Jimmyho Hendrixa, Queen… Prešiel som od džezmenov až po Mariána Vargu a Modus. A všetko sa vo mne usadilo.
Vo vlastnej tvorbe sa tiež venujete najrôznejším štýlom. Neviete si nájsť jeden, ktorý by vám najviac sedel?
Hudba je hudba. Buď je dobrá, alebo zlá. A zlá hudba nie je… pre ktorý štýl sa hudobník rozhodne, je len otázkou vzdelania, vkusu, sociálneho cítenia, tradície, skúseností či výchovy. Najradšej by som skladal hudbu a zároveň spieval džez. A milujem aj tango.
Ľudia majú predstavu, že muzikant ako vy musí byť bohatý. Ste?
To je strašný omyl. Existuje určitá špička ľadovca. Aj na Slovensku, aj v Česku, aj všade na svete. Niektorí umelci žijú veľmi luxusne, priam kráľovsky. A ja im to prajem, keď sa im to podarilo. A potom je tu druhá skupina muzikantov, ktorých je drvivá väčšina. Sú to obyčajní muzikanti alebo tí menej viditeľní, medzi ktorých patrím aj ja. A my žijeme normálnym spôsobom ako všetci ostatní smrteľníci. To znamená – nič moc.
Takže žiadne žúry ako z amerických filmov?
Iba špička má všetko.
Marcel Palonder
Narodil sa 3. februára 1964 v Humennom, rodičia ho od detstva viedli k vážnej hudbe. V roku 1987 založil skupinu Mandragora, s jej revolučným postojom koncertovala prevažne v Česku. V roku 1989 emigroval do Francúzska, študoval tam operný spev a koncertoval. O dva roky sa vrátil na Slovensko. Muzikantskú dráhu odštartoval po boku Mariky Gombitovej, spieval jej druhý hlas a hral na klávesoch. V roku 1996 zastupoval Slovensko na hudobnej súťaži Veľká cena Eurovízie s piesňou Kým nás máš, vo finále obsadil 18. miesto. V ostatných rokoch účinkoval v televíznych šou Bailando aj Hit storočia, v SuperStar robil hlasového pedagóga. Vlani zasadol do porotcovského kresla v Eurosongu.
