Spievate si doma len tak – pri práci?
Rada si spievam. Ale nie pri práci. Ani naši ľudia pri práci nespievali.
Pýtala som sa ich: Tetka, a či si pri hrabaní sena zaspievate? – Ojoj,
kdeže tam spievať! Spotené, upachtené, to nie. – Spievalo sa cez
poludnie.
Prečo?
Vtedy všetko stíchlo, chlapi odložili kosy, ľahli si, dali si na tvár
klobúky a ženy im pripravovali jedlo. Išli ku studničke, naberali vodu a
spievali. Cez poludnie vznikali piesne a niektoré to mali aj v názve,
napríklad Poludnie, poludnie, veď je ono pravé, kdeže k poludniu je moje
srdce drahé? Muži spali, driemkali si, lebo oni ešte ťažšie robili ako
ženy. Ženy to mali ľahšie, ale nespievali pri práci. Keď hrabali,
zaujúkali si, to hej, ale spievať by nevládali.
Aj vy spievate cez obed?
Ja si vtedy pustím alebo zaspievam Anjel pána. Ale pri práci nespievam.
Žijem už sama, ani nemám pre koho spievať, ale občas si spomeniem na
nejakú pieseň a zaspievam si ju. Keď idem vystupovať, rozospievam sa,
cvičím.
Aký máte pocit po piesni? Je to pocit vyčerpania či novej
energie?
Pre mňa je vyčerpávajúci napríklad rozhovor do novín. Rada spievam, ale
nerada hovorím. Spev mi dáva energiu.
Stretávate sa dnes aj s tým, že ľudové piesne a tance sú pre
mladých neznáme, nepríťažlivé?
Naopak. Na folklórnych festivaloch stretávam stovky a stovky mladých ľudí.
Prekrásne spievajú, tancujú. Z mojich piatich vnúčat tri dievčatká boli
v ľudových súboroch. Zuzka vo Vienku, Simonka a Kristínka v súbore
Čečinka. Vnúčatá Jožko a Darinka sú šikovné, ale spev ich až tak
nestrhol. Možno pravnúčatá Ninka a Adamko budú pokračovať… Dnešné
deti krásne tancujú, za mojich čias v Lúčnici sa až tak dôkladne
netancovalo. Teraz sa mladí vybrúsili.
Ľudové umenie teda nezanikne?
Ľudová pieseň žije tak, ako žije národ. Keď sa treba trošku uchýliť,
tak odíde, a potom sa znova vráti. Vidím to – starší na festivaloch
prídu, odspievajú a idú preč. Ale naraz sa dovalia mladí, začnú tancovať
a je to úžasná energia.
Ale ani vaša generácia sa nedá celkom zahanbiť.
Ďuso Kubánka, ktorý kedysi šéfoval SĽUK-u, nedávno účinkoval na
koncerte tohto súboru. Stúpal po schodíkoch a aj sa zaknísal. Pomyslela som
si: Ej, veru, ty už nebudeš tancovať. Prišiel na javisko, hovoril
o SĽUK-u a zrazu začal krepčiť goralské tance. Krásne! A to ťa, reku,
nohy nebolia? – povedala som mu a on: Pri tom ma nikdy neboleli! Troška sa
aj tak podkušujeme, lebo bez podkušovania by sme nič neurobili…
Stáva sa vám, že vás rozospievajú veci alebo
situácie?
Áno. Stalo sa mi to napríklad v ateliéri výtvarníka Milana Stana. Do
Milankovho ateliéru ma došikovala jedna kolegyňa, dovtedy som sa s ním
osobne nepoznala. A ja, len čo som tam prišla, začala som spievať a
spievala som, spievala… Jeho obrazy majú srdce a dušu a ľudová pieseň má
tiež srdce a dušu, to som pocítila. Tie obrazy boli na stene, na stole, na
zemi a ich duša sa mi prihovárala.
Čo na to hostiteľ?
Spievala som a potom som si povedala: Dosť, veď treba aj slovom niečo
povedať, pochváliť. Pozrela som sa teda na Milanka a on mal slzy v očiach.
Už som ani nemusela nič dodávať. Potom ma aj viac ráz maľoval –
v kroji.
Koľko máte krojov? Plné skrine?
Nemám veľa krojov, ale mám viacej blúzok, ktoré si obmieňam. Vystupujem
iba v goralskom kroji, hoci raz som spievala v myjavskom. Udržiavanie krojov
je dosť náročné. Farebné časti musím pri praní odpárať, lebo by
popúšťali do bielych častí. Mám kroj z nekrčivého materiálu, to je
veľmi šikovné. Aj pri krojoch uprednostňujem jednoduchosť.
Váš kroj pôsobí cudne. Ale piesne majú aj erotický rozmer. Mali
ste veľa ctiteľov?
Ale áno, myslím si, že hej. Ale boli to vlastne ctitelia tých piesní.
A vyskytla sa aj opačná situácia, stretli ste sa na koncertoch
s výtržníkmi?
Raz som spievala vonku a jeden podnapitý muž mi kričal do spevu. Poznala som
ho, vedela som, že je nešťastný. Mala som pre neho pochopenie, ale prišli
k nemu dvaja muži, schmatli ho a vliekli preč. A on: Darinka, Darinka! Mne
ho bolo strašne ľúto, a tak som povedala: Dobre, len ho dajte trošku bokom,
tam sa mu bude lepšie počúvať. A ľudia začali tlieskať.
Aká bola vaša prvá platňa?
Na mojej prvej platničke bola nahratá Tichá noc a Mozartova uspávanka.
Vyšla v šesťdesiatych rokoch. Niektorí mi aj zazlievali, že som nespievala
Tichá noc, svätá noc, lenže Tichá noc, svätá noc by vtedy
nebola vyšla.
Mali ste aj takéto problémy?
Bolo to v časoch, keď sa piesne o Ježiškovi a svätej noci zatrhávali.
Chcela som tomu predísť, a tak som rozmýšľala, kto by mi urobil
„nezávadné“ slová. Ale také, ktoré by sa blížili pôvodným.
A našli ste?
Mala som kamarátku Olinku Slivkovú, rodenú Čarnogurskú, vzácnu osobnosť,
ohromne múdru a zlatú ženu. Tak som šla za ňou: Olinečka, neurobila by si
mi text? Idem nahrať Tichú noc, svätú noc a neviem, či by mi vyšla
s pôvodným textom. Zamyslela sa a povedala: Dobre, ja ti to urobím. Urobila
to šikovne, medzi riadkami cítiť aj oslavu betlehemského dieťatka. To bola
jedna strana platne a na druhej strane bola Mozartova uspávanka. Aj tam urobila
Olinka slová a aj tam sa dalo čítať medzi riadkami. Táto maličká
platnička obehla celé Slovensko a doteraz sa počúva. Nepocítila som
výčitku, že sú tam iné slová, lebo tie slová boli veľmi krásne.
Často ste vystupovali na rôznych oficiálnych podujatiach.
Niektorí ľudia si možno mysleli, že ste boli vo výhodnej pozícii aj
z ideologických dôvodov…
Nikdy som nebola v strane a vždy som chodila do kostola. Tak som bola
vychovaná a toho som sa nevzdala ani za komunistického režimu. Rešpektovala
som komunistov, keď niečo dobre urobili, tak som nebola za každú cenu proti.
Ale za nič na svete by som si nebola dala vziať to svoje. Mňa mali ľudia
radi, ja som mala rada ľudí a taký bol môj svet. V ňom som bola
slobodná.
Mali ste nejaké vzory?
Dodnes ma inšpiruje Tonko Habovštiak, ktorý veľa-veľa napísal a do
poslednej chvíle pracoval. Tonko už zomrel. O jedenástej doobeda mi
telefonoval, ešte mi ďakoval a o štvrtej zomrel. Tak sme sa rozlúčili.
Jeho žena Katarína Habovštiaková, ktorá pracuje doteraz, ma stále
inšpiruje. To sú moje vzory.
V čom?
Keď sa ráno zobudím, pomyslím si, že Katka Habovštiaková už je hore, už
dačo určite píše a ja si tu polihujem. Rýchlo teda vstanem a, reku –
tiež sa dám do práce. Bol to veľmi vzácny pár, moji priatelia.
Koľko máte v hlave piesní?
Veľmi veľa, lebo som robila v rozhlase cyklus Hory, ľudia a pieseň a
chodila som piesne zbierať. Odovzdávala som ich Orchestru ľudových
nástrojov a potom ich spracovávali skladatelia Dubovský alebo Stračina.
Niektoré som si zas vybrala pre seba.
Ako prebiehal ten zber?
Postupne sa moja práca rozšírila. Vycítila som, že by mi ľudia, od
ktorých chcem piesne, radi povedali aj o svojom živote. Vraj, keď nie som
zvedavá na ich život, tak by som sa nemala zaujímať ani o ich piesne. Lebo
to spolu súvisí. Hovorili mi, kedy ktorú pieseň spievali a kto ju vymyslel,
lebo mnohí boli veľkí majstri. Chodili sme za nimi šofér, technik a ja.
Moja trasa – to boli hory, horské dedinky a osamotené domy. Niekedy boli
tie domčeky len popriliepané k skalám a žil tam jeden človek sám.
Poznáte teda aj životné príbehy, ktoré sa k piesňam viažu.
Všeobecne známa je pieseň Zbohom ostávajte, mamičkine prahy, ku ktorej sa
viaže príbeh dojímavý ako samotná melódia…
Keď dcéra čítala môj životopis Život s piesňou, našla som ju plakať
práve nad touto kapitolou. Hovorí o osude Terézie Žatkuliakovej z Lokce,
ktorá ma svadobnú odobierku v mladosti naučila. Inšpirovalo ma aj jej
krásne podanie piesne.
V čom sa skrývalo tajomstvo?
Tetka spievala s ozdôbkami, precítene, lebo spievala o svojom živote. Ja
som stále chcela ďalšiu a ďalšiu pieseň a rýchlo som si ich zapisovala do
nôt. Keď som piesne chcela večer doma zaspievať mamke zo zapísaných nôt,
nebolo to ono. Vytratila sa tá nádhera, čo tetka vedela vyčariť svojím
hlasom. Na druhý deň som išla zasa k nej a povedala som jej to. Ona sa ani
nečudovala, vedela, že pieseň sa nedá tak rýchlo naučiť. Vtedy som u nej
bývala celý týždeň. Spievali sme, počúvala som jej príbehy a občas som
ju pohladila po ruke… Uvedomila som si, že všetko sa nedá napísať do
nôt, že pieseň musí žiť. Dodnes, keď spievam svadobnú odobierku, znie mi
ušiach hlas, spôsob, dych aj krásne ozdôbky, ktoré vkladala do piesne
Terézia Žatkuliaková.
A jej príbeh?
Tetka Žatkuliaková mala dve deti, muž jej zahynul pri zvážaní dreva
z hory a ona, aby uživila deti, odišla sama do Ameriky. Po zlých správach
o synovi, ktorý trpel u gazdu, sa však chcela vrátiť domov. A tak musela
zamestnávateľke – Poľke povedať o svojom trápení. Tá jej pomohla
vrátiť sa. Podvyživeného syna vtedy zachránila, ale potom jej padol vo
vojne. Všetko mi o sebe rozprávala, zblížili sme sa a ona ma naučila mnoho
piesní, ktoré dodnes spievam.
V Amerike bol aj váš otec Matej Gažo. Pochádzal z liptovskej
obce Vavrišovo a v Amerike sa stretol dokonca s Milanom Rastislavom
Štefánikom…
Otecko bol v Amerike s liptovskými murármi, hoci potom vystriedal aj iné
povolania. Na jednej schôdzi rodákov sa stretol so Štefánikom. Ten už bol
dôstojník francúzskej armády a pozýval dobrovoľníkov do légií, aby
išli bojovať za novú Československú republiku. Otecko si tam podal ruku so
Štefánikom a vstúpil do légií.
A ako sa vaša mama dostala k legionárovi?
Legionári mali najprv výcvik vo Francúzsku, a potom postupovali cez
nebezpečné bojové pásma až na Slovensko. Tu potom organizovali život pre
novú fázu histórie. Ešte sa vtedy totiž vyučovalo po maďarsky a aj
v úradoch a kostoloch sa uprednostňovala maďarčina. Legionári organizovali
stretnutia slovenskej mládeže, chodili na predstavenia slovenských
ochotníkov a oboznamovali ľudí s novou situáciou. Otecko mal už niekoľko
vyznamenaní, bol vyšší dôstojník a nosil peknú belasú uniformu.
A ocitol sa aj v rázovitej oravskej obci Podbiel, kde visel plagát, že sa
bude hrať ochotnícke predstavenie Strídža spod hája od Ferka Urbánka.
Maminka hrala hlavnú úlohu – strídža. A tam sa oteckovi veľmi
zapáčila. Ale po predstavení mu zmizla, našiel si ju až na pošte
v Trstenej, kde pracovala. Aj on si potom urobil poštársky kurz.
Za čo vďačíte rodičom pokiaľ ide o spev?
Viem sa vžiť do piesne, či ma niekto počúva, či nie. Ja som nikdy trému
nemala a ani dnes nemám. Veľmi sa teším spievať. Tak ma nasmerovali
rodičia, a to tým, že ma nikdy nekritizovali. Pochválili ma. Trošku mi
k tomu povedali: Ešte si mohla to, ešte si mohla tamto, ale celkovo
zhodnotili – krásne si spievala. A to je veľmi dôležité. Stojí za to
povzbudiť človeka, má to vplyv na celý jeho život.
Darina Laščiaková
Narodila sa 23. novembra 1931 v Tvrdošíne na Orave. Legendárna speváčka
slovenskej ľudovej piesne vyštudovala hudobnú vedu a národopis na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Potom pracovala ako
redaktorka Československého rozhlasu. Pripravovala relácie, ktoré mapovali
slovenské ľudové tradície, najmä reláciu Hory, ľudia a pieseň. Spomienky
na svoj život, rodinu a prácu v oblasti ľudového umenia opísala v knižke
Život s piesňou. Nahrala množstvo platní a vystúpila na množstve
koncertov. Spievala v Lúčnici. Bola vydatá za Adama Laščiaka, má dve deti
Jozefa a Máriu.
