Zmenili sa diskotéky počas vášho života? Objímajú sa ľudia ešte, keď tancujú?
Dnes väčšinou tancuje každý sám. Žiadne slaďáčiky. Zhon zo života si ľudia vybíjajú aj na parkete. Diskotéky sa zmenili, nerobia sa napríklad prestávky, teraz je všetko rýchle a v jednom kuse.
A vy sa hýbete, aj keď moderujete hudobnú reláciu v rozhlase?
Robím pri práci „tančeky“, musím sa hýbať: Ale aj inak rád tancujem – všetky štýly, aj teraz si občas zatancujem s priateľkou. Ale málokedy. Vlním sa, aj keď vysielam naživo v rozhlase. Umocňuje to vysielanie. Mám rytmické cítenie a tanečný temperament.
Ako to, že teda nie ste v tanečnej šou?
Tam sa nechystám. Nie som, chvalabohu, celebrita, som stojím bokom. Nechcel by som „šaškovať“ v televízii.
Ale bol by to určite dobrý zárobok!
Mám toľko peňazí, koľko potrebujem. Som spokojný, vyrovnaný, stačí mi, aby som mal na dennú spotrebu, na cigarety, vínny strek, na cédečká, dévedečká, lebo teraz robím aj DVD diskotéky. A ešte som rád, keď môžem dať niečo občas synovi, keď mám navyše a niečo obnoviť v byte. A to je všetko.
Syn je po vás?
Robí celkom iné veci, ale hudba ho baví a aj má zmysel pre to, čo robím ja. Je z hudobníckej rodiny, jeho dedo bol hudobník, aj môj bývalý švagor bol hudobník. Syn je však skôr manažér a organizátor. Veď aj mne pomáha, robí mi aj bodyguarda. Bude mať tridsať rokov a výborne vychádzame.
Na diskotékach býva rôzna nálada. Viete vždy dostať ľudí do varu? A čo ak sa opijú?
Strhlo sa aj zopár bitiek, ale vždy som zavčasu ušiel.
To nie ste veľmi odvážny.
Snažím sa zamedziť takým veciam, hoci pri zábavách v kluboch by to nemal byť problém. Ale niekedy na dedine – a vymietol som ich dosť – som zažil aj také chvíle, keď sa pri pódiu pristavil chlapík, popíjal, bol stále agresívnejší a ja som mu povedal, aby mi dal pokoj, že robím. A on: Ty robíš? Toto je robota? Ja som traktorista, ja robím! Vyzeráš ako buzerant, doložil a ani som nezbadal, ako mu ruka vyletela a udrel ma do hlavy. Organizátori ho potom zbili a dostal som aj bolestné. Ale keby boli všetci na diskotéke triezvi, nebola by zase zábava.
Na mnohých fotografiách vidno, ako ženám žiaria oči a núkajú vás šampanským. Bojovali ste s tým?
Nebojoval, som poddajný typ. Ženu ani kvetinou neudrieš, nedá sa odporovať… Bežný chlap asi toľko nezažije, ako som zažil ja. Ale nebolo toho veľa, bolo toho dosť. A vzťahov vôbec nebolo veľa, ale bolo to aj tak príjemné. V živote som nebalil baby, nie som ten typ. Nezneužíval som, čo som mohol, keď chceli, ženy prišli za mnou. A keď som sa pár ráz v živote zaľúbil, tak som sa snažil. Samozrejme, že z toho polovica aj tak nevyšla.
Očarili ste niekoho hudbou?
Cielene nie. Keď som bol s nejakou ženou v intímnejších situáciách, hudba ma vyrušovala, lebo ja som aj vtedy svojím spôsobom pracoval. Tancovali sme napríklad práve slaďák a ja som hovoril kamarátke, že to je tá a tá speváčka. Neviem sa sústrediť na inú činnosť, keď počujem hudbu. Nikdy som nikoho nebalil na hudbu.
Mali ste však aj tak veľkú moc, lebo ste zaraďovali skladby do vysielania. Netlačili na vás?
Tlakom som vždy odolával. Razil som si svoju politiku. Čo sa mi páčilo, to som si zaradil, bez ohľadu na okolie. Dokonca som v istom období rozhodoval aj o svokrových pesničkách. Zaradil som tie, ktoré sa mi páčili. A o iné som sa nestaral. Robil som to podľa najlepšieho vedomia a svedomia.
Nevyhoviete ani poslucháčom či návštevníkom diskotéky?
Keď si niekto niečo na diskotéke želá a mám to, zahrám, čo si želá, aj keď sa mi to nepáči. Nehrám pre seba a neriadim sa iba svojím vkusom. Hrám pre ľudí. Strážiť si to však musím, lebo musím udržiavať náladu. V Martine na Silvestra ma jeden mladý kolega dídžej požiadal, aby som mu zahral pesničku Dirty Diana od Michaela Jacksona. Ľudia sa dovtedy výborne zabávali, ale táto skladba ich celkom preladila. Zretardovala zábavu. Rytmy sa nemôžu len tak meniť! Preto nie je až také ľahké púšťať pesničky. Svoje zohráva psychológia – ľudí treba držať v tempe, lebo by sa mohli aj rozpŕchnuť.
Čo teda vyžaduje, aby človek rozumel hudbe?
Hudbu treba hlavne cítiť, hudba musí osloviť. Hudba je len dobrá a zlá, nezáleží na žánri. Pri populárnej hudbe ide hlavne o iskru, nápad. Dnešná hudba sa mi zdá veľmi pretechnizovaná a ľudský faktor, ktorý zapaľuje iskru, je z nej mimo.
A prečo je stále popredu hudba, ktorá vzniká v západnej časti sveta?
Má staršie korene. Už v tridsiatych rokoch sa hral v Amerike, Anglicku a vo Francúzsku džez. Hudba tam skôr vyrazila na dráhu, z ktorej sa neskôr vyvinul rock. Na Slovensku sa vtedy hralo ešte len tango a ľudovky. To boli hity na Slovensku. Ale v Čechách už bol R. A. Dvorský, Jaroslav Ježek – a to bolo na hranici populárnej hudby. Celá súčasná populárna hudba sa vlastne vyvinula z afroamerického, afrokubánskeho základu, ktorý sa spojil s anglickým folkom. A neskôr sa z černošského rhythm and blues a belošského country vyvinul rokenrol.
Ale ten predsa znel aj v Československu. Dodnes sa nielen hudobníci obracajú k „zlatým šesťdesiatym rokom“…
V šesťdesiatych rokoch bolo v Bratislave asi dvesto dobrých bítových skupín. O Čechách ani nehovorím. V celej republike bolo niekoľko tisíc skupín, takže sme mali dobrú základňu, ale vtedy sme si to až tak neuvedomovali. Až teraz, keď spätne uvádzam v oldies reláciách tieto nahrávky, počujem, že chlapci, ktorí vtedy hrali, boli naozaj dobrí. Napríklad Dežo Ursíny so skupinami Beatmen a Soulmen.
Prečo teda dnes už nie sme v hudbe tam, kde je západ?
Stále máme mnoho vynikajúcich hudobníkov, ale ten rozdiel trvá. Je to historická danosť, je to dané aj geneticky, ale možno je to aj iným prístupom k robote.
A čím to je, že ani tie najväčšie slovenské, ale aj české hviezdy nie sú známe už za hranicami republiky – a to aj v Maďarsku či Poľsku?
Preraziť aspoň trocha do sveta sa podarilo jedine Karlovi Gottovi. Aj Karol Duchoň nastúpil na dobrú cestu, ale prerušila sa. Slovensko potom zviditeľnil aj Miroslav Žbirka na festivale v rakúskom Villachu a na niekoľkých singloch, ktoré vyšli vo vtedajšom západnom Nemecku. Neviem, prečo je to tak, nerozmýšľal som nad tým, ale za tým budú aj podmienky nedávnej minulosti.
Ako ovplyvnili hudobnú scénu?
Železná opona prerušila kontakty a následky trvajú. Napríklad o Collegium Musicum mali záujem v Anglicku, ale hudobníkov tam nepustili. Ja si myslím, že by sa v sedemdesiatych rokoch vonku presadili. Mali koncertovať, ale začala sa normalizácia. V Maďarsku bola zase dobrá skupina Omega, vyhrávala všetko možné, ale tiež sa nepresadila. A aj po politických zmenách sme boli zase nezaujímaví, nemali sme nijakú raritu. Pamätáte si, ako vyletelo ruské dievčenské duo Tatu? Bolo príťažlivé pôvodom a ešte malo niečo navyše. Úspech je často aj vecou náhody.
A čo poviete na európske hudobné súťaže?
Kedysi prinášali hity, ale teraz sú megalomanské a už ani tak nevypovedajú o kvalite, ako o esemeskách. Kolegyňa mi hovorila, že bola na veľkom festivale v San Reme. A tiež sa hlasovalo esemskami a tiež už to nebolo ono. Hlas ľudu je dobrý, ale odtiaľ potiaľ. Keď prevládne komercia, už to nie je ani taká slávnostná udalosť, ako bývala. Aj Eurosong je dnes viac nablýskaný, ponúka viac efektov, ale nie je to slávnostná udalosť.
Prečo je to tak?
Nechcem hovoriť staromódne, nechcem vyzerať, že som ustrnul sedemdesiatych rokoch, ale pravda je, že dnes ľudia všetko berú konzumne a nič si nevážia. Napríklad tá pesnička, s ktorou Alexander Rybak minulý rok zvíťazil v medzinárodnom finále Eurosongu, bola nápadité, ale dnes už po nej ani pes neštekne. Nebude z nej taký evergreen, ako keď vznikol úspešný hit v päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokoch. Aj ďalších dvadsať rokov potom ešte vznikali pesničky, ktoré sa hrajú stále, ale deväťdesiatych rokoch sa to začalo zastavovať. Začala sa rozvíjať najmä technika a začali spievať nespeváci. Aj teraz sa objavia hlasy, ale už je to zvláštnosť.
Aj vy máte príjemný hlas. Nechceli ste byť kedysi aj hercom?
Nie. Keď som mal osem rokov, sníval som, že budem športový reportér. A aj som športoval v rôznych disciplínach. Ale už ako desaťročný som sa zaujímal o hudbu. Zháňal som si platne. Vyrastal som v Tisovci a tam mi v miestnej predajni kníh odkladali nahrávky populárnej hudby. Mnohé boli totiž hneď vypredané. Tak som si pomaly skladal diskotéku.
Čo potom rozhodlo, že ste zostali verný hudbe, a nie športu?
Asi to, že som išiel na priemyslovku spojov do Banskej Bystrice. Bol som totiž z rodiny, ktorú postihla zmena režimu v roku 1948. Otec mal malý obchodík, ale v očiach komunistov bol veľký kapitalista. Mamin brat mal zasa drogériu, a potom sedel v Jáchymove. Takže sme mali s „vynikajúci“ kádrový posudok. Aby som mal chlieb v rukách, prihlásil som sa na spojárinu, ale ešte dnes neviem ani poistku vymeniť. A vtedy som začal do školského časopisu Spojár písať o hudbe. Bola tam dobrá skupina Elektric a ja som sa okolo nich motal. A aj doma v Tisovci som robil hitparády a v miniklube prvú diskotéku.
Odkiaľ ste vedeli organizovať hudobnú zábavu? Odkukali ste to?
Mal som to v sebe. Jednoducho ma to bavilo. Tipovanie pesničiek, zostavovanie týždenných rebríčkov pesničiek. Vojenčil som vo východných Čechách a už na prísahu mi rodičia doniesli všetky moje časopisy a platne. Na útvare som začal robiť hitparádu. A keď tam vznikla bigbítová skupina Flowers Group, vybral som im repertoár a konferoval som.
Hrávali ste na gitare. Prečo ste sa neuplatnili v kapele?
Len som uvádzal a občas som si zaspieval nejaké vokály. Ale neintonoval som dobre. V hlave mi znie tisíc melódií, všetky možné melódie, ale nemám taký dobrý sluch, aby som vedel intonovať. Presne však vnímam. Čisto počujem a viem to posúdiť. Preto som písal kritiky a nikdy ma nikto nenapadol s tým, že by som napísal hlúposť.
Hudobné vzdelanie ste dostávali priamo v praxi. Pred štyridsiatimi rokmi ste nastúpili do rozhlasu, kde boli redaktormi skúsení hudobníci…
Toto výročie budem mať 1. novembra. V rozhlase som sa ocitol naozaj v kruhu „Pánov Redaktorov“. Pracoval tam napríklad aj môj neskorší svokor Andrej Lieskovský, ale tiež vynikajúci džezový hudobník Ladislav Gerhardt, bol tam Pavol Zelenay, môj šéf, prišiel Ali Brezovský, boli tam páni Karol Elbert, Zdeno Cón a, samozrejme, veľká osobnosť Darina Laščiaková. S takýmito ľuďmi – a predtým som v Opuse pracoval napríklad s Ľudovítom Štasselom a Ivanom Horváthom – som sa denne stretával a to bola pre mňa veľká škola. Všetko som to pretavil do svojej tvorby.
Fero Hora
Dídžej a moderátor sa narodil v roku 1948 v Rimavskej Sobote, vyrastal v Tisovci. Na vojenčine bol v českom Rychnove nad Kněžnou, kde sa už venoval organizovaniu hudobnej zábavy, robil koncerty a vydával cyklostylovaný časopis o hitoch. Písal články o hudbe, organizoval diskotéky. V roku 1969 začal pracovať ako zvukár v televízii, niekoľko mesiacov strávil vo vydavateľstve Opus, v roku 1970 nastúpil do rozhlasu ako hudobný redaktor. Pôsobil tam do roku 1981, potom musel odísť pre šírenie západnej kultúry. Po roku 1989 sa do médií vrátil a začal zasa uvádzať hudobné relácie. Ďalej uvádza diskotéky, zábavu na plesoch a je všade vítaný ako legenda. V 70. rokoch moderoval televíznu hitparádu Našich deväť, v roku 2002 bol spoluautorom a moderátorom televízneho programu Staré, ale hity, svoje relácie má aj v Slovenskom rozhlase.
