Váš brat Peter bol svetoznámy operný spevák. Keď ste na začiatku svojej medzinárodnej kariéry niekam zavítali, fungovalo slávne priezvisko ako protekcia?
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že známe priezvisko mi bolo výhodou. Samozrejme, že vzbudzovalo záujem. Je to akoby niekto povedal, že príde brat Placida Dominga. Ľudia by boli plní očakávaní, zvedaví, porovnávali by. A o to kritickejšie ku mne pristupovali. O to ťažšie bolo obhajovať sa pri zvýšenom záujme a pozornosti. Keby som prišiel ako neznámy nový tenorista, mal by som to ľahšie.
Dosiahli ste na pódiá najprestížnejších operných domov. Do zbierky vám už chýba len Metropolitná opera. Kedy dobyjete aj tú?
Mal som tam už tri pozvania, ale, žiaľ, kalendár nepustil. Rád by som povedal, kedy tam zaspievam, ale zatiaľ termín nemám. Keď som bol mladý, mal som netrpezlivé túžby. Chcel som ísť stále ďalej, ale jedného dňa som sa z toľkej nedočkavosti unavil. Takmer som rezignoval. A potom mi zavolal agent z Viedne, pozval ma na konkurz do Štátnej opery. Bol som najlepší zo všetkých. Ponúkli mi angažmán. A doteraz som tam hosťujúci sólista.
Takže čo má byť, sa stane?
Človek sa môže snažiť, koľko chce. Ak mám spievať v „Metke“, raz budem. A ak nie, môže prísť aj zo dvadsať pozvaní a vždy príde aj nejaká prekážka, ktorá mi v tom zabráni. Želal by som si v tom peknom divadle spievať, ale nie je to niečo, čo chcem za každú cenu.
Čo je teda teraz vaším cieľom?
Byť fit, zdravý a spievať tak, aby som uspokojil publikum a aby som mal pocit, že robím dobrú robotu.
Vo vašom kariérnom rebríčku je na vrchole Teatro alla Scala?
Áno, veď je to mekka opery. Scala je Hollywood opery. Hovoriť dnes o tom, ktoré divadlo je väčšie, je nezmysel. Spieval som aj vo väčších operných domoch, napríklad v americkom Cincinnati alebo v Japonsku. Ale tieto divadlá zďaleka nemali takú bohatú históriu ako La Scala.
Cítite tam duch najväčších operných osobností?
Zažil som La Scalu pred rekonštrukciou, a nedá sa to porovnať. Dnešné šatne sú pekné a moderné, ale kedysi to tam bolo klasické – bordové zamatové sedadlá, starožitné zrkadlá, starý klavír, možno trošku rozladený, ale keď som vošiel dnu, cítil som tam hoci aj Fiodora Šaľapina či Enrica Carusa a všetkých tých veľkých spevákov. Malo to inú atmosféru. Ale len čo vyjdem na javisko a otvorí sa opona, vedomie, že spievam v La Scale, pôsobí veľmi silno.
Ako sa vám po tom, čo v zahraničí spievate s najväčšími režisérskymi, dirigentskými i speváckymi osobnosťami, pracuje na Slovensku?
Milujem Slovenské národné divadlo. Cítim sa v Bratislave doma. Je radosť vracať sa medzi svojich. Ale niekedy som na skúškach mával pocit, akoby moji slovenskí kolegovia nebrali prácu úplne vážne. Akoby si iba prišli odfajknúť deň. Vo svete je to trošku inak.
Vládne tvrdšia disciplína?
Na každej skúške sa ide naplno. Disciplína je tvrdšia. A aj pripravenosť. Pracuje sa veľmi precízne a na všetkých zložkách – od hudobného predvedenia až po výraz. V tomto nemožno prácu doma a v zahraničí porovnať. A je to škoda.
Čím to je?
Režisérom, dirigentom, ale aj osobným nasadením spevákov. Pokiaľ spevákovi chýba bláznivá vášeň pre operu, berie ju ako hocijaké iné zamestnanie.
A vy beriete operu ako?
Ako vášeň. Nové dielo ma opantá, zaoberám sa ním, prenikám doň hlbšie. Keď niekto povie, že počul tú istú operu spievať toho aj toho, ale ten to predviedol inak, rozdiel je práve v nasadení a v tom, že ten najlepší, to bral vážne.
Pre vás je teda opera synonymom vášho života?
Áno. Aj som sa zamýšľal, čo by som mohol robiť, ak by som s operou z akéhokoľvek dôvodu musel skončiť. Pravdaže, robiť sa dá hocičo, ale nenašiel som nič iné, čo by ma mohlo uspokojiť. Opera je súčasť môjho života, nesmierne by mi chýbala.
Kde je publikum najprísnejšie?
Myslím, že najkritickejší sú Taliani. Majú totiž pocit, že vlastnia patent na operu, keďže práve z talianskych opier pochádza mnoho „hitoviek“. A keď sa hrajú talianske diela – Verdi či Puccini, Taliani dajú pocítiť spevákovi, aký je jeho výkon, podobne ako fanúšikovia na hokeji či futbale.
Pískajú, kričia?
V Teatro Regio di Parma, blízko mesta, kde žil Verdi, som zažil Verdiho operu s fantastickým svetovým obsadením. Ale v jednej árii tenorista vyšiel na vyšší tón. A zrazu, akoby človek udrel palicou do úľa včiel. Publikum sa zdvihlo, bol tam hukot, šum, ľudia začali vykrikovať: Fúj, hanba, čo to robíš, nauč sa to! Spevák pokračoval, na konci nasadil krásny vysoký tón a celé divadlo zrazu kričalo Bravo! Minútu pred tým, fúj, potom bravo…
Čiže v Taliansku treba mať odvahu vystúpiť v opere?
Áno, tam treba mať guráž. Slávne veľké divadlá majú svojich „štamgastov“ – takzvaných logionistov, ktorí sedávajú na najvrchnejšej galérii. Sú to ľudia, ktorí chodia každý večer na každé predstavenie už celé roky. V Parme poznám takých, čo chodia do opery deň čo deň štyridsať rokov. Videli všetky predstavenia, všetkých spevákov. Je to ich vášeň, sú od toho závislí. A vedia byť aj zlí. Napríklad v La Scale bolo jedno obdobie, keď pred premiérou zástupca logionistov prišiel k spevákom a vydieral ich – keď budeš dobrý, dostaneš potlesk, keď zlyháš, vypískame ťa. Speváci ich zo strachu podplácali.
Život umelca známeho vo svete, akým ste vy, sa zdá atraktívny. Aký je však v skutočnosti?
Keď niekto povie: Ty sa máš, pochodíš svet, len sa pousmejem. Nelietam na dovolenky, musím stále študovať, učiť sa nové veci. A nielen noty a text, ale ich aj vypracovať. A navyše si ako vrcholový športovec musím udržiavať a zvyšovať kondíciu.
Športovec má so sebou napríklad trénera, lekára, maséra, kuchára. A vy?
Všade som sám, hoci moju prácu možno prirovnať k vrcholovému športu aj k reprezentácii v zahraničí. Keď odídem do Ríma, nie som v ňom turista. Dopoludnia skúšam, poobede skúšam. A potom som rád, keď zaľahnem do postele, aby som bol na druhý deň fit. Vystupovať je veľký záväzok, nemôžem si len tak urobiť voľno.
Dostali ste sa k opere vďaka vášmu staršiemu bratovi Petrovi?
Isto, príkladom mi bol môj brat. Veľmi ma inšpiroval. On už ako 15-ročný začal študovať spev na konzervatóriu, mal vyzretý hlas, ja som bol ešte malý chlapec. On rozdúchal vo mne ten oheň. A vďaka nemu sa v rodine viac nakupovali platne s veľkými spevákmi…
…a vy ste si spievali s nimi?
Púšťal som si nahrávky Maria Lanzu, Enrica Carusa, Maria del Monaca – všetkých velikánov. Keď som bol sám doma, vyspevoval som si na plné hrdlo. Inak som sa hanbil.
A chceli ste brata napodobňovať?
Nie. Moja láska pre operu bola spontánna. Keby on povedal, že ide robiť pop alebo niečo iné, mňa by opera držala aj ďalej.
Prečo?
Pretože dokáže skĺbiť rôzne múzy – napríklad hudbu i herectvo. To ma fascinuje.
Vedeli ste to však už ako dieťa?
Nevedel som to pomenovať, ale opera ma jednoducho lákala. Každého priťahuje niečo iné. Mladý človek si vysnívanú profesiu vôbec nevie predstaviť, ale túži po nej. Aká naozaj je, sa dozvie až po rokoch štúdia. Už ako dieťa som mal napočúvaných veľmi veľa diel. Vážna hudba ma zviedla. Na hudobnej výchove som z platne presne dokázal rozpoznať hlas speváka aj dielo, ktoré spieva. Pani učiteľka si to musela overovať na obale platne. Čudovala sa, ako je to možné. Stačili mi tri tóny a vedel som, kto spieva. Opera bola pre mňa vášeň. Ako keď niekto zbiera známky.
Závideli ste niekedy bratovi Petrovi veľkú slávu?
Nikdy v živote som nepocítil ani štipku závisti k tomu, aký je Peter slávny, kde spieva, aký honorár zobral. Počas mojich štúdií už Peter žal obrovské úspechy i vo svetových divadlách a ja som chodil na všetky jeho koncerty a predstavenia v Bratislave. Celý večer som mu držal palce, aby mu to vyšlo, hoci on spieval s ľahkosťou a nemal nijaký problém. Keď dospieval, skandoval som. Vždy som mu drukoval. A tak je to aj dnes. Veľmi by som si želal, aby bol spokojný s tým, čo robí, a aby mohol robiť to, po čom túži.
Keď sa doma stretnete, vyspevujete si?
Pred rokmi, keď ešte naši rodičia žili, sme si občas sadli za klavír a zaspievali sme si. Ale teraz už nie. Zhovárame sa o našich skúsenostiach z divadla. A s Petrom už máme veľa spoločných známych, priateľov či kolegov, tak je o čom viesť reči.
Hodnotí vaše výkony z pozície staršieho brata?
Určite ich hodnotí sám v sebe, ale len občas mi to aj povie. Je to však profesionálna deformácia. Aj ja si potichu analyzujem výkony iných spevákov.
Miroslav Dvorský
Narodil sa 16. apríla 1960 v Partizánskom
K oslavám päťdesiatin pripravil slávnostný koncert v Slovenskom národnom divadle, jeho hosťami budú operní sólisti Hasmik Papian, Monika Fabianová, Martin Babjak, Peter Mikuláš a – Dušan Jamrich
Vyštudoval konzervatórium a Vysokú školu múzických umení u prof. Idy Černeckej
Debutoval v roku 1983 v Donizettiho opere Nápoj lásky na doskách Slovenského národného divadla
K jeho postavám patrí napríklad Rodolfo v Pucciniho Bohéme, Alfredo vo Verdiho La Traviate, Faust v Gounodovom Faustovi, Lenskij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi či Ondrej v Suchoňovej Krútňave
Mimo Slovenska strávi až 90 percent roka, jeho účinkovanie doma je vzácne
V uplynulých rokoch hosťoval v popredných operných domoch v Taliansku, Nemecku, Japonsku i USA
Rok 2007 bol jedným z jeho kľúčových, vystúpil v londýnskej opere Covent Garden a debutoval v Teatro alla Scala
Kalendár má plný na tri roky dopredu
Jeho manželka Katarína je huslistkou v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu
