Frešo: Povedali, že som dobrý gádžo

24.04.2010 07:00
Fedor Frešo
Fedor Frešo Autor:

Keď sa povie basgitara, vybaví sa slovenskému poslucháčovi jednoznačne meno Fedor Frešo. Basgitarista legendárneho Collegia Musica, Fermaty a ďalších zoskupení na basgitarách nielen hrá, ale dokáže si ich aj vyrobiť.

Aké bolo vaše prvé stretnutie s basgitarou?
Vizuálne na obale platne akejsi skupiny. Myslel som si, že ide o dve gitary a kamarát mi prezradil, že jedna z tých gitár má len štyri struny, a teda je to basa. Fyzicky som sa s naozajstnou basgitarou stretol začiatkom roka 1962, keď mi ju mama kúpila na 15. narodeniny v obchode. Na nej som sa potom učil. Ako samouk, samozrejme.

Muzikanti často spomínajú, aké bolo ťažké dostať sa k nástrojom – niekedy si ich po domácky vyrábali. Skúšali ste to aj vy?
Iste. Bol som posadnutý tvarom amerických basgitár Fender, a tak som si v roku 1967 dosť neumelým spôsobom vyrobil kópiu. Od dokonalosti mala ďaleko, ale vyzerala celkom dobre a použil som ju dokonca aj v štúdiu, nahral som na nej štyri skladby so skupinou Soulmen. Naozajstnú originálnu basu Fender Jazz Bass som zohnal v roku 1972. Stála ma vtedy 12-tisíc Kčs. Mánia vyrábať gitary ma posadla o desaťročie neskôr. To už nebolo iba preto, že sa nástroje nedali zohnať. Chcel som ich mať viac a veril som, že dokážem predbehnúť profesionálne firmy. Vyrobil som si kopu šablón, kópie všelijakých modelov a dodnes mám v dielni telá a krky, rozrobeného Thunderbirda z mahagónu – len to dotvarovať, nalakovať, osadiť a možno to bude hrať dobre. Už sa mi však akosi nechce. Okrem bás som vyrobil štyri elektronické kontrabasy a na poslednom z nich hrám už asi dvanásť rokov.

Dnes si môžete kúpiť podľa želania a chuti akékoľvek efekty alebo multiefekty. Čím ste dotvárali zvuk nástroja, keď tieto „krabičky“ neboli dostupné?
Spočiatku ničím, prvé efekty sa týkali iba gitary. Na basu vlastne nebola potreba dávať nič. Dá sa takto fungovať dodnes. Po rokoch som začal používať fuzz, elektronické kvákadlo, fázer, flanger a nakoniec chorus. Ale robím to dodnes veľmi obozretne a skôr málo. Nikdy som sa neprepracoval do všetkých zákutí zvukových možností, neposlúchali ma, a tak som sa ich radšej zbavil.

Ktorých basgitaristov ste mali najviac „v uchu“ a hovorili ste si, že by ste chceli hrať ako oni?
Mnohých, ale prvý konkrétny vzor bol Jet Harris zo Shadows. Potom aj ostatní z éry inštrumentálnych skupín a bezmenní basisti spoza rock and rollových spevákov. Neskôr John Entwistle z The Who a hlavne Jack Bruce. Vzory áno, ale už som rozhodne nechcel hrať na base tak ako oni. A rád som počúval aj mnohých ďalších, Greg Lake, John Wetton… Bolo by ich aspoň na jednu plne zapísanú stranu. Aj dnes sú na svete neuveriteľní majstri.

Vďaka CD, DVD či videám na YouTube si súčasný hudobník ľahko pozrie, ako hrajú jeho kolegovia alebo jeho vzory. Ako ste sa učili vy? Sťahovali ste si zo skladieb basové linky?
Najprv som si sťahoval z pásky, čo hrali iní. Ale pochopil som, že vôbec netreba všetko kopírovať notu po note. Stačí pochopiť systém a už to ide samo. Z nôt sa mi tak či tak nikdy veľmi nechcelo hrať. A nebaví ma hrať presne stále to isté. Stále to mením. Ani nie kvôli publiku, kvôli sebe. Tak sa zabávam. Presne treba dodržať iba niektoré riffy. Iná vec je, keď si treba basu vymyslieť. Ani neviem, či sa to dá nejako učiť. Mne to vždy prišlo ako samozrejmosť. Každá muzika si jednoducho pýta svoju basu a hotovo. Často býva len jedna jediná možnosť, ako kde čo zahrať. Pokiaľ na to človek nepríde sám, nech mu to napíšu notu po note. Ak ani to nepomôže, asi treba zmeniť nástroj alebo sa prestať trápiť s muzikou.

Basgitarista sám so svojím nástrojom nepobaví kamarátov pri ohni alebo vo vlaku. Basgitara je nástroj, ktorý potrebuje kapelu. Ak vnímate toto špecifikum vášho nástroja?
Presne tak, ako je to napísané. Často s tým musím bojovať, lebo existuje kopa ľudí, čo tomu nerozumejú alebo nechcú rozumieť a nechápu rozdiel medzi basou a gitarou. A stále hudú, aby som teda niečo zahral. A tak, ak som posilnený nejakým vhodným nápojom, vezmem do ruky gitaru a hrám. Nemám problém, hrať čundrácke akordy je jednoduché, akurát ma potom bolí ruka a štípu prsty. Už som zaznamenal aj úspechy. Iná vec je, ak ma vyzvú, aby som zahral na base. Zaznamenal som aj veľmi podarené akcie, napríklad hral som na kontrabase z cigánskou kapelou a na záver mi povedali, že som síce iba gádžo, ale zato dobrý gádžo. Bol som na seba pyšný, ale pritom mi bolo po celý čas jasné, aké som podstúpil riziko. Keby sa mi totiž nedarilo, rýchlo by sa mi vysmiali a nepomohlo by mi odvolávať sa na fakt, že som absolvent konzervatória. Rizika neúspechu som si vedomý, a preto sa do všelijakých nejasných jam-sessionov veľmi nehrabem.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku