„Orchester je asi ten najkrajší hudobný nástroj, na akom môže človek ,hrať',“ vraví stály hosťujúci dirigent Slovenskej filharmónie Leoš Svárovský, ktorého hudobné smerovanie ovplyvnili rodičia. Matka, klavírna pedagogička, a otec Jindřich Svárovský, niekdajší prvý fagotista Opery Národného divadla v Prahe, celkom jasne nasmerovali jeho hudobnú kariéru.
Popri flaute sa ako sedemnásťročný začal venovať aj dirigovaniu. Pre stále pribúdajúcu prácu sa neskôr rozhodol svoju hráčsku kariéru úplne zanechať. Dnes je šéfdirigentom v Aichi Central Symphony Orchestra Nagoya, ale spolupracuje aj s orchestrami ako Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra, Beethoven Orchester Bonn, Stuttgarter Philharmoniker či Symfonický orchester P. I. Čajkovského v Moskve.
Pohyby taktovky sú jazykom dirigenta
Rýchlosť doby, ktorú žijeme, a tiež technické možnosti ovplyvňujú aj prácu dirigentov. Kým Václav Talich mal na naskúšanie koncertu aj štrnásť skúšok, pričom vraj pokojne jednu venoval len skúške s tympanistom, Leoš Svárovský hovorí, že dnes má k dispozícii najviac dve skúšky a tri sú už luxus.
Dôležitá je preto individuálna príprava hudobníkov. „Môže tam byť množstvo výborných muzikantov a hráčov, ale niekto im musí dávať tempo, výraz a smer, a tým je dirigent,“ vraví Svárovský, podľa ktorého je absolútny sluch pre dirigenta často len na príťaž. „Najlepšie je mať vynikajúci relatívny sluch. To je dôležitý predpoklad pre každého profesionálneho dirigenta.“ Prvá skúška je skôr inštruktívna a na druhej sa začína tvoriť vytúžený kumšt.
Dirigent si naštuduje skladbu. Ak sa ju chystá odohrať s orchestrom vo svetovej premiére, je možné, že sa v notovom zápise objavia chyby – zlé noty, disharmónie, a tie musí opraviť. Potom prichádza postupné študovanie skladby spolu s hudobníkmi. „Pokiaľ je skladba veľmi technicky náročná a je tam množstvo brilantných miest, je lepšie nehrať ju hneď v konečnom rýchlom tempe, ale dopriať orchestru, aby sa ňou ‚prehrýzol‘,“ vysvetľuje dirigent.
Vo svetovej premiére zaznie v Slovenskej filharmónii už vo štvrtok a v piatok pod taktovkou Leoša Svárovského dielo Missa posoniensis slovenského skladateľa Vladimíra Bokesa, ktorú doplní koncert pre klavír a orchester č. 1 E dur S. 124 Franza Liszta, so sólovým partom v interpretácii britského klaviristu Ashleyho Wassa, a tiež klavírna suita Antonína Dvořáka.
Dirigentská technika a schémy, ktoré dirigent používa na ovládnutie orchestra, majú svoje nemenné pravidlá. Aj napriek tomu jeho prejav má veľmi osobité črty. „Každý človek inak hovorí, je, šoféruje… Niekto rýchlejšie, pomalšie, chladnejšie, vášnivejšie, racionálnejšie. Rovnakým spôsobom sa vyjadrujem pri dirigovaní,“ prezrádza Svárovský. Dirigentov možno potom charakterizovať aj podľa toho, či sú racionálni, vášniví alebo nabití citom. „Technika je úplne individuálna a odlišná, hádam ako odtlačky prstov.“
Práve hudobný vklad očakávajú hudobníci v Japonsku. Český dirigent si pochvaľuje technickú pripravenosť až dokonalosť japonských hudobníkov. Jeho úlohou potom je, aby cibril štýl a dal notám bohatosť hudby. „Orchester spozná, či v dirigentovi niečo je a či je to kvalitný dirigent, alebo je to ,tárač' karierista,“ upozorňuje.
Foto: TOMÁŠ HULÍK
Remeslo aj diplomacia
Vedie orchester, v ktorom pôsobí ako tmel. Vo vzťahu s hudobníkmi je preto dôležitá vzájomná dôvera a rešpekt. Vydobýjať si ho však arogantným správaním je podľa Svárovského chyba. Obdobiu despotických dirigentov ako Jevgenij Mravinskij či Herbert von Karajan definitívne odzvonilo. „Práca dirigenta je tak na 60 percent o diplomacii, presviedčaní orchestra o správnosti dirigentovho názoru, o správnosti cesty k dosiahnutiu pekného predvedenia skladby. Všetko je priateľské, tvorivé, kolektívne a o tímovom správaní a tímovej práci.“
Finálny výsledok však závisí od mnohých atribútov a vždy má svoju, určitým spôsobom, magickú atmosféru. „Dirigent sa so skúškovou prácou dostane do absolútneho maxima kvality, čo môže naskúšať. Potom príde atmosféra koncertu, a záleží na tom, či je úplne vypredané, či je sála plná nadšeného publika, alebo či pre zlé počasie alebo chrípkovú epidémiu hráme pred poloprázdnou sálou,“ povedal Svárovský. „Je to tvorivý prejav. Aj hráči majú určitý pocit napätia. Keď orchester dirigentovi prinesie svoj vklad do koncertu, vzniknú ešte krajšie momenty, ktoré sa predtým na skúškach nepodarilo dotvoriť.“
Na druhej strane je však dôležité, aby mal dirigent jasnú predstavu o cieli, do ktorého chce spolu s orchestrom dôjsť a nemal by byť vo svojich názoroch v tomto smere váhavý. „Ak je vzájomnosť v priebehu skúšok pozitívna a niekam umelecky vedie, vytvára prirodzenú autoritu dirigenta. V momente, keď táto tímová práca nefunguje, dirigent si s nejakou skladbou nevie rady alebo orchester cíti, že dirigent na niečo nemá pevný názor, tak pri tom orchestri ťažko tratí a možno sa mu už nikdy nepodarí znova zaujať orchester lebo už nedostane druhú šancu.“ Renomé dirigenta možno hodnotiť na základe toho, s akými orchestrami spolupracuje. V zásade platí jednoduché pravidlo – čím lepší dirigent, tým zvučnejšie meno orchestra.
