Socialistická popmjuzik
Človek nemohol iba tak prísť do obchodu a kúpiť si album podľa svojej chuti a výberu. Ideologické aj ekonomické bariéry zastavovali či spomaľovali dovoz tovaru nazývaného bigbít či popmusic. V rádiách existovali presne stanovené kvóty, koľko sa má hrať domácej tvorby, resp. aký má mať podiel hudba z krajín socialistického tábora (dnes zasa repertoár podlieha diktátu rotácií…). Poslucháč si teda musel vypočuť pieseň Ally Pugačevovej Miliony álych roz alebo tvorbu východonemeckých Puhdys, než zaznela povedzme Another Brick In The Wall od Pink Floyd.
V pohraničných oblastiach bola zdrojom inšpirácie aspoň rakúska televízia (a napríklad nedeľná relácia Okey klub). Pochopiteľne, jednotkou bolo v rozhlasovom éteri Rádio Luxembourg.
Ešte horšie to bolo s nosičmi. Gramofónový priemysel väčšinu „západnej tvorby“ ignoroval, až na občasné výkriky, keď sa rozhodol vydať napríklad floydovský Dark Side of the Moon, legendárny album skupiny Beatles Abbey Road alebo v osemdesiatych rokoch obľúbenú platňu 90125 od Yes.
Lepším zdrojom boli cesty do zahraničia, prípadne príbuzní v cudzine… A samozrejme, domáce platňové burzy, na ktorých sa s dovezenou hudbou nelegálne, ale o to aktívnejšie obchodovalo. V Bratislave bola ich dejiskom Medická záhrada, prechodne aj staromestská ulica Na vŕšku či Sad Janka Kráľa.
Na burzy v nedeľu
„Na burzy som, samozrejme, chodieval, ale vždy to dopadlo tak, že albumy, ktoré som chcel, som veľmi draho kúpil a, naopak, predával som veľmi lacno,“ spomína na tieto časy spevák skupiny Prešporok Kliment Ondrejka. „Vtedy sa vo mne zrodila myšlienka, že nie som dobrý obchodník a nemal by som sa tejto profesii nikdy venovať. Paradoxne som sa napokon obchodníkom predsa len stal.“
Zo všetkých prírastkov do svojej zbierky najradšej spomína na koncertný album Songs Remains The Same od Led Zeppelin, ktorý získal za 250 korún. (Mesačný plat sa vtedy pohyboval okolo 1 500 Kčs.)
Ondrejkov kolega zo skupiny Kamil Vilinovič bol skôr na folk: „Kupoval som Boba Dylana alebo albumy od Crosby, Stills, Nash & Young,“ opisuje svoj hudobný vkus Vilinovič.
Každá éra mala svojich favoritov. V šesťdesiatych rokoch to boli Beatles, v sedemdesiatych Led Zeppelin či Deep Purple, v osemdesiatych prevzala žezlo nová vlna, novoromantici a Depeche Mode. Stúpenci jednotlivých prúdov boli, samozrejme, rozpoznateľní podľa vonkajších znakov. Kým priaznivci „starej hudby“ nosili dlhé vlasy, rifle a miesto tašiek tzv. „žebradlá“, čiže tašky na plynové masky vo farbe khaki, mladšie ročníky v osemdesiatych rokoch sa navliekali do mrkvových nohavíc a na hlave si pestovali novoromantické ofinky prípadne siahli rovno po trvalej…
Láska s prekážkami
Dlhohrajúca platňa stála okolo 300 až 500 Kčs, teda dnešných 10 až 16 eur, čo však vo vtedajších časoch predstavovalo nemalú sumu. Za 500 korún sa dalo kúpiť 250 litrov mlieka alebo okolo 130 veľkých pív – obe položky by v dnešnom cenovom vyjadrení presiahli 120 eur.
Bolo preto bežné, že sa na jednu platňu poskladalo viacero záujemcov. Menej solventní si za menší poplatok mohli album nahrať – podnikavci s dobrým archívom pýtali za takúto službu 20 korún. Keďže išlo o nelegálne formy biznisu, na burzách občas zasahovala polícia. Režim tiež starostlivo chránil svoje ovečky pred úpadkovou kapitalistickou kultúrou. Láska k hudbe však bola silnejšia. Možno aj vďaka tomu, že musela prekonávať nástrahy a prekážky.
Vinyl prežil vpád diskov
Hoci sa hudobný vkus menil, vinylové platne ostali. Trh síce ovládli nezničiteľné cédečká, labužníci však stále vyhľadávajú platne pre ich prirodzený a mäkký zvuk. Prvé platne sa asi od roku 1900 vyrábali zo šelaku a vyžadovali si reprodukciu pri rýchlosti 78 obrátok za minútu. V roku 1962 ich definitívne nahradili vinylové platne. Dlhohrajúce, takzvané veľké platne (LP) s minutážou väčšinou okolo 45 minút sa prehrávajú rýchlosťou 33 otáčok za minútu, single (SP) rýchlosťou 45 otáčok za minútu. O čosi menej sa využíval aj formát stredných platní (EP).
Čo sa zháňalo
Led Zeppelin IV
Legendárny album Led Zeppelin, ktorého názov predstavuje jednoducho poradové číslo štyri, obsahuje aj známy hit Schody do neba. Išlo o klenot bratislavských búrz.
Pink Floyd, The Wall
Dvojalbum, ktorý predstavuje vrchol kariéry „floydov“ a nepochybne jeden z najlepších projektov, aký v rockovej hudbe vznikol.
Kraftwerk, Computer World
Po gitarách prišla elektronika. Medzi jej priekopníkov patrila nemecká skupina Kraftwerk. Naše médiá s obľubou vykrádali jej inštrumentálne pasáže, no inak bola táto hudba tabu.
Depeche Mode, Some Great Reward
Platňa s megahitom People are People je z dnešného pohľadu skôr začiatkom dráhy skupiny, ktorá sa prepracovala k oveľa zrelšiemu prejavu a zvuku.
Pražský výběr, Straka v hrsti
Česká kapela tandemu Kocáb a Pavlíček vydala album v Čechách, ale dlhé roky bola zakázaná. Išlo o príklad, aké ťažké bolo dostať sa aj k domácim nahrávkam, ak boli „nepohodlné“.
Čo sa ponúkalo
Pavel Liška
Zväzácky spevák ovládol normalizačné médiá. Ťažko hovoriť o tom, že by bol populárny, no vraj v Sovietskom zväze sa jeho „estrádna hudba“ tešila veľkej obľube.
Plameny
Socialistický zväz mládeže chcel mať dokonca svoj vlastný hudobný súbor. Eldorádom socialistickej tvorby boli festivaly politickej piesne v Sokolove a v Martine.
Puhdys
Východonemecká rocková skupina známa z berlínskej televíznej šou Ein Kessel Buntes bola len slabou náhradou za skutočný bigbít, voči ktorému vládla averzia.
Michal David
Talentovaný spevák sa čoskoro stal symbolom optimistickej socialistickej tvorby, v ktorej pre kritiku a skepsu nebolo miesto. Žiaľ, už je opäť tu.
Alla Pugačevová
Sovietska speváčka s nepochybne dobrým hlasom. Ale kto by dobrovoľne zháňal a počúval Milióny álych roz, keď sa ich musel povinne učiť na hodinách ruštiny?
Čo za koľko
500 Kčs
stáli niektoré vychytené platne na burzách
130
pív sa dalo za jednu takúto platňu vypiť – dnes by stála okolo 100 eur!
20 Kčs
sa platilo za nahratie kazety
45
minút približne trvá väčšina dlhohrajúcich platní
