Túto otázku asi neznášate, ale nedá mi – aké je to chodiť s Bradom Pittom?
(Veľmi sa smeje) To vás prinútil spýtať sa váš šéf? Väčšinou to tak býva. Nechcem o ňom hovoriť. Potom to vyzerá, že o ňom stále rozprávam, pritom to bolo už tak dávno. Každý sa na neho pýta, pretože je slávny. Ja som však nechodila so slávnym človekom, vtedy sme neboli slávni.
Prvú významnú úlohu ste stvárnili vo filme Mys hrôzy (1991) v hlavnej role s Robertom De Nirom a v réžii Martina Scorseseho. Mali ste ako začiatočníčka strach pred týmito veľkými menami?
Nie, pretože som bola mladá, veľa vecí som nevedela. Moja ignorancia a naivita pracovali v môj prospech, pretože som sa mohla zameriavať iba na to, aby som urobila dobrú prácu a bola naozaj poctivá a komplexná. V tom čase som nevedela, ako veľa De Niro a Scorsese znamenajú pre americkú kinematografiu. Zistila som to až neskôr.
Za úlohu ste získali oscarovú nomináciu. Ako ju vníma osemnásťročné dievča?
Môj otec bol charakterový herec. Nevyrastala som tak, že by som sa o filmoch dozvedala z časopisov. A tiež som nevyrastala v tom, že Oscar je méta, o ktorú sa treba usilovať. Bola som mladá a určite som nevedela, ako si takúto vec vážiť. Nevedela som, aký má oscarová nominácia význam. Iba som vnímala, že zrazu sa na mňa zameriava veľa pozornosti. Bolo to skvelé. Žasla som, že ľudia oceňujú to, čo ako herečka robím.
Vašou zrejme najznámejšou postavou je Mallory Knox v Takých normálnych zabijakoch režiséra Olivera Stona. Ako si spomínate na toto obdobie?
Bolo to úžasné. Oliver Stone mi dal veľa slobody. Je veľmi kreatívny a má rád, keď sú herci dostatočne vynaliezaví. Pri tejto postave som musela ísť naozaj do extrémov, čo bolo zábavné.
Ako sa z etablovanej herečky stane profesionálna hudobníčka?
Keď som bola malá, hrala som na klavíri a tiež som účinkovala v hrách, kde som aj spievala. Takže hraniu aj hudbe som sa venovala súčasne. Keď som bola tínedžerka, prišiel úspech vo svete filmu. Nevedela som, ako začať s hudbou, tohto kroku som sa bála. Prešla som však najrôznejšími životnými skúsenosťami a získala silu. Pretože milujem najrôznejšie hudobné štýly, postupne sa vyvíjali aj moje hudobné východiská. Prvú kapelu som dala dokopy, keď som mala okolo tridsiatky. Odvtedy uplynulo šesť rokov, nahrala som tri albumy, veľa koncertujem. Hudba vo mne žila vždy, ale svoje skladateľské a koncertné ja som zanedbávala. To ma ubíjalo.
Bolo pre vás známe meno na začiatku kariéry výhodou alebo skôr nevýhodou?
Nebola to až taká výhoda. Keď som začala s hudbou, väčšina bola proti mne. Najmä ľudia v médiách si nevedia predstaviť, že niekto by mohol byť dobrý v hudbe aj v herectve zároveň. Ja som však nemala problém predstaviť si to. Na tomto druhu kritiky mi nezáleží, pretože poznám svoje živé šou, ktoré hovoria samy za seba. Na nich sa naplno odovzdávam hudbe, aby som vyjadrila všetky svoje pocity.
Začali ste s kapelou The Licks, s ktorou ste sa vlani rozišli. Prečo?
Počas štyroch rokov, čo sme boli spolu, sa The Licks celý čas menili. Veľa hudobníkov bolo so mnou len tak dlho, ako dlho mohli byť na turné. Pretože nie všetci sú ochotní cestovať z miesta na miesto tri roky. V kapele sa vystriedalo asi šesť bubeníkov, päť gitaristov, ale môj hlavný spolupracovník v The Licks zostával. Keď odišiel, rozhodla som sa pre zmenu. Chcela som spraviť nahrávku, ktorá bude údernejšia, s viacerými dimenziami. Chcela som, aby gitary boli o čosi psychedelickejšie a o čosi bluesovejšie. Je to iná hudba než mohutný gitarový rock, ktorý sme robili s The Licks. Pesničky na nový album som skladala s kamarátom, nevznikol so skupinou. Je to sólová nahrávka a produkoval ju Omar Rodríguez-López zo skupiny The Mars Volta. Kapelu sme zostavili, až keď bol album hotový. Odvtedy už asi rok koncertujeme. Milujem túto kapelu, je skvelá!
Váš nový album sa volá Terra Incognita. Aké neobjavené teritóriá by ste radi objavili?
Toto je jedno z nich. Slovensko je skvelé, sú tu veľmi milí ľudia, je tu srdečná atmosféra… Myslím, že sme veľmi ďaleko. Kde vlastne na mape sme?
Slovensko bolo súčasťou Československa…
Áno, už viem, v Česku sme teraz hrali. Chcela by som ešte ísť do južnej Afriky, s touto kapelou som ešte nebola v Brazílii, kde je to jedinečné. Chcem ísť aj na Blízky východ. Páči sa mi, že s hudbou dokážete obísť svet. Je úžasné, že môžem robiť hudbu a ponúkať ju ľuďom na koncertoch ďaleko od domova, prakticky kdekoľvek. Je v tom veľa slobody. Myslím, že budem ešte niekoľko rokov takto cestovať, hoci niekedy sa pri tom môžete cítiť veľmi osamelo.
V jednom rozhovore ste povedali, že čím väčšie riziko, tým väčšia odmena. Aké najväčšie riziko ste podstúpili?
Bolo ich veľa. Takí normálni zabijaci boli svojho času riskom, ale prevážila moja dôvera v režiséra. A rizikom bolo aj to, keď som si v tridsiatke založila kapelu a opustila som bezpečie všetkého, čo som dovtedy poznala. Počas pätnástich rokov som sa venovala len herectvu a zrazu som to akoby hodila za hlavu, aby som sa presvedčila, či si dokážem vybudovať novú kariéru. Bol to veľký tlak, ale teraz je zo mňa nezávislá hudobníčka. Je to síce stále boj, ale cestujem po svete a ľudia chodia na naše koncerty. A sú to oni, kto mi dáva budúcnosť. Pokiaľ budem mať vášeň pre skladanie piesní, potom mám aj budúcnosť.
