Ak v tom čase vzniklo niečo nadčasové či spätne zaujímavé, bolo to len preto, že ku klasickým nástrojom sa pridávala elektronika alebo interpreti úplne prekopali štandardné gitarové postupy. A presne vtedy vydala americká skupina The National svoj štvrtý album, nazvaný Boxer, ktorý sa umiestnil na popredných miestach v niekoľkých anketách o najlepší album toho roku.
Novinka High Violet, s ktorou kapela prešla pod kultovú značku 4AD, však minimálne vo vlnách kapiel z nezávislých vydavateľstiev prekonala všetko, čo dosiaľ vydala. Sentimentálne znejúca skupina The National prišla hneď s niekoľkými metódami, ako zaujať. Vo vlne detských kapiel pôsobia dospelo a dôstojne.
Frontman so skvelým hlbokým hlasom Matt Berninger je nesmierne charizmatický, píše inteligentné texty, z ktorých si aj človek menej zdatný v angličtine odnesie časti, ktoré sa ho nejakým spôsobom dotknú. The National sa zároveň nebojí využívať sláčiky a dychové nástroje, no iným spôsobom, ako to robia rockové dinosaury pri svojich spomienkových koncertoch.
Orchestrácie sa tak stávajú jednou z kľúčových zložiek jej skladieb, podobne ako klasické rockové rytmy zahrané úplne inak, úsporne, no nápadito. A napriek tomu, že tieto postupy využila pri všetkých zo svojich ostatných troch albumov, každý z nich je v niečom iný. High Violet je z nich najsmutnejší. A najmenej gitarový.
Prirovnávať The National k doznievajúcej vlne gitaroviek by bolo degradujúce, žáner zvaný „rock“ zase znie v jej svete skôr ako nadávka. Počuť tam vplyvy britskej Joy Division, amerického bosa Brucea Springsteena i od neho o generáciu mladších kolegov z R.E.M., no stále nie tak výrazne, aby ich táto pätica citovala. A tak, ako keď v čase ďalšieho úpadku gitár kapela The National vydala skvostný album, aj dnes, o tri roky neskôr, potvrdzuje, že je vo svete samostatnou jednotkou.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
The National: High Violet
4AD/Wegart, 2010
