Cítite sa ako nasledovník Luciana Pavarottiho?
Porovnávanie nikdy neznie dobre. Nemám to rád. Chápem, keď ľudia hľadajú nejaké príklady, ale každá generácia má čo povedať sama za seba. Iste aj vy vo svojej práci máte svoje vzory, ale tí ľudia robili niečo v inom čase. A vy musíte robiť to, čo je teraz. Dnes je iná doba, a s tým by sme mali počítať.
Čo oceňujete na Pavarottim?
Som jeho veľký obdivovateľ. Luciano Pavarotti mal najúžasnejší nástroj na svete. Bol to vynikajúci vokalista. Niektoré z jeho interpretácií navždy zostanú ikonami. Niekedy sa však týmto ľuďom prihodí, že si nedajú pozor a urobia chyby. Posledný úsek Lucianovej kariéry nebol najlepší. Bol chorý a neopatrný. No vo svojom najlepšom období bol neskutočne skvelý.
Spievate v najznámejších operných domoch. Kde je najlepšia atmosféra a publikum?
Mám tri obľúbené divadlá – vo Viedni, v Mníchove a Metropolitnú operu v New Yorku. Mám rád ich atmosféru, publikum, orchester.
Je rozdiel medzi publikom v Spojených štátoch a Európe?
Áno. Publikum v Spojených štátoch je veľmi naivné, i keď spontánne…
A čo Taliani, ktorí si myslia, že majú „kľúč“ na operu?
Na mnohých miestach sú výborným publikom. Ale niekedy akoby uviazli v minulosti. Sú menej veľkorysí, pretože stále myslia na to, že velikáni ako Luciano Pavarotti a Enrico Caruso boli Taliani. Niekedy nie sú veľkodušní ani k samotným Talianom. Nemám to rád, pretože v tom cítiť zaujatosť.
Cestujete po celom svete. Nie je to únavné? Koľko času trávite doma s rodinou?
Teraz už viac, lebo žijeme spolu vo Viedni, kde spievam. Je to veľmi dobré oproti minulosti.
Ktorú rolu považujete za najdôležitejšiu pre vašu kariéru?
Asi je ňou Edgardo v Lucii di Lammermoor. Bol to môj prvý kontrakt, keď som prišiel do Viedne. No Luciu som spieval často aj v iných divadlách. Je to pre mňa dôležitá úloha.
Aká je najväčšia výzva, ktorej ste museli čeliť v profesionálnom živote?
Najväčšou výzvou pre každého umelca je nájsť schopnosť zanechať prácu. Keď študujete hudbu, nikto vám nedá záruku, že v tom budete vynikať. Je to ako pyramída. Dole je veľa ľudí, ale čím ste vyššie, tým je ich menej. Keď končíte, nikto vám nemôže povedať okrem vás samotných, že už môžete odísť. A to je najdôležitejšia vec v živote operného speváka – povedať si, že čas sa naplnil. Teraz si môžem zaplatiť nájom, jedlo, môžem sa vybrať na dovolenku a odísť ako obyčajný človek.
Nie je príliš ťažké urobiť takéto rozhodnutie?
Mladým ľuďom sa hovorí, aby využili svoje zanietenie pre vec. Chcete si byť istí, že budete bohatí a slávni v tejto práci. No nikto vám nezaručí, že sa to naozaj stane. Je to absolútne subjektívna záležitosť. Vy sa rozhodnete a urobíte tak, ako tomu veríte. Ľudia si môžu myslieť, že to, čo robíte, je skvelé. A pritom to nemusí byť pravda… Samozrejme, že sa môžete zlepšovať, dať do toho najlepšie zo seba, ale to je už druhá vec.
Podľa čoho sa rozhodujete, či vziať alebo odmietnuť rolu?
Dostávam ponuky, o ktorých sa rozprávam s agentmi. Diskutujeme, čo by bolo najlepšie. Niekedy dostanem veľmi peknú ponuku, ale nedá sa zosúladiť s mojím rozvrhom. Ale v tejto fáze mojej kariéry sa usilujem robiť len to, čo ma baví.
Máte vysnívanú postavu, ktorú by ste chceli spievať?
Spievam krásne postavy. No jedného dňa by som chcel zaspievať Verdiho Otello. Bojím sa, že sa to nestane, lebo je to ťažká poloha pre môj hlas. Ale Shakespearov Otello je najkrajší! Je to sen…
Ako ste sa dostali k spevu? Bol niekto z vašej početnej rodiny hudobníkom?
Nie. Spieval som v detskom speváckom zbore v kostole. A počas tých rokov som sa ponáral do hudby… Deti by mali byť vedené k hudbe už v ranom veku.
Je opera medzi Mexičanmi populárna?
Mexičania vedia o opere, lebo sme mali vždy dobrých spevákov. Po druhej svetovej vojne, keď bola Európa zničená, mnoho umelcov odišlo do USA a Argentíny. V Buenos Aires, New Yorku, Chicagu, San Franciscu boli najväčšie divadlá vo svete. A speváci jazdili do Argentíny a do Spojených štátov cez Mexico. V tom čase to bola veľká tradícia. Giuseppe Di Stefano, Maria Callasová – všetci velikáni chodili spievať do Mexico City.
Nahrali ste album mexických piesní. Aká bola myšlienka tejto nahrávky? Návrat ku koreňom?
Som šťastný a hrdý na to, že som Mexičan. Udržiavam tradície svojej vlasti. V Mexiku máme mnoho kombinácii hudby a sme veľmi kreatívni. Aj keď časť hudby nepochádza originálne z Mexika, my ju rozvíjame. Rodený Mexičan Ramón Vargas sa narodil ako siedme z deviatich detí. V deviatich rokoch spieval v detskom speváckom chlapčenskom zbore. V roku 1986 vyhral súťaž tenoristov v Miláne a presťahoval sa do Rakúska. Ako 25-ročný získal prestížnu cenu Enrica Carusa. Od roku 1990 vystupuje ako umelec na voľnej nohe. V roku 1992 debutoval v Metropolitnej opere v New Yorku ako alternant za Luciana Pavarottiho. Pred desiatimi rokmi, po smrti prvého syna Eduarda na chorobu paraplégiu, založil nadáciu na pomoc rodinám a deťom vo vidieckych oblastiach. S manželkou Amáliou a dvoma synmi žije vo Viedni.
VIZITKA:
