Vyčnieval z davu
Dva mesiace po smrti Filipa Topola v roku 2013 zavolal režisérovi Václavovi Kučerovi producent filmu Romek Hanzlík, ktorý bol šestnásť rokov manažérom kapely Psí vojáci, s nápadom natočiť film. „Hanzlík chcel predĺžiť ich "koncert“. Sám by som sa neodvážil pustiť do natáčania tak skoro po Topolovej smrti, no keďže on mal k nim blízko, mohol si to dovoliť," vysvetľuje režisér.
Kučera, ktorý žil v 80. rokoch v USA, si prvýkrát všimol Filipa Topola ako dvanásť či trinásťročného. „Hral som v amatérskom divadle na Nerudovej ulici v Prahe a vždy po skúške som sa zastavil v Malostranskej kaviarni. V tom období sa tu Filip stretával s kamarátmi, ktorí boli od neho všetci starší. Vtedy som ešte nevedel, že je to ,on', no fascinovalo ma, že tento mladý chlapec bafká fajku a popíja víno. Pripadal mi veľmi zvláštny,“ spomína Kučera.
Vo filme sa Topol vracia aj ako vlasatý teenager. Útržky jeho dní približujú denníkové zápisky a fotografie z tohto obdobia. Kučera zhutňuje hudobníkov osud plný dramartických premien, nespútanú radosť z tvorby strieda drastický únik do abstraktných snov. Topol však stále splýval s javiskom a vychutnával si potlesk.
V hlavnej úlohe Topol
„Chceli sme, aby mal hlavnú úlohu vo filme predovšetkým Filip. Jeho povahu sme chceli priblížiť prostredníctvom jeho najbližších, ktorí ho nepriamo vysvetľujú.“ V dokumente vystupuje Filipov brat, literát Jáchym Topol, postupne aj ostatní členovia kapely Psí vojáci. Môže sa stať, že pre nezainteresovaného diváka zostanú neznámi, vo filme totiž absentujú faktografické titulky.
Väčšina materiálu, ktorý sa vo filme objaví, pochádza z archívov Českej televízie. Ide predovšetkým o záznamy z koncertov a rozhovory s Topolom. Druhú časť tvoria súkromné poloamatérske videá, ktorých podľa režiséra nebolo mnoho, obzvlášť zo 70. či 80. rokov. „Nechceli sme robiť encyklopedický film, ale zachytiť Topolovu dušu, vnútro a to, ako sám seba nevedomky ničil. Žil naplno, blbol a dosť pil, to bola jeho sebadeštrukcia,“ približuje filmár. Psí vojáci boli podľa neho umelcovou neoddeliteľnou súčasťou po celý život. Dokument mapuje chronologicky genézu jeho osobnosti bez toho, aby kapelu kontextualizoval s názormi iných hudobníkov, teoretikov či fanúšikov.
Filipa Topola sonduje zo zákulisia, prostredníctvom „psích vojakov“ a azda najosobnejšia je výpoveď jeho partnerky. Film je viac menej statickou mozaikou výpovedí a archívnych materiálov, po čase začne pôsobiť zacyklene. Diváka však vždy v pravý čas vyruší Topolova nespútaná energia a dominantná hudba.
„Generačný záber ľudí, ktorých hudba Psích vojakov zasiahla, sú veľmi rozkročené nožnice. Páči sa päťdesiatročným a zároveň teenagerom. Na ich koncertoch v prvom rade vždy stáli sedemnásťročné dievčatá. Je to zvláštny fenomén, jedinečná hudba. Dobrej muziky je plno, ale málo výnimočnej,“ uzatvára režisér.
Takovej barevnej vocas letící komety je síce formálne opatrný film, možno mu vytknúť niekoľko medzier a miestami nevyužitý potenciál, no nesie ho osobnosť Filipa Topola. Hudobník je takmer neustále v obraze a tak aspoň na okamih opäť živý.
