Čekovská: O hudbe premýšľam aj pri žehlení

03.09.2010 13:00
Ľubica Čekovská
Ľubica Čekovská Autor:

Ľubica Čekovská píše operu pre SND. Zhudobňuje príbeh Doriana Graya, muža, ktorý chce zostať večne krásny a večne mladý. Namiesto Doriana starne jeho portrét, ale duša sa nedá oklamať - večná krása tela neprinesie radosť, ale tragédiu. Hoci na námet priviedla Ľubicu Čekovskú svokra, opera vznikla v medzinárodnom tandeme. Autorkou anglického libreta k novej slovenskej opere je spisovateľka svetového významu Kate Pullingerová.

Musíte pri komponovaní opery na niečo zabudnúť?
Zabudnúť treba na všetko, no pritom nesmiem zabudnúť na nič. Treba si vytvoriť vlastný hudobný svet, kam si človek vezme len svoj východiskový príbeh a čo najčistejšiu hlavu. Skôr, ako som začala komponovať, boli pre mňa dôležité diskusie s libretistkou Kate Pullingerovou. Rozoberali sme príbeh zo všetkých možných hľadísk. Text hudbu časovo predlžuje, a tak treba vybrať to najdôležitejšie, aby sa príbehu neuškodilo. Srdcom príbehu je protiklad: dobro-zlo, svetlo-tma, túžba-nenávisť, chudoba-bohatstvo. Dorian okupuje dva svety – vyššiu spoločnosť a podsvetie.

Kde si najľahšie vytvoríte svoj svet?
Najčastejšie tvorím u nás doma pri klavíri a pri počítači, mám doma skvelé zázemie. No tvoriť sa dá kdekoľvek, záleží na psychike a na sile nasadenia. Krásne je byť v tichu, v prostredí, kde to dýcha históriou, napríklad v dobrom závidím skladateľom, ktorí mohli v minulosti písať v kaštieli v Dolnej Krupej. To muselo byť nádherne motivujúce! Robila som však aj v ťažších podmienkach a zistila som, že vždy ide len o to, nakoľko sa človek dokáže sústrediť. Ja som si hlavu ako-tak vycvičila, že o skladbe viem premýšľať pri žehlení či varení. Najlepšie nápady prichádzajú vlastne vtedy, keď človek robí niečo iné a je celkom uvoľnený.

Ako vyzerá projekt opery v hlave skladateľky? Ako si značíte nápady?
Buď si ich poznamenám hneď, alebo si ich držím v hlave. Najlepšie je, zapisovať si úplne všetko! Nápad je na začiatku, ale potom s ním treba pracovať. Toto je moje najrozsiahlejšie hudobno-dramatické dielo, takže – materiálu mám veľa. Sú to detailne zaznamenané noty. Na začiatku som si v hlave postavila imaginárny domček, osnovu, a podľa nej som mohla postupovať. Tak človek vidí, čo tam treba dať, čo by sa hodilo, čo sa nehodí, ako postupovať, aby stavba držala pokope. Skladateľ občas vystúpi hore „na strechu“ a pozrie sa, ako to celé vyzerá. Ja práve prácu končím, dá sa povedať, že mám v hlave aký-taký poriadok, domček stojí, ale ešte chcem všetko prečistiť.

Svojho času bola Wildova knižka Obraz Doriana Graya veľmi známa, Dorianov osud sa zovšeobecňoval ako príklad povrchnosti a márnivosti, dnes ho už prehlušili iné diela. Ako ste vy prišli na tento námet? A vôbec – ako ste sa odvážili na taký veľký projekt?
S návrhom, aby som napísala operu k výročiu SND, prišiel v roku 2009 Roland Toth. Pani riaditeľka Hroncová podnet v mene divadla prijala, ale komponovanie opery sa posunulo pre časovú náročnosť o rok. Rozmýšľali sme nad témou, stále sme sa o nej rozprávali aj v manželovej rodine – v rodine Malachovských, ktorá je s operou bytostne spätá. Moja svokra, manželova mamička, ktorá bola dlhé roky šepkárkou v opere SND, mi rozprávala o svete opery, o rôznych námetoch, ktoré poznala, o ich pôsobení a rozšírila mi obzor. Ona mi vnukla nápad spracovať príbeh Doriana Graya. Klasický príbeh o dobre a zle sa nám zdal nadčasový. Námet sa páčil aj vedeniu SND aj môjmu vydavateľovi. Myslím si, že Obraz Doriana Graya je veľmi poučný a zároveň je podnetný pre skladateľa, operných spevákov, scénografa, kostyméra a režiséra.

Písali ste hudbu pre niekoho konkrétneho?
Part Doriana Graya som písala pre nášho mladého, veľmi úspešného a driečneho Pavla Bršlíka, ktorý žne potlesk aj v zahraničí. Píšem Doriana Graya pre tenor a on má krásny hlas. Vidím v tej úlohe jeho a on sa s tým stotožňuje. Vlastne už spolupracujeme. SND má skutočne kvalitných operných spevákov a hercov zároveň. Je radosť spolupracovať s nimi. Dovedna bude sóla spievať osem postáv, bude tam 16-členný zbor a orchester SND. Dirigentom bude mladý, talentovaný poľský dirigent, šéfdirigent Polska Orkiestra Radiowa Lukasz Borowicz. Jeho prístup k modernej hudbe je veľmi vecný a praktický, už som s ním spolupracovala, keď vlani dirigoval v rámci festivalu Melos-Ethos moju symfonickú skladbu Adoration.

Môže mať opera premiéru aj v Londýne?
To je ešte veľmi ďaleko, teraz mi ide o čo najčistejšiu prácu z mojej strany. Exkluzivita však patrí SND, ktoré si operu objednalo. Môj vydavateľ však nad operou bdie, pripraví noty, propagačný materiál, klavírny výťah… A či sa zahrá aj v zahraničí, ukáže čas.

Ako ste sa dostali k takému solídnemu vydavateľovi so svetovou pôsobnosťou?
Vydavateľ si ma prvýkrát všimol v Berlíne v roku 2006, v rámci Kulturjahr der Zehn (oslava vstupu desiatich novoprijatých krajín do EÚ). Mali sme napísať skladbu inšpirovanú jednou zo skladieb Schubertovej Zimnej cesty a vznikla skladba Postludium. Vypýtali si odo mňa ďalšie skladby. Pred časom sme podpísali zmluvy a som nadšená, že som sa ocitla v ich „starostlivosti", kde okrem mňa majú ďalších deväť skladateľov. Na tento rok sa od septembra stávam Composer in Residence v nemeckom meste Gera, kde budú hrať moje skladby. Hneď v septembri premiérovo odznie môj husľový koncert v podaní nášho výborného mladého sólistu Milana Paľu pod taktovkou Howarda Armana s Filharmonickým orchestrom Altenburg-Gera, ktorý si ma spomedzi skladateľov z domu Baerenreiter vybral.

Je ťažšie zložiť operu na objednávku, ako keby ste si ju robili iba pre seba a potom prekvapili?
Dostala som úlohu a vedela som, že sa zrealizuje. Čo viac si môže skladateľ želať? Ale písať treba nepretržite, tak sa cibrí rukopis. Je dobré skladať vo chvíľach, keď sa vám chce od radosti či z nešťastia, len tak niečo napísať. Vážim si však, že výzva prišla z domáceho prostredia, nie je to samozrejmosť.

Nezávidia vám? Ste obklopená prajným prostredím?
Ak niekto závidí, nech závidí, snažím sa, aby ma to nebolelo. Väčšina ma však podporuje a ja si všímam skôr to dobré. Veľmi si cením najmä podporu z domu. Môj manžel (Svätopluk Malachovský) je úžasný človek, ktorý dvanásť rokov pôsobil ako sólista v SND. Dáva mi veľa praktických rád – vysvetlil mi napríklad, ako sa v opere pri speve dýcha, čo je reálne, čo nereálne, aké rozsahy majú speváci, či to nie je príliš vysoko a či sa to bude dať zaspievať.

Zdá sa, že odkedy ste spolu so Sväťom Malachovským, obaja prekvitáte. Keď ste ho spoznali, bol už taký veselý?
Myslím si, že sme podobní – som tiež veselý človek, síce máme odlišné RH faktory, ale máme spoločné krvné skupiny. A to je najdôležitejšie!

Našli ste sa v Radošinskom naivnom divadle. Písali ste pre neho vtedy hudbu?
Dostala som priestor v prostredí RND napísať hudbu do hry skvelého Stanislava Štepku Veľké ilúzie. Sú tam pesničky, ktoré spieval okrem iných aj Sväťko. V predstavení som hrala na klavíri, boli sme spolu na javisku a mali sme možnosť sa spoznať a zblížiť. Bolo tam práve veľa humoru a žičlivé prostredie, v ktorom sa vždy cítim veľmi dobre. Človeka v živote všeličo postretne a s humorom sa problémy ľahšie riešia. Máme si so Sväťom čo povedať, on sa venuje humoru aj profesionálne, v tandeme s René Štúrom, ale je vyštudovaný operný spevák, a tak je hudba naša častá téma.

Nie je humor a vážna hudba zvláštna kombinácia?
Prečo? Humor je predsa vážna vec. Ani ja sa nevyhýbam výletom do iných oblastí. Bola som odchovaná na pesničkách, a teraz píšem aj „vážne“ pesničky. Aj brat Marián sa pohybuje v oblasti populárnej hudby a humoru, mama bola speváčka populárnej hudby, otec bol džezmen, hral na trúbku a klavír, ale ináč bol chemický inžinier, ktorého pre zlý kádrový posudok vyhodili z práce. No dnes, s odstupom času, vravím: našťastie, lebo to bol Pán muzikant a moje detstvo vďaka jeho osudu nepoznačili chemické rovnice a značky, ale aktívne pestovanie hudby pri klavíri.

Teraz vás asi inšpiruje manžel.
Absolútne. V živote sú všelijaké súženia, keď človek potrebuje toho druhého. My si vzťah pestujeme každý deň. Rozprávame sa, chodíme na prechádzky po Starom Meste alebo na Železnú studienku. Prechádzame sa so synom Adamkom a so Sväťkovými rodičmi. Často sme v lese, sedíme na kávičke pod hradom. Občas sa večer prejdeme po Slavíne a ja obdivujem vysvietené mesto. Bratislava sa mi veľmi páči.

Znie vám vtedy v hlave hudba?
Vtedy sa snažím nemyslieť na nič. Nechcem, aby som mala stále v hlave hudbu. Niekedy sa musím hudby zbaviť. Filtrujem, odbúravam. Keď mám veľa hudby, musím si hlavu prečistiť. Vtedy si oddýchnem, alebo môžem robiť niečo iné. Nedávno som písala napríklad hudbu pre česko-slovenský seriál Kriminálka Staré Mesto a to bola celkom iná muzika ako opera. Niekomu sa môže zdať čudné, že robím rôzne veci naraz, ale ja s tým problém nemám. Každá hudba má svoje zákonitosti – vo filme hudba slúži a vo vážnej hudbe je hudba autonómna, sama za seba. Mňa písanie filmovej hudby vždy veľmi bavilo. Je dôležité nepliesť dva svety do seba. Ak sa robí jedno, oddychujem od druhého a zas naopak. No remeslo sa zužitkováva rovnakou mierou v oboch sférach. Napríklad, keď nepoznáte zákonitosti orchestrácie vo vážnej hudbe, neobstojíte ani zďaleka vo filme, to isté platí aj pre rozvíjanie hudobného pradiva.

A kedy ste začali pomýšľať na operu?
Na začiatku som sa na operu veľmi nezameriavala. Zdala sa mi vzdialená. Neskôr, keď som študovala v Anglicku, rozmýšľala som aj o opere s veľkou úctou. Zdala sa mi úžasná, ale nepomyslela som si ani vtedy, že by som sa niekedy do opery pustila. Pre skladateľa je to veľká hudobná výzva.

Aká opera sa páči vám? Čo ste videli ako prvé?
Prvá opera? Bartók, Čajkovskij, Puccini? Toscu by som asi dala na jedno z popredných miest. Potom je tu Janáček, ten je úžasný. Je fenomén, postavil svoju hudbu, predovšetkým operu na nápevkoch reči, čím osobitým spôsobom čerpal z hudby českého slova. Je to originálny a neopakovateľný zjav, ktorý dodnes žne so svojimi operami obrovský úspech doma i v zahraničí.

Má na skladateľa vplyv doba? Poltická situácia? Vy ste začali napríklad spolupracovať s riaditeľkou Silviou Hroncovou a potom sa vedenie divadla aj opery vymenilo.
Dohoda sa nezrušila. Zmluvy už boli podpísané, ale všeličo sa mohlo zmeniť. Projekt však podporil aj riaditeľ Pavol Smolík, a teraz aj Peter Dvorský a mňa veľmi teší, že sa pán Dvorský chopil realizácie Doriana Graya s veľkým nadšením. Myslím, že kultúra by sa mala podporovať. Je to okno do duše celého národa, cez kultúru sa dá vidieť do krajiny. Nechcem nariekať, ale vidím, že napríklad české televízne stanice okrem vysielania športových udalostí venujú obrovský priestor kultúre – živé prenosy koncertov, festivalov, diskusie, debaty. Som vo výbore Pražskej jari, vidím, ako to tam žije, na akom piedestáli stojí vážna hudba. Štedro sa podporuje. Kultúra by mala nášho človek kultivovať, robiť nás slušnejšími a jemnejšími.

Čo robí vážna hudba s vami? Vyčerpalo vás komponovanie opery, alebo vás nabilo energiou?
Jedno aj druhé. Je to nepretržitá robota, ktorá trvala rok. Vždy, keď som si oddýchla, išlo mi to lepšie. Tak je to asi pri každej práci.

Keby dnes Oscar Wilde chcel napísať podobný príbeh, musel by zohľadniť, že večná mladosť tela sa dá dosiahnuť kozmetikou i plastikou, že krása už nie je nič výnimočné, stala sa spoločenskou normou. Zlé skutky sa už nemusia odrážať na tvári, životný príbeh z čŕt vygumuje plastický chirurg a človek už nevie podľa tváre určiť, s kým má do činenia.
Stále však platí, že najdôležitejšie sú skutky. Človek by sa nemal sústreďovať len na svoju vonkajšiu podobu. Dorian Gray sa trápil, hoci bol krásny, ale ani dnešný človek – esteticky vylepšený – nie je ušetrený konfrontácie medzi tým, ako vyzerá a aké sú jeho činy. To platí všade na svete.

Ľubica Čekovská
Skladateľka sa narodila v 16. marca 1975 v Humennom. Vyštudovala teóriu hudby a kompozíciu u profesora Dušana Martinčeka na VŠMU. Neskôr absolvovala dvojročné postgraduálne štúdium skladby u prof. P. Pattersona na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne. Jej skladby sa uvádzajú na významných domácich a zahraničných festivaloch (Spitalfields festival, Festival Aspekte, Pražská jar, Melos-Ethos, Festival David Oistrach, ISCM World New Music Days a iné). Je držiteľkou niekoľkých významných ocenení (Cuthbert Nunn Composition Prize of the Royal Academy of Music, 1998, Lewerhulme Award, 1999, Elsie Owen Prize, 1999, Royal Academy of Music, Stipendium ISH Foundation Scholarship from H.R.H. Queen Elizabeth, the Queen Mother,1998 – 2000 a Cena Jána Levoslava Bellu, 2004, Hudobný Fond). Vyučuje skladbu na VŠMU na Katedre skladby a dirigovania. Od roku 2008 je členkou Umeleckej rady festivalu Pražská jar ako jediná zástupkyňa Slovenska. Od septembra 2010 je rezidenčnou skladateľkou Filharmonického orchestra Altenburg-Gera pre sezónu 2010/2011. Je domovskou skladateľkou nemeckého nakladateľstva a vydavateľstva Baerenreiter.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk