Sedíte za veľkým okrúhlym stolom a vyzeráte ako politik na konferencii. Čo myslíte, kto má väčší vplyv na vývoj sveta – umelci alebo politici?
Politici sú výkonnou silou, ale umelci sú nositeľmi ideí. Keď spevák zaspieva napríklad Imagine, pieseň s myšlienkou, dostane sa ľuďom pod kožu. Ľudia potom menia svoje postoje, myslenie a zrazu sa ukáže, že sa svet zmenil.
Vie vás politika zlákať alebo rozčúliť?
Rozčúliť nie, už sa len smejem. Pred voľbami nasľubujú všetko, čo môže priniesť hlasy a potom sľuby neplnia. Keď mi niekto zatelefonuje, aby som išiel podporiť ich stranu, pomyslím si svoje a odmietnem. Samozrejme, v určitých momentoch by som politikov podporil – keby išlo o niečo zásadne zlomové, ale keď ide o bežný politický život, kde sa len menia vládne garnitúry, tak to nie.
Volíte v Čechách alebo na Slovensku?
Mám možnosť voliť v Čechách aj na Slovensku. Ale situácia je podobná nielen v týchto krajinách, ale kdekoľvek na svete…
Máte pesničku s posolstvom?
Rádiá – asi na odporúčanie firmy – často vysielajú pesničku Tento song, čo práve hrám, berie krídla všetkým zlám. Teším sa, že tú pesničku hrajú, ale na albume Empatia je napríklad pesnička Jediný tón a ja by som bol veľmi rád, keby si ľudia túto pesničku všimli a trošku sa zamysleli nad tým, o čom je. Je to moja cesta, ako sa vyjadrovať k dianiu: písať piesne, ktoré o niečom sú. Niekedy aj o politike.
Iste zaznejú aj na Aupark-turné. V akom šate?
Hrať bude 40-členný symfonický orchester Capella Istropolitana pod vedením Adriana Kokoša. Aj pre mňa bude zážitok počuť vlastné piesne v takomto predvedení, lebo inak sú naše skladby sprevádzané tromi-štyrmi nástrojmi. Napríklad pieseň Len s ňou – to je akustická gitara a zápalková škatuľka, ktorá robí rytmus. A teraz mám k dispozícii vlastnú skupinu plus celý symfonický orchester! Prídeme so skupinou na javisko, zahráme úvodnú časť koncertu v podaní, aké ľudia poznajú a potom príde orchester a zvuk sa rozšíri. Budú to aj skladby, pri ktorých nemá človek pocit, že by ich malo hrať veľké teleso, napríklad skladba Zažni.
Budete v smokingu?
Orchester bude pekne oblečený, takže aj my sa oblečieme, ale jedným dychom dodávam, že pre publikum to nie je povinnosť. Nejde o ten druh zážitku, ktorý si vyžaduje spoločenské oblečenie publika. Nepredstavujte si, že tam budem stáť v smokingu! To nie, to by už viedlo k určitej škrobenosti! Možno aj v interpretácii!
Máte svojho krajčíra?
Môj krajčír je manželka Katka, ja sa oblečiem a ona mi povie, či to je dobré. Nepotrebujem si dávať šiť na mieru, lebo na mňa veci dostať. Predovšetkým v Londýne si viem veľmi rýchlo nakúpiť.
Privedie vás turné k ďalšiemu albumu?
V poslednom období som počúval novú hudbu, nové skupiny a uvedomil som si, že aj ja mám už veľa nových skladieb, uložených na CD. Teraz budem veľa na cestách a budem počúvať vlastné skladby. Budem dolaďovať interpretáciu, zlepšovať. Čiže – budem sa viac venovať vlastným piesňam.
Sám si aj šoférujete?
Niekedy šoférujem rád, ale keď je trasa namáhavejšia, alebo keď sa potrebujem v aute vyspať, mám šoféra.
Je na Slovensku ešte miesto, kde ste nekoncertovali?
Na Slovensku aj v Česku mám problém nájsť také miesto. To musí byť nejaká nová hala alebo štvrť.
Takže Slovensko poznáte dobre? Aj ako turista?
Pri mojej práci nemám veľa príležitostí na turistiku, ale že by som nevedel, kde je Slovenský raj, tak to nie. Základné miesta som si prešiel. Veľmi dobre však poznám hotely, kultúrne domy, niekdajšie závodné kluby ROH, amfiteátre a športové haly. Julo Satinský mal vraj zasa mapu hostincov. Náš chlebík je o tom.
Vyspíte sa hocikde alebo najradšej spíte doma?
Niekedy zaspím, inokedy sa prehadzujem celú noc. Neudomácnim sa okamžite na akomkoľvek mieste. Ale to je problém cestovania vôbec – vytrháva z prostredia a rytmu.
Doma si pred spaním čítate alebo počúvate hudbu?
Ak som celý deň počúval hudbu, pred spaním ju už počúvať nebudem. Niekedy od únavy doslova padnem do postele. Čítam, keď mám zachovaný svoj rytmus. Stačí, že mám byť ráno o šiestej v telke, už je všetko inak. Nelistujem si vtedy o polnoci v Shakespearovi. Ale keď píšem texty, zaujíma ma poézia. Keď texty nepíšem, čítam prózu.
Ktorý svoj text máte najradšej?
Teraz možno Empatiu, lebo reprezentuje môj najnovší album a hovorí, čo som chcel povedať o empatii. Takže tento text mi prišiel na um ako prvý, ale mohol by som spomenúť aj staré texty, ktoré sú zaujímavé istou záhadnosťou. Taký je napríklad text 22 dní – ľudia sa ma často pýtajú, o čom je. A ja sa na to tiež celý život snažím prísť.
Čo vidíte pred sebou, keď spievate? Vždy to isté? Vidíte napríklad Atlantídu alebo divákov?
Niekedy spievam so zavretými očami, pretože sa na niečo sústreďujem. Niekedy pozorujem divákov, ale osvetlenie oslepuje a vidím len pár ľudí vpredu. Musím si vlastne uvedomiť, čo mi chodí po rozume, keď spievam. Ale vážne – ja sa sústreďujem na výraz, obrazy vidia skôr textári. Všimol som si na Kamilovi Peterajovi, že keď mi niečo vysvetľuje, vysvetľuje obraz. V Atlantíde sme z nejakých dôvodov nemohli spievať pôvodné „ženie na brehy kríže vĺn“, tak to Kamil zmenil na "stĺpy vĺn“. Vtedy mi vysvetľoval, ako vlny idú a vytvárajú kríže, ukazoval mi to rukami. To ma na poetoch fascinuje.
Aj vy predsa píšete texty…
Niekedy, keď píšem text, sa mi to stane, ale nevidím obrazy až tak často. A pri speve vôbec. Ako spevák pri interpretácii v prvom rade počúvam svoj hlas a vychutnávam si to. Dnes, na rozdiel od vystúpení spred dvadsiatich rokov, svoj hlas totiž naozaj počujem – mám ho priamo v uchu. Čiže, teraz vďaka technike sledujem svoj hlas a dávam mu výraz.
Počúvate, ako spievate a ešte to zlepšujete?
Áno. A možno to je aj odpoveď na otázku, prečo ešte stále spievam. Kedysi sme robili koncerty, ale na pódiu sa príliš tvoriť nedalo, pretože sme sa jednoducho dobre nepočuli. Teraz počujem seba, počujem klaviristu a môžem tvoriť priamo na pódiu. Keď mi teda niekto povie: "Preboha, ty ešte hráš? Ešte ťa to baví?“ poviem mu, že ma to baví. Teraz je totiž technika niečo úplne iné, ako keď sme kedysi naživo spievali do televízie na Bratislavskej lýre a nepočuli sme sa. Teraz spievam so slúchadlami, všetko počujem ako v štúdiu, nemusím prekrikovať skupinu a sústreďovať sa na výraz.
Život vás stále baví, pocítili ste vôbec niekedy depresiu?
Keby sme sa v mojich textoch trocha porýpali, ukázalo by sa, že áno. Napríklad na mojom prvom albume Nemoderný chalan z roku 1984 by sa našli slová "do člna mi stále tečie voda niekoľkými dierami… " To sú moje depky. Ale tieto skladby neznejú každý deň v rádiu, a preto sa javí, že depky nemám. Keby sa hralo všetko, čo som napísal, ukázali by sa aj depky, lebo ja ich mávam.
Ako sa z nich dostávate? Ležíte alebo začnete niečo robiť?
Keď už ste naozaj dole, nemôžete robiť nič, musíte čakať, kým to odíde. Ale možno si depky má človek nechávať pre seba – aspoň ja to tak robím. Liekom je aj to, že nemáte šancu si depku užívať. Keď mám koncert, nemôžem mať depku. Najprv v šatni šomrem: "Preboha, kto mi toto vystúpenie dohovoril? Veď absolútne nemám náladu hrať a je to celé nezmysel!“ Ale musím ísť na pódium, podám výkon, vrátim sa a na depku celkom zabudnem. A zrazu som vďačný, že som musel hrať, že som sa zmobilizoval. Ľudia ma nabijú svojou energiou. Niekedy je to však chémia v organizme a vtedy neuniknete.
Dá sa depresia hudobne využiť?
Niektorí ľudia majú radi depresívne piesne. Možno by sa s tým dalo pracovať: Postavíte sa na pódium, depku nepotlačíte, ale sa z nej vyrozprávate. Tak môžu vzniknúť pozoruhodné skladby, to však už nie je depka, ale tvorivý čin. Naozajstná depresia nie je tvorivá. To sa nemôžete ani pohnúť.
Vedelo by vás v takom stave rozveseliť trebárs jedlo? Aký ste kuchár? Ste labužník?
Kuchár nie som vôbec, ale keď už niečo varím, chcem, aby to bolo dobré. Čiže, keď mi dáte za úlohu urobiť hemendex, tak ho budem šperkovať – vajíčka aj šunka musia byť výborné. Pri takejto úlohe začnem byť detailista a chcem, aby jedlo chutilo. Ale tých jedál, ktoré som sa naučil pripraviť, je veľmi málo. V labužníckych receptoch by nezaškodilo trocha jednoduchosti. Je to podobné ako v hudbe, keď niekto používa určitý akord na miestach, kde nemusí byť, ale on ho pridá, pretože ho pozná. Aj kuchári veľmi často tvoria komplikované jedlá, kde sa stretávajú chute, ktoré už k sebe nepatria a to ma od labužníctva odrádza. Mám nedávny zážitok z Francúzska: Na jednej strane Francúzi fantasticky varia, ale na druhej strane majú strašne veľa kuchárov, ktorí radi komplikujú a vytvárajú bizarné spojenie. Výsledkom je, že po návrate z drahej reštaurácie sedíte doma a je vám zle. Cením si dobré chute, ale trocha decentnosti by nezaškodilo. Mám rád také reštaurácie, kde sa varí podľa zdravého rozumu a nie, kde sa chce kuchár vyšantiť.
Vy ste asi nemali nikdy problém s priberaním.
Bol som svedkom situácie, keď Jirka Halekal zjedol sedem biftekov. To by som nikdy nedokázal, toto mi nehrozí.
S kým sa kamarátite? Máte kamarátov skôr na Slovensku alebo aj v Čechách?
V našej branži vznikajú kamarátstva zo spolupráce. Jedno sa od druhého nedá oddeliť. Najčastejšie sa stretávam s tými, s ktorými hrávam. Je ťažké udržiavať priateľstvá s viacerými ľuďmi, keď na to nie je čas.
Teraz sa spriatelíte s ľuďmi z Capelly Istropolitany?
Padli sme si do oka, porozumeli sme si na začiatku. Keď sa bude dariť, určite sa vzťah vyvinie.
Ľudia by vás asi chceli za kamaráta – pôsobíte vyrovnane. Máte z niečoho aj strach?
Aj strach musí byť. Stačí si pozrieť film o džungli – lovec sa stále obzerá, sleduje, čo sa mu môže stať. Domnievam sa, že aj k nášmu životu – hoci v inej podobe – patrí aj obava a ostražitosť. Dnes sa často opakuje slovo pohoda – napríklad pohodové rádio, pohodový človek. Každý by chcel byť v pohode, ale to nie je prirodzený stav. Normálne je, že sa môže niečo stať. My si tu nemáme chodiť od rána do večera v pohodičke, to vôbec nie je normálne.
Veď sa aj dejú rôzne hrôzy. Máte niekedy pocit, že sa ani nehodí spievať?
Iste, však aj ja sa pozerám na televíziu, všetko vnímam a prežívam. Keď budem napríklad koncertovať na miestach, kde boli záplavy, nemôžem sa tváriť, že sa nič nestalo, že sme si to nevšimli. Aby som na takomto koncerte mohol spievať s dobrým pocitom, dám najavo svoju účasť. Aby bolo jasné, že myslíme na tých, ktorým sa niečo stalo a chceme im pomôcť. Z každého koncertu sa určité peniaze dostanú tam, kde postihnutým pomôžu.
Nebudú vám tie peniaze chýbať?
Naberať sa bude tou správnou lyžicou, aby to malo zmysel. Aby to bola taká suma, ktorá pomôže a zároveň, aby som kvôli tomu nezbankrotoval. Ja sa domnievam, že pri troche dobrej vôle a určitej inteligencii tú sumu vytvoríme. Pre mňa je to veľmi dôležité – aby som sa na to pódium vôbec mohol postaviť. A spievať. Aby som počas koncertu vnútorne neriešil, že spievam niekde na východnom Slovensku veselú pieseň a neďaleko ľudia mali úplne iné starosti. Toto je spôsob, ako môj rozpor vyriešiť.
Budú koncerty pre vás niečím objavné?
Keď hráte so šiestimi hudobníkmi po celý život a zrazu je ich 46, je to niečo iné, nevšedné. Možno by som použil – v určitom okamihu – aj slovo slávnostné. Chystám sa vstúpiť do iného sveta. Uvidím, kam ma to privedie.
Neprivedie vás to k skladaniu symfónií?
To určite nie, ale piesne, ktoré môžem interpretovať s orchestrom, som vlastne zložil už dávno. Napríklad Atlantída alebo Balada o poľných vtákoch. To som robil odjakživa a možno to budem robiť po tejto skúsenosti ešte radšej. Dúfam, že okrem koncertov jednu-dve piesne nahrám v štúdiu s veľkým telesom. To by bol pre mňa tiež nový zážitok.
Čo vám uľahčila a čo vám skomplikovala popularita?
Keď ste populárny, máte publikum. Na to by mala popularita slúžiť. Komplikácie vznikajú skôr na začiatku, keď vystúpite z anonymity a ľudia vás začínajú registrovať. Na to si musíte zvyknúť. Lebo normálne je byť anonymný. To sa v mojom prípade stalo už dávnejšie a je to prirodzená súčasť môjho života.
Nosíte žene kvety?
Keď prídem s kyticami z koncertu, vtipkujem, že som sa zastavil v kvetinárstve. Katka to patrične okomentuje, to je už u nás taký rituál. Ale kvetov je u nás dosť.
Máte aj záhradu?
Záhradu máme na chate v Jevanoch. Pomáha nám s ňou záhradník, lebo ja by som to nezvládol. Záhrada je stále krajšia a veľmi rád tam chodím.
Máte aj iný talent než hudobný?
Asi by som v sebe nejaký objavil, ale každý talent sa musí rozvíjať a ja som ostatné potlačil na úkor toho, čo robím. Kedysi som aj fotil, ale určite by som nevedel maľovať. Celkom mi išli slohy, mohol som byť futbalistom. Dôležité je rozpoznať to, čo vám ide a nepúšťať sa do toho, na čo nemáte talent, lebo človek sa len trápi.
Vraj ste spievali budúcej manželke na stužkovej. Spievate jej doma?
Bol som sa pozrieť na jej stužkovú, ale nespieval som tam. Aby som si udržal formu, stále si spievam. Aj doma, čiže manželka a deti to nachytajú priamo: chodím po byte a spievam.
Nepovedia niekedy: "Tak už ticho!“?
To by si nedovolili.
Máte čas sa zastaviť?
Rád by som mal čas na veci, ktoré ma posúvajú v tvorivosti – čas na čítanie, na divadlá, na premýšľanie. Každodenný život ma však posadí do auta a skôr uháňam, než by som postál. Hudba je však so mnou stále. Aj na diaľniciach.
