„Toto je absolútne starodávna pesnička, to sme určite v tejto hale hrali ešte s Modusom a Marikou Gombitovou,“ okomentoval Žbirka svoj výstup po skladbe Drahá. „A teraz vám zahrám pesničku, ktorú som tu hral ešte s Lacom Lučeničom a skupinou Limit,“ uviedol legendárnu Dr. Jekyll a Mr. Hyde, ktorá dostala publikum „do varu“.
K poháru červeného vína si Žbirka zaspieval aj skladbu Tvoj svet je môj. A zrazu mal pred sebou zbor spievajúceho publika, ktoré sa do spevu pustilo bez vyzvania a spontánne.
V prvej časti koncertu, v ktorej Žbirku sprevádzali mladí českí hudobníci, ponúkol aj singel z posledného albumu Empatia Tento song. Na pódium si pozval mladú speváčku s anjelským hlasom Magdalénu Šalamounovú.
„Toto bolo len také: že dobre. Ale teraz príde niečo, čo zažijeme po prvý raz v mojej histórii,“ uviedol Žbirka druhú polovicu koncertu. A na pódium razom nastúpili štyri desiatky hudobníkov vo frakoch zo symfonického orchestra Cappella Istropolitana pod vedením dirigenta Adriana Kokoša. „Pripadám si ako v reštaurácii, kde mi musia povedať, akú vidličku použiť,“ dodal Žbirka humorne.
Už pred rokom hovoril, že mu vŕta v hlave, ako by zneli jeho skladby v orchestrálnych aranžmánoch. Vtedy mal však pred vážnosťou orchestra ešte ostych. A ten bolo cítiť aj pri Balade o poľných vtákoch, ktorú ako prvú zaspieval v sprievode orchestra. Sústredene si pri nej sám dirigoval prstami. Balade sláky orchestra pristali viac než syntetizátor, znela veľkolepejšie i dramatickejšie. Skladbám Čo bolí, to prebolí, V slepých uličkách, Miliónkrát i slávnej beatlesovke Hey Jude orchestrálne aranžmány pristali rovnako. Lenže táto zvláštna chémia sa, žiaľ, neudiala pri každej skladbe.
Pieseň Zažni znela azda po prvý raz s orchestrom ešte v roku 1978 v televíznom pesničkovom programe. Nuž a vtedajšia verzia, kde mladého Žbirku sprevádzal orchester Československej televízie so známym dirigentom Vieroslavom Matušíkom, znela takmer rovnako ako tá s copyrightom roku 2010.
A keď spevák predviedol nové aranžmán piesne Len s ňou – pri tom, ako paličky jemne klopkali a sláky vybrnkávali vysoké tóny, na um mohla zísť aj Popoluška, cválajúca a koni cez les. Pretože skladba znela ako titulná pieseň k rozprávke.
Pri skladbách Múr našich lások či Denisa sa k orchestru pridala aj kapela a na pódiu sa akoby rozpútal boj o prevahu medzi hudobníkmi vo frakoch a hráčmi s elektrickými gitarami.
Nie každá muzika je rovnocenná sile symfonického orchestra. A nie každej musí bez výhrady orchester dodávať silné emócie. Predovšetkým nie vtedy, ak sa nevydaria aranžmány.
Jedno je však nesporne isté. Žbirka azda odjakživa patril medzi stálice. Jeho piesne si ľudia jednoducho na prvé počutie zaľúbili. A na koncerte si ich so Žbirkom spievali ako hymny. Starší fanúšikovia sa vrátili do rokov mladosti, a azda si zaspomínali aj na to, ako sledovali v čiernobielych televízoroch Žbirku v hitparáde Triangel.
Žbirka si koncertovanie po štyroch rokoch užíval. A ľudia boli nadšení. Hoci sami by azda na orchestrálny koncert nezašli. Aj preto, a aj pre desiatky hitov, je Mekymu s úzkou kravatou stále prečo tlieskať.
