„Ďakujem, že ste ma pozvali. Neviem, kedy tadeto zase povedú naše cesty, toto je náš posledný koncert v Európe. Dnes vám dáme všetko,“ povedal v úvode koncertu Cohen. Typicky odetý aj spolu s kapelou i zvukármi do oblekov a klobúkov.
Začal spievať kľačiac na kolenách skladbu Dance me to the end of love, a z lások, ktoré boli nádherné i boľavé, s ktorými zaspával a budil sa, no napokon sa vydali inou cestou, sa vyspieval v dojemných baladách ako Hey that's no way to say goodbye, Chelsea Hotel, Suzanne, Take this waltz či I'm your man. Bol to výlet do spomienok. A azda každý v publiku sa obzrel aj za svojou osudovou láskou. V piesňach Future či Everybody knows nenáhlivo, no presne vyriekal predpovede budúcnosti.
„Som rád, že sme poctení stretnúť sa práve v tomto krásnom momente, v tomto krásnom meste, keď je súčasne svet trestaný vojnami,“ povedal a uviedol skladbu Anthem. A keď spieval na kolenách, vyzeral ako muž, čo sa modlí k Bohu za spásu. K záveru spieval aj slávnu Hallelujah, do ktorej pridal i požehnanie Bratislave.
Za tri hodiny ponúkol Cohen dvadsiatku hitov. A bez únavy na konci tanečným krokom odskackal z pódia, aby sa naň vzápätí vrátil a ponúkol ešte mnoho prídavkov – klasických hitov, ku ktorým už pri prvých tónoch znel aplauz publika: So long, Marriane, First we take Manhattan, Closing Time, I tried to leave you, There ain't no cure for love. A magicky znela aj lyrická skladba If it be your will, ktorú Cohen odovzdal hrdlám vokalistiek s anjelskými hlasmi Webb Sisters, ktoré ho sprevádzali celým koncertom.
Na pódiu sa odohrala dokonalá súhra hudobníkov, nie šou jedného muža. A Cohen si na znak vďaky i úcty po každom sóle niektorého zo špičkových muzikantov sňal klobúk a zložil mu poklonu. Džentlmensky sa klaňal aj publiku po veľkom potlesku.
Kto nezažil minuloročný koncert, nemohlo mu chýbať absolútne nič. Ale kto si spomenul na očarujúcu Sharon Robins, ktorá s Cohenom spieva celé roky, ľutoval, že opäť nie je na pódiu. Pretože keď naposledy v Bratislave spolu spievali, vo vzduchu sa vznášala úprimná láska dvoch veľkých umelcov.
Cohenova hudba opäť znela ako spievajúca poézia. A účinkovala ako opojné víno, ktoré vtiahne do svojej arómy a svet navôkol sa zrazu stratí. Celý stredajší večer až do polnoci existoval len Cohen a jeho hudba, vďaka ktorej sa možno vnoriť do hĺbky života a nazrieť k jeho zmyslu. Pretože Cohen je kronikárom. Zázrakov lásky, posolstiev dobra i toho, kam dnešný svet speje.
„Moja práca je vždy autobiografická a, dúfam, objektívna,“ povedal ešte v 70. rokoch. A na bratislavskom pódiu teraz stál 76-ročný spievajúci muž s vráskavými rukami, zavretými očami a svojimi nádhernými skladbami sa spovedal. A jeho múdrosť (v hudbe) bola uveriteľná.
