Roky ste spievali na javiskách najznámejších operných domov. Nechýba vám teraz sláva či žiara reflektorov?
Užívam si život inak ako v časoch najväčšej kariéry. Teraz som slobodná. Nie som zviazaná žiadnymi zmluvami na veľké operné produkcie. Nie som ničím otrokom. Som profesorka a učím nové operné talenty na univerzite. A páči sa mi to. Sama vyberám látku pre študentov, skladby i skúsenosti, ktoré im odovzdávam.
Neprekáža vám, že už nie ste hlavnou postavou, ktorej sa všetci venujú?
Je pravda, že veľká primadona sa zo žiary reflektorov teraz na staré kolená dostala do úzadia. Ale úloha tieňovej postavy, ktorá už len riadi, ale nehrá, mi neprekáža. Chcem posúvať svojich študentov stále ďalej a ďalej, dbám na ich potreby. Každú sekundu ich túžim motivovať. Pretože mladí ľudia s niečím začnú, nadchnú sa pre to, ale po chvíli, ak im človek nevenuje dostatok energie i porozumenia, to opustia. A ja ich chcem udržať pri opere.
Ako to dosahujete?
V mladom človeku treba stále vyvolávať záujem. Nielen o operu samotnú, ale aj o literatúru, filmové, divadelné či výtvarné umenie. Dávam im tipy na to, čo sa oplatí počuť i vidieť, čo ich môže obohatiť. A k tomu im "prisýpam“ aj kúsky z vlastného života, zo situácií, ktoré som prežila v opernom živote.
Čo patrí k vzdelaniu operného speváka okrem znalosti spevu a hudobných diel?
Operný spevák musí stopercentne ovládať svoje remeslo a všetko, čo k nemu patrí. Veď ani lekár nemôže byť lekárom, ak nepozná anatómiu ľudského tela či prejavy chorôb. Operný spevák musí, pravdaže, okrem techniky spevu poznať históriu opery, skladateľov vážnej hudby, hru na klavíri… Nuž a v neposlednom rade musí byť operný spevák veľmi otvorený a vnímavý človek.
Prečo?
Mal by dokázať pozorovať ľudí, napríklad ich pohyby, hoci sa iba prechádzajú po ulici či sedia v kaviarni. A potom tak jemne „kradnúť“ príbehy, gestá, pohyby, mimiku, reč iných. Musí vedieť vstrebávať. Napríklad ja rada zbieram aj myšlienky. To všetko človeka obohacuje.
Načo je spevákovi potrebný bohatý emočný život k opere?
Každého operného speváka treba naučiť, aby sa nebál na scéne zo seba vydať emócie. Nielen ich zahrať, ale skutočne ich precítiť spolu so svojou postavou. Lenže 20-ročný študent ešte možno neprežil na vlastnej koži skutočné tragédie. A niekedy potrebuje na javisku použiť najrôznejšie emócie, hoci aj kúsok trápenia. Musí poznať, ako sa tie city prejavujú. Keď mladý spevák ešte nemá také obrovské zásoby emócií z vlastného života, musí ich vstrebávať z okolia a dokázať si ich predstaviť.
Ako ste sa to naučili vy?
Prichádzalo to rokmi. Navyše som pracovala s veľkými umelcami, ktorí mi vždy vysvetlili, ako mám rozumieť dielu. Pretože niekedy sa na isté situácie v scenári možno pozerať cez vlastné skúsenosti, ale nie vždy to tak – ako si napríklad myslím ja – myslel aj autor. Nik sa však nenarodí s vedomosťami. Iba s talentom. Lenže ten neznamená všetko.
Sú vedomosti dôležitejšie ako talent?
V živote mám dva batôžky. V jednom je talent. Druhý bol spočiatku prázdny. Rokmi som si ho napĺňala vedomosťami. Oba tieto batôžky si nesiem životom a nachádzam v nich, čo potrebujem. A potom z nich rozdávam. Vždy však potrebujem obe tieto tašky. Pravdaže, k práci.
V skutočnom živote je to inak?
Keď sa opona stiahne, nie som tá čo na javisku. Na scéne si môže režisér so mnou robiť, čo chce a ja som ochotná splniť jeho želania, ak je to v prospech predstavenia. V realite si moje „životné javisko“ riadim sama.
Žili ste normálny život, aj keď ste boli hviezdou?
Vracať sa z dosiek späť do civilného života bolo to najnáročnejšie. Niekedy som bola celé hodiny na javisku ako šialená Elektra z opery Richarda Straussa a potom som sa musela vrátiť domov, k manželovi a deťom ako normálna Eva Marton.
Ako ste to robili?
Veľmi mi pomáhal manžel. Vždy ma vrátil do reality. Povedal mi: „Už takto nehovor, toto nie si ty! Už nie si v divadle, už si mama dvoch detí!“ Napríklad keď som hrala Elektru, prestala som sa o seba starať, prestala som sa pekne obliekať. Manžel prišiel s novým kostýmom a pelerínou, položil ich predo mňa a povedal: "Už sa pekne obleč a daj zo seba dole tie handry! To nie si ty, to je Elektra!“
Je potrebné, aby sa herec či operný spevák až natoľko stotožnili so svojou postavou, že začnú žiť jej život?
U mňa nastáva katarzia, keď sa spojím s postavou. Skúsim si život niekoho iného skutočne prežiť. Keď som hrala Elektru, mala som ostrihané vlasy ako pankáčka, vystupovala som vo veľkom kabáte a v špinavých topánkach, šialene som vrieskala, bola som plná modrín, pretože som musela búchať do steny ako zmyslov zbavená. Na javisku som mohla vyzerať a správať sa tak, ako v skutočnom živote nie.
Čo je na tom také fascinujúce?
Hra. Že môžem stále dookola niekoho hrať a súčasne môžem stále dookola byť aj sama sebou. Že som mohla prežiť tak veľa životov a situácií, ktoré by som vo vlastnom živote nikdy neprežila. Je senzačné vstúpiť do kože niekoho iného a potom je rovnako senzačné môcť z nej vystúpiť a obliecť sa do seba. Je to taká schizofrénia.
Dostali ste sa však až tak ďaleko, aby ste už prestali rozlišovať medzi životom na javisku a v skutočnosti, čo sa občas hercom stáva?
Mám dve deti a 45 rokov manžela. Vždy som bola okrem opernej divy aj manželka a matka. V civilnom živote som vždy za sebou mala bezpečný prístav. Preto sa mi nikdy nestalo, že by som stratila pojem o hraniciach medzi skutočnosťou a fikciou.
Predsa len, dokázali ste sa so všetkými postavami tak stotožniť, že ste si prežili na javisku ich osud?
Nie všetky opery pustia speváka k pravdivým emóciám. Niektoré vám nedovolia ani vydať pohyb, ktorý bežne vydávate. Keď som mala byť francúzske kráľovské dievča Elizabeth na španielskom kráľovskom dvore, nemohla som sa správať ako napríklad Elektra, ktorá žila na smetisku. Miera stotožnenia teda závisí aj od diel. A navyše – nie všetka hudba je natoľko silná. Hudba je totiž veľmi zvláštna. Tá najlepšia občas pôsobí ako droga a emócie, ktoré človek beztak cíti, dokáže hudba ešte viac vyburcovať.
Je pre vás v opere dôležitejší text alebo hudba?
Ide to ruka v ruke. Pre mňa je veľmi dôležitý text, hoci aj vďaka hudbe sa dajú domyslieť emócie či konanie postáv. Keď som skúšala nové dielo, vždy som režisérom ďakovala, akoby mi priniesli vianočný darček, ktorý som si mohla vložiť do batôžka. Každá opera bola pre mňa zážitkom.
Vyznáte sa v hereckej profesii, aj vás vždy považovali za skvelú herečku v operách. Prečo ste sa nestali povedzme divadelnou či filmovou herečkou?
Chýbala by mi hudba. Opera je kompletné dielo. Nech mi divadelníci odpustia, ale opera je vyššie ako len divadlo. Nechcem však znižovať divadelné hry.
V hudbe ste vyrastali od malička?
Nepochádzam z umeleckej rodiny. Ako malá som sa učila hrať na klavíri, ale nešlo mi to veľmi dobre a ani som v tom nenašla záľubu. Viac sa mi páčilo hrať v detských divadelných predstaveniach a neskôr i v detských operách. Tam pani učiteľka vypozorovala, že vo mne je viac talentu ako v iných deťoch. A potom si ma už učitelia hudby posúvali. Boli to pre mňa veľmi dôležití ľudia. Zostali vo mne. Pretože vo mne zostávajú dôležité okamihy dlho.
A čo považujete za najväčšie stopy vo vašom živote?
Keď sa mi narodili deti, keď sme mali svadbu s manželom. To sú najsilnejšie a najčistejšie momenty, ktoré zmenili môj život. Pretože ja som sa nezaviazala na mesiac či rok, ale na celý život.
Nechýbali ste rodine, keď ste vystupovali v zahraničí?
Môj manžel pracoval ako primár v nemocnici. Deti za mnou po celom svete cestovali. Myslím si, že mali zaujímavý život. Nezanedbávala som ich. Keď sa s nimi dnes zhováram, spomíname, čo všetko sme spolu zažili a na akých krásnych miestach sme spolu boli. Nejde o to, koľko času trávime s milovanými osobami, ale ako ten čas naplníme. Kolegovia mi ťažko verili, že po večeroch v New Yorku som v hoteli so svojimi deťmi a hrám s nimi karty namiesto toho, aby som sa ako hviezda zabávala na báloch či večierkoch. Teraz bývame všetci spolu v jednom veľkom dome a ja mám vždy otvorené dvere pre svoje deti a vnukov.
Eva Marton
Maďarská sopranistka Eva Marton patrí medzi popredné svetové osobnosti. Vyštudovala na Akadémii Franza Liszta v Budapešti. Na európskych javiskách sa predstavila najskôr ako Grófka v Mozartovej Figarovej svadbe v opere vo Frankfurte. Vo viedenskej Štátnej opere debutovala v roku 1973 ako výnimočná Tosca. A po nej nasledovali pozvania do prestížnej Metropolitnej opery v New Yorku a do ďalších slávnych operných domov. V 80. rokoch ju žurnál New York Times trikrát vyhlásil za najlepšiu umelkyňu roka. Preslávila sa aj ako Turandot v rovnomennej Pucciniho opere. Po prvý raz spievala túto úlohu v Štátnej opere vo Viedni v roku 1983 a odvtedy ju označovali ako „najlepšiu Turandot dnešných dní“. Zaspievala si ju vyše dvestokrát na slávnych operných scénach ako Metropolitná opera v New Yorku, La Scala v Miláne či v San Franciscu, Chicagu, Barcelone, Washingtone… Do jej repertoáru patria aj náročné úlohy v operách Richarda Wagnera.
