Čo teda „potichu“ zaspievate ?
Skladby, ktoré patria k mojim najobľúbenejším. Niektoré som už roky na koncertoch nespieval, pretože sa nehodili do športových hál. Na tomto turné bude množstvo známych hitov v komornejšej, šansónovej úprave, aby sa naozaj dobre počúvali nielen „potichu“ ale aj „posediačky“.
Zaznejú aj skladby z najnovšieho albumu Už?
Fanúšikovia chcú počuť hity. A našťastie sa nimi už stali aj pesničky z albumu Už. Jeho pôvodný sound je síce skôr elektronický, ale na túto príležitosť sme ho upravili tak, že na koncertoch bude znieť komorne. Zahráme určite titulnú skladbu Už a pravdepodobne aj baladu s názvom Čiara.
V čom bude turné vianočné?
Verím, že ľudia prídu na koncerty práve preto, aby si v predvianočnom čase vychutnali naše šansónové pesničky v komornom divadelnom prostredí.
Album Už vyšiel len nedávno. Testujete ešte svoje novinky v rôznych podobách, atmosférach alebo vymýšľate niečo ďalšie?
Som hudobník, vymýšľanie nových vecí je jediné, čo viem. Nie som vôbec pod tlakom, že by som musel do konkrétneho dátumu dodať niečo nové. Teraz sa sústreďujem len na živý kontakt s fanúšikmi na koncertoch. No ak príde dobrý nápad na pieseň, určite ho nenechám len tak zmiznúť.
Pred pár dňami ste predstavili klip k novej skladbe Čiara. Sú videoklipy pre vás povinnou jazdou alebo znamenajú niečo viac?
S klipmi je to u mňa podobne ako s fotografovaním – pred kamerou ani pred objektívom fotoaparátu sa necítim komfortne. Ale uvedomujem si, že je to súčasť mojej práce. Účinkoval som vo videu k pesničke Už, našťastie režisér Martin Hudák odo mňa nechcel žiadne nadľudské výkony. Ale som rád, že pri klipe Čiary sa rozhodol pre animáciu.
Český fotograf Jan Saudek napísal v úvode k vašej knihe Enter, že vaše „fotografie sú iný druh hudby“. Ako to vnímate?
Vyjadril to presne. Podobne ako moje pesničky aj fotografie vznikajú na základe zážitku, situácie, ktorú zbadám a túžim ju zachytiť. Väčšinou fotím veci, ktoré mi padnú do oka, inak to neviem definovať. Spolieham sa na náhodu a intuíciu, rovnako ako keď skladám. Mnohé skvelé fotografie som cvakol v tmavých priestoroch, nevhodných na fotenie. To, čo z toho vyšlo, prekvapuje aj mňa samého. Keď sa mi podarí zachytiť atmosféru, snímky mi prinášajú rozmer, s ktorým som ani nepočítal. A to ma teší.
Námety na snímky vám kráčajú v ústrety alebo máte presnú predstavu, čo chcete zachytiť?
Námety mi idú v ústrety – to je pekná definícia môjho spôsobu práce. Fotografujem najmä na cestách v zahraničí, kde inšpirácia prichádzala častejšie ako kdekoľvek inde. Ak ma niečo zaujme, pokojne to zachytím aj mobilom. Stáva sa mi, že až keď vidím hotové fotografie, nájdem v nich niečo, čo som si predtým neuvedomil. Zaznamenávam neživé veci, predmety a budovy, ktoré majú svoj vnútorný svet. Až keď som prvýkrát náhodou vyfotil výrez auta, zistil som, že v jeho oknách sa odráža celé okolie, často aj ja sám, takže to bol vlastne aj autoportrét. Potom som sa upriamil práve na odrazy na karosériách a sklách. A rovnako ako v prvej knihe ani v tejto som nič neretušoval – fotografie sú také, aké vznikli.
Váš vizuálny a audio svet majú niečo spoločné – sú založené na kontrastoch. Veľké plochy, veľké témy a v nich malý detail, intimita. Je to správa o vašom vnímaní sveta?
Videl som veľa kníh fotografií. Množstvo takých publikácií vlastním a v tých, ktoré nevlastním, si rád listujem v kníhkupectvách kdekoľvek na svete. Našiel som zopár fotografov, ktorí fotia podobne ako ja, aj niekoľko takých, pri ktorých si vravím, že takto by som to chcel robiť aj ja. Rád si všímam architektúru. No nežiada sa mi odfotiť klasickú krásnu budovu „len tak“, chcem, aby napríklad dole vo výklade boli dve nasvietené figuríny. V kontexte všetkého okolo mám figuríny dosť rád. Sklenená plocha výkladu odráža aj dvojnásobný počet odrazov z rôznych strán. Je to sugestívne. Keby som mal definovať svoj žáner, tak asi ako – objekty.
V predslove sa prihovárate čitateľom s priznaním, že nie ste fotograf. Spoliehate sa na schopnosť vidieť inak?
Túžim zachytiť nečakaný, kontrastný, harmonický alebo vtipný moment. Niekedy človek musí na fotografiu pozerať dlhšie alebo sa k nej vrátiť, aby zaregistroval detail, kvôli ktorému záber spravil. Väčšina fotografií vznikla naozaj na ulici. Som pouličný fotograf amatér. Zdedil som to pravdepodobne po svojom otcovi. Kedykoľvek prišiel, navštevoval namiesto múzeí blšie trhy. Tam sa vyžíval, keď pozoroval ľudí. Je to aj môj veľký koníček, ktorý mi po ňom zostal. Dokonca som sa ním zapodieval dávno predtým, ako som začal fotografovať. Sadol som si na nejaké frekventované miesto a pozeral sa na ľudí okolo. No nemám odvahu robiť portréty, preto fotím aspoň ulice, na ktorých ľudia žijú.
Fotografujete život v zákutiach aj okázalých častiach svetových metropol. Sledujete pri hľadaní záberov nejaký plán?
Málokedy odchádzam z domu s predstavou, že idem zbierať ďalšie obrázky do zbierky. Neštylizujem si kompozície, nečakám na západ slnka. Pripúšťam, že občas čakám, kým mi do záberu vojde človek, pretože ho tam chcem mať. Nie však ako hlavného hrdinu, ale ako súčasť emócie, ktorá má z fotografie ísť.
Na zadnej strane publikácie je odkaz špičkovej americkej fotografky Annie Leibowitzovej: Keep on! Pokračuj! Budete?
Len z toho, čo sme pri vyberaní fotografií do knihy Enter vyradili, by sa dali spraviť dve ďalšie. Netvrdím, že budem odteraz každý rok vydávať novú knihu, ale fotografovať určite neprestanem. Ani spievať a hrať. Takže – áno, pokračujem.
