„Je to však dvojsečné. V tom prípade akoby už nemohol byť rozprávačom príbehov. Práve rozprávača sme v ňom však videli my,“ povedal Robert Pospiš, ktorý spoločne s Martinom Sillayom produkoval Lehotského najnovší album. Volá sa Sám a Lehotský sa na ňom v dvanástich pesničkách predstavuje ako šansoniér.
Často vás označujú prívlastkom legendárny. Aký máte z toho pocit?
Byť označovaný za legendu asi znamená, že človek už má dosť rokov a už by sa na to, čo robí, mohol aj vykašľať. Keď o Vargovi povedali, že je legenda, tak sa veľmi nasrdil. Každý to berie inak. To, že som hudobník, beriem ako svoje šťastné povolanie. Teším sa, že nemusím chodiť ráno na ôsmu do práce, takže pokojne mi môžu hovoriť aj legenda.
Ďalšou nálepkou, ktorá patrí k vášmu menu, je hitmaker. Vnímate ako obmedzenie, že ľudia od vás očakávajú hity?
Nemôžem im hovoriť: Nevolajte ma tak! To je, ako keď o mne hovoria, že som legenda. Niekto to vymyslel, niektorí to myslia pozitívne, iní neviem ako a ja sa tým nezaoberám. Pesnička je, ako sa hovorí, buď jedlá alebo nejedlá. V tom prvom prípade s vami niečo urobí alebo na ňu nejakým spôsobom reagujete. Potom sa prenášajú hudobné ekzémy. Ak je pesnička jedlá, je to ten plusový ekzém, ten dobrý, taký, ktorý vás akoby niekam dovedie. Nie je to len, že počúvate hudbu iba ako pozadie.
Počas svojej kariéry ste zložili stovky piesní. Pamätáte si všetky?
Určitá skleróza nastupuje aj na akordy. Je toho naozaj množstvo a mal by som si spomenúť. Je však možné, že pri niektorej skladbe by ma niekto nachytal, že neviem, ako ďalej. Pri tom množstve vecí, ktoré som spravil, je to však celkom prirodzené.
Nikdy ste neľutovali, že nie ste z väčšej krajiny, kde by hudobníkovi vášho formátu stačili dva-tri veľké hity a bol by „za vodou“?
Keď sa rozprávam s niekým, kto sa venuje hudbe v cudzine, vždy sa na mňa začne pozerať inou optikou po tom, čo poviem, koľko cédečiek mám za sebou. Ten počet sa im zdá naozaj prekvapujúci. Je to takmer, ako byť v kategórii Rolling Stones, pretože tých albumov mám za sebou naozaj toľko. A či to ľutujem? Priatelia mi hovoria, že v zahraničí by stačila jedna-dve z tých päťsto pesničiek a človek je za vodou. Preto stále pracujem, lebo za vodou ešte nie som. Možno tak za Dunajom.
Popularite Janka Lehotského a Modusu pomohla tiež Bratislavská lýra, ktorú hostilo aj PKO. Ako vnímate dianie okolo neho?
Na toto miesto mám samozrejme pekné spomienky, je tu aj určitá nostalgia. Lenže čas ide ďalej, je tu iná generácia ľudí, ktorým PKO nemusí hovoriť vôbec nič. Preto je celkom prirodzené, že tam chcú vytvoriť niečo nové.
Bratislavská lýra bola renomovanou súťažou, na ktorej sa slovenskí autori mohli prezentovať. Chýba niečo podobné slovenským hudobníkom v súčasnosti?
Bratislavská lýra bola členom Medzinárodnej federácie festivalových organizácií – FIDOF a je zlé, ak sa z takejto dobrej rodiny bezhlavo vyskakuje. Najmä ak ste si už vybudovali nejakú pozíciu, vďaka ktorej prišli do Bratislavy mená ako The Beach Boys či Cliff Richard. Bol to festival, ktorý mal náboj autorstva aj autorského polosúťaženia a taký samozrejme chýba.
Ako autorská súťaž sa prezentuje aj Eurovízia. Je v niečom prínosom?
Tieto „výberové konania“ sa mi trošku nezdajú. Na druhej strane, ak je nejaký interpret naozaj dobrý a reprezentuje Slovensko s tým, že ho vidí 200 miliónov ľudí, to je nezanedbateľné a je to prínos. Samozrejme funguje lobing a sme tiež malá krajina, ktorá do svoje prezentácie nedáva potrebné množstvo peňazí. Na Eurovízii na budúci rok opäť nebudeme – už je to zase niekomu jedno. Je to podobné ako s Bratislavskou lýrou, ktorá nám pomohla otvoriť niektoré cesty a ľudia nás aj vďaka nej vnímali inak.
Marika Gombitová, ktorú ste objavili, v jednom rozhovore povedala, že populárna hudba je krutý a tvrdý žáner v ktorom nemožno ťažiť z minulosti a včerajšie zásluhy v nej neplatia. Napriek tomu ľudia na ňu nezabudli. Čím to je?
Je to samozrejme aj krajinkou, ktorá je malá a je taká, aká je. Keby žila vo väčšej krajine, myslím si, že život by išiel ďalej a ľudia by sa o ňu nezaujímali – mali by iné starosti, a najmä množstvo iných spevákov. Je v tom určite aj kúsok nostalgie a spomienok. Ľudia ju stále berú za svoju.
Vidíte medzi mladými slovenskými speváčkami nejaký výrazný talent, ktorý by mohol byť napríklad Gombitovej „nástupníčkou“?
Určite sa to vykryštalizuje a niekto po Marike príde, hoci za ňu ťažko hľadať náhradu. Na Slovensku máme veľa talentov. Je dôležité, aby sa veľmi neponáhľali s tým, čo chcú robiť. Netreba preskakovať jednotlivé schodíky, pretože potom môže človek ľahko spadnúť.
Pred tromi rokmi ste v jednom rozhovore povedali, že by ste sa ešte rád objavili na pódiu spoločne s Mekym Žbirkom a Marikou, teda ako Modus v najsilnejšej zostave. Je to zrealizovateľné?
Čím ďalej, tým viac sa mi tento sen vzďaľuje. Ak to má byť kompletné, všetko závisí od Mariky. A nad jej diagnózou sa dá len ťažko dirigovať. My s Mekym sme pripravení, tam nie je problém, a bolo by to samozrejme výborné. Prichystaní sú aj ostatní členovia. V situácii, aká je, to však nevidím príliš reálne. Ale uvidíme.
Pred niekoľkými rokmi ste s Modusom absolvovali koncertné turné. V akej fáze je teraz Modus?
Ako kapela je Modus zrealizovateľný, nie je problém postaviť ho. Aj keď sú chlapci rozlezení v rôznych skupinách. Teraz som sa zameriaval na iné, také „oddychové“ vystúpenia. A mám nový album, takže na Modus teraz nemyslím.
Máte za sebou viaceré projekty, existuje vôbec hudobný sen, ktorý by ste si doteraz nesplnili?
Stále uvažujem nad spoluprácou so symfonickým orchestrom, s čím ma už niektorí kolegovia predbehli. Keď na to nájdem peniaze, chcel by som tiež spraviť podobný projekt s nejakým veľkým telesom. Jedným z takých splnených snov je však aj nový album Sám. Bolo veľmi dobré, že som sa na ňom spojil s mladými producentmi Robertom Pospišom a Martinom Sillayom. Sú to výborní hudobníci z úplne inej generácie, takže videli veci inou optikou, čo bolo veľmi dobré.
Na album Sám ste nahrali nové verzie starších skladieb, nejde však o známe hity, ale o neznáme piesne. Prečo?
Otravovať vecami, ktoré sú notoricky známe a môžu sa samozrejme prerobiť do hocijakej podoby, by bolo najjednoduchšie. Zložil som však aj množstvo vecí, ktoré sú z môjho pohľadu a v rámci môjho muzikantského cítenia pre mňa možno hodnotnejšie. Vybrali sme dvanásť pesničiek, ktoré tvoria autentickú výpoveď. Hoci nie sú známe, sú to skladby, ktoré som už niekedy nahral. Ide o súbeh pocitov a melódií, ktorým som sa akoby vrátil k tomu, ako som kedysi skladal jednoduché pesničky pri klavíri. Je to jednoduchý unplugged album, takmer len s klavírom. Niektorí hovoria, že to je také pekné vyvrcholenie mojej tvorby. Myslím si, že je tam veľa piesní, nad ktorými sa dá rozmýšľať, sú naspievané inak, ako boli doteraz moji poslucháči zvyknutí. Nie je to rytmické cédečko, nedá sa naň tancovať.
Predstavíte sa v tejto netradičnej polohe aj na turné?
Samozrejme chceme urobiť koncertné turné, ale až niekedy na jar. Uvidíme, ako album zarezonuje.
