Pavol Hammel: Nežijem spomienkami, mám rád vývoj

14.01.2011 16:00
Pavol Hammel
Slovenská hudobná legenda Pavol Hammel. Autor:

Pavol Hammel cez sviatky vinšoval, aby všetci ľudia zdolali svoj vnútorný Everest. Vychádzal z inscenácie Everest, ktorá sa úspešne hrala na scéne SND dve sezóny a v ktorej znela jeho hudba. Vo februári bude mať Everest derniéru, ale možno sa ako televízny záznam dostane cez Vianoce na obrazovky a bude raz populárny ako Tri oriešky pre Popolušku. Veď s mnohými pesničkami sa to Hammelovi podarilo: Zvoňte zvonky spieva napríklad už vyše štyridsať rokov.

Splnilo uvedenie Everestu v SND vaše očakávania? Pocítili ste úspech a spokojnosť?
Dobrý ohlas som pocítil z každej strany a ešte aj pociťujem. Everest sa hodnotí ako pozitívny čin, okrem iného aj preto, lebo je to pôvodné slovenské dielo. Ocenili ho najmä tanečníci, lebo muzikálov sa robí veľa, ale iné žánre pre tanečníkov sa nerozvíjajú. Toto je multimediálny projekt. Nie je to ani tanečné divadlo, ani klasický balet, ale v dobrom zmysle slova hybrid, ktorý spĺňa atribúty moderného súčasného divadla a v ktorom dominuje baletný tanec.

Máte rád tanec?
Pre mňa je tanec najestetickejší ľudský pohyb. A vôbec – ľudský pohyb je to najestetickejšie, čo môže byť. Platí to aj v športe, ale ak je k tomu pohybu ešte aj dobrá hudba, tak je to krásne. A to umožňuje tanec. V Evereste sa k pohybu pridáva aj živý spev zboru so sólistami. Nie sú síce dominantní, ale sú dôležití. Spoluúčinkuje aj scéna – v pozadí sa premieta monumentálna panoráma hôr. Toto by sa technicky nedalo urobiť inde, iba v novom SND a ešte možno v Prešove. Som veľmi rád, že sa to podarilo. Bola to šťastná zhoda okolností, že vtedajšie vedenie SND projekt prijalo a uviedli ho v 90. jubilejnej sezóne.

Prijali projekt aj diváci?
Len málo predstavení – azda s výnimkou Luskáčika, na ktorého vo vianočnom období prichádzajú celé autobusy – v opere či v balete prežije dve sezóny a ešte je aj vypredaných. My sme to s Everestom zažili. Myslím si, že môže vzniknúť akokoľvek geniálne dielo, ale ak naň nechodia ľudia, stráca zmysel. Stáva sa, že na premiéru príde plno divákov a potom už len pár skalných fanúšikov. Everest mal aj divácky úspech. Veď napokon: posledné predstavenie malo byť v januári, ale hráme aj 27. februára!

Zostane po Evereste nejaká stopa?
Teší nás, že posledné predstavenie by mala nakrúcať televízia, a tak by sa malo zachovať. Možno Everest raz bude tradičný vianočný program, závisí od zostrihania. Nasmínať to ako futbalový zápas by nebolo ono.

Zblížili ste sa s divadlom cez Everest?
Áno, ale – toto nie je moje prvé dielo pre divadlo. Ešte v časoch, keď nebolo v móde tvoriť muzikály, urobili sme s Mariánom Vargom dnes už kultový muzikál Cyrano z predmestia. Na Novej scéne sme vtedy tým muzikálom žili. Aj teraz sa mi páčilo, ako sme Everest na pochode dotvárali. To nebolo hotové dielo, ktoré sa hneď išlo uvádzať. Či už to bol režisér Patrik Lančarič, či choreograf Mário Radačovský, spolupracovali sme a vylepšovali. Ja som dodal asi 80 percent, oni skoro 30 percent z toho odstránili a ja som musel ďalších 50 percent dorobiť. Dielo sa stále vyvíjalo. Námet Everestu napísal Marián Klajs, boli to vlastne základné tézy, ale rozvinul ich režisér Patrik Lančarič. On, už ako scenárista, vymyslel štruktúru inscenácie vyjadrenú štyrmi vrstvami nášho bytia – znovuzrodenie, život, smrť a posmrtný život. Vymyslel aj videoklipy, aj zvery a dievčatko, ktoré spájajú jednotlivé časti. To sú jeho režijné nápady. Hovoril mi však aj veľa do muziky, aj Máriovi Radačovskému do choreografie.

Veľmi jednoducho – pocitovo. Povedal mi: „Toto by som potreboval ešte o dve minúty dlhšie. A sprav mi tam gradáciu! No posledných tridsať sekúnd nech je tam disonancia! Znetvor mi to!“ Krásny režijný nápad je napríklad – to vymyslel režisér so scénografom Martinom Holíkom – tanec za snehom. Používa sa tam igelit a aby ten igelit veľmi nepôsobil, použila sa „odpútavacia“ disonančná muzika. Skrátka – aby nebolo vidieť, že to je igelit, nemala to byť čistá muzika. Alebo – pri potknutí herca sa hudba preruší… Vymyslel tiež klauna Róberta Rotha, ktorý príde a iba spraví nejaké klaunské pohyby, čím zakončuje jednotlivé časti. Je tam viac režijných fórov.

Budete pokračovať v komponovaní väčších celkov?
Vždy záleží na príležitostí. Everest sprevádzala šťastná zhoda okolností – aj divadlo ho chcelo, aj ja som ho mal vymyslený, aj spolupracovníkom sa páčil. To sa nedá naplánovať. Keby som aj mal niečo hotové – komu to ponúknem? Priestoru na uplatnenie takýchto projektov je veľmi málo.

Do čoho sa teda pustíte?
Veľa materiálu mi z práce na Evereste zostalo. Nechcem hovoriť, že zo zvyškov, lebo to nie sú zvyšky. Sú to pesničky, ktoré som robil s plnou vervou a s plným nasadením, len sa do projektu nezmestili. Teraz si z nich spravím cédečko.

Máte šťastie, že vám stále idú originálne pesničky. Dnes často skladateľov obviňujú, že nie sú pôvodní, že je melódia odkukaná. Existovalo to aj v minulosti?
My sme s tým problém určite nemali. Boli sme osobití aj melodikou, aj textami, aj všetkým ostatným. Niektoré naše pesničky majú už dnes štyridsať rokov a myslím si, že sú stále originálne a svieže. Napríklad Zvonky, zvoňte alebo pesnička Som, si, je, sme, ste, sú. Už ten textársky fór, ktorý vymyslel básnik Rudolf Skukálek, je výnimočný. Skukálek napísal aj Zvonky. Všetci, čo vtedy tvorili, mali veľkú snahu po originalite. Teraz je hudby veľmi veľa a pomocou techniky sa veľmi zjednocuje. Už rytmus je v podstate rovnaký – každý si dá 85 úderov za minútu a už to ide. Dodá sa harmónia, elektronika tomu pomôže a pesnička je hotová. Žiaľ, skĺzlo to do takejto roviny. Už ani CD nie sú zaujímavé, všetko sa sťahuje z internetu. Je to ako s knihou – číta sa z laptopu, ale netreba za ničím žialiť. Je to proste tak. Modernizácia a pokrok idú týmto smerom.

Ale vy ste mali predsa určitú výhodu, že vaša tvorba vznikala v individuálnejšom a nezaplnenom prostredí…
Bolo na tom niečo. My sa dodnes tešíme napríklad z veľkých vinylových platní, lebo mali aj výtvarný rozmer. S obalom každej veľkej platne sme sa vyhrali. Nerobili sa na počítačoch! Spomínam si, že Šľahačkovú princeznú nám robil v roku 1973 Juro Jakubisko. Kreslil, potom kresby prefotil, komplikovane spájal, bola to ručná práca. O obale sme veľa rozmýšľali a proces jeho vzniku bol veľmi živý.

Čo myslíte, že je na dnešnej dobe najmilšie?
Určite je toho veľa. Môžem mať v sebe nostalgiu, ale určite sa nebudem spomienkami oháňať. Rešpektujem vývoj a mám ho rád. Keď sme mali dvadsať rokov, robili sme skvelé veci a boli sme namyslení, ako sú namyslení všetci dvadsaťroční. Teraz si iste dvadsaťroční myslia, že sú úžasní a keby im niečo hovoril o muzike päťdesiatnik či šesťdesiatnik, povedia si, že je hlupák. Iste aj teraz vznikajú nezabudnuteľné veci. Je to hudba mladých a čas ukáže, čo prežije.

Pavol Hammel
Pavol Hammel Autor: SITA

Prečo naša hudba nemôže preraziť do svetových hitparád? Ani po páde železnej opony.
Pádom železnej opony nenastala rovnocennosť. Má to hlbšie korene. Keď sme boli za železnou oponou, fungoval medzinárodný výmenný obchod v rámci RVHP a platilo to aj v oblasti hudby. Keď sem prišla nejaká poľská skupina, museli Poliaci zobrať nejakú kapelu z Československa k nim. Volalo sa to výmena kultúrnych hodnôt a celkom to fungovalo. Ja som bol po Učiteľke tanca známejší v Poľsku ako v Československu. Také niečo dnes neexistuje. A smerom na západ dupľom nie. Je tu rečová bariéra, ale najmä nadvláda angloamerickej muziky. Tá je taká obrovská nielen kvalitou, ale najmä kvantitou, že aj Francúzi s tým majú problém, o Nemcoch a Švajčiaroch ani nehovorím. Španieli majú zaistené teritórium vďaka existencii Južnej Ameriky. Veď aj Rakúšania mali tuším iba Falka, ktorý sa preslávil aj mimo domova. Takže to nie je iba náš problém.

Dá sa žiť aj tak…
Musí sa dať. V dohľadom čase to neprevalcujeme. To by musela byť obrovská zhoda okolností, lebo takých interpretov ako sú naši, je v New Yorku plno. Pri každom východe z metra hrajú na gitare. Ale majú to tak aj Japonci, aj Rusi… Majú svojich hudobníkov. Angloamerická nadvláda v hudbe existuje, ale netreba na to zanevrieť. Ja sa nad tým vôbec nezamýšľam, netúžil som byť svetový. Na to nestačí byť výnimočným zjavom. Ten človek musí mať aj výnimočné šťastie. Podarilo sa to napríklad Rihanne, ale takých Rihán by sa iste našlo ešte aspoň dvadsať! To je biznis.

Vy ste k hudbe pristupovali romanticky? U vás doma ju bolo stále počuť?
Áno, otec hral v Národnom divadle na husle a nás s bratom nútil tiež, aby sme sa venovali hudbe. Ešte som nechodil do školy a už som hral na husle.

Kde ste hrávali? Mali ste veľký byt?
Mali sme dvojizbový byt na Ulici 29. augusta a tam cvičil aj otec, aj ja. Bolo tam ešte aj rádio, na ktorom sme počúvali stanicu rádio Luxemburg. Na dvore som sa stretával s kamarátmi z okolia, mali sme už magnetofóny Sonet duo a vymieňali si nahrávky, ktoré sme niekde ulovili. Kto mal styky, mohol dodávať. Moja babka mala napríklad sestru vo Viedni. Bolo ich veľa súrodencov, niektorí žili v Maďarsku, niektorí v Rakúsku a keď k nám prišla na zimu prateta aj s dvomi psami, doniesla vždy nejakú platňu. My sme jej napísali akú, a tak doniesla napríklad Elvisa Presleyho. Potom sme boli najväčší králi na svete. Požičiavali sme si to stále dokola. Počúvali sme aj hitparádu z rádia Luxemburg a potom to už išlo. Mali sme dosť informácií, lebo v Bratislave sa dala chytiť viedenská televízia. Toto nám Pražania napríklad veľmi závideli. Mnohí sme z domu vedeli po maďarsky a po nemecky, mali sme teda kontakt so svetom a tá železná opona nebola taká nepriepustná. Na dvore sme si hrali pesničky, a tak sa to všetko v mojom živote začalo.

Ale významný bol vo vašom živote aj železničiarsky folklórny súbor. Prečo práve železničiari?
Súbor sídlil blízko nás na Klemensovej ulici. Bol to folklórny súbor s veľkým orchestrom a ja som tam hral druhé husle. Aj sa tam tancovalo, bolo to niečo ako SĽUK len pri železničiaroch. Chodili sme s vagónmi na zájazdy, vo vlakoch sme aj bývali, keď sa išlo vystupovať. Na pôde tohto súboru sme sa dali štyria dokopy a založili sme kapelu.

Hovoríte, že otec učil hrať na husle aj vášho staršieho brata Juraja – čomu sa on potom venoval?
Stal sa inžinierom – elektrotechnikom. Chodil aj na čelo, aj na violončelo, hral v Tradicionáli na bendžo, ale potom to nechal a venoval sa svojej profesii.

Vy sa na koho podobáte – na mamu či na otca?
Na otca. On bol aj hudobník, kým mama bola učiteľka. Bola veľmi prísna učiteľka, učila na Grösslingovej veľa známych ľudí, napríklad aj Jula Satinského. Mňa neučila, aby som nemal protekciu. Mama učila aj nemčinu. Nemčina letela, lebo existovali aj východní Nemci.

Aké sny ste mali ako chlapec ?
Chcel som robiť muziku a na vysokú školu som chodil len preto, aby som nezostal truľo. Keďže som sa napodiv dobre učil, nepotreboval som veľkú snahu, aby som bol vyznamenaný. Vysoká škola sa mi zišla, štúdium práva poskytuje všeobecné vzdelanie.

Ako to bolo s vašou promóciou?
Ja som tam nebol. Bolo to v roku 1972 a práve ma nahovorili, aby sme išli do Poľska, do Štetína, vystupovať na nejakú televíznu šou. Čo tam promócia, však si diplom vezmem v septembri! Ale rodičia boli smutní.

Vedeli ste si vychutnávať život?
To áno. A vychutnávam si ho dodnes. Ja sa teším každé ráno, keď sa zobudím.

Boli ste celý život vlastne v nebezpečnom prostredí, plno pekných žien naokolo, nástrahy… Museli ste so sebou bojovať, aby ste sa nespustili?
Čo to je spustiť sa? Keď má niekto veľa frajeriek, tak je spustený?

Z hľadiska manželky áno.
No, kedysi bol ten život rock and roll. Bol som slobodný, relatívne slávny, dokonca som bol raz v československom Slávikovi najlepší Slovák (Gott, Matuška a ja), vedeli o mne v Nemecku aj inde a prišlo všetko, čo k tomu patrí.

Sláva v neveľkej krajine… V čom je dobre, že je nás tak málo a v čom je to zlé?
Aj Nórov je málo, ale majú nejakú inú hrdosť. Také to uctievanie si samého seba. Nie som najväčší Slovák vtedy, keď mám na sebe kroj, ale keď mám sebavedomie a sebaúctu. Potom naozaj na veľkosti nezáleží.

Pavol Hammel
Narodil sa 7. decembra 1948 v Bratislave. Hudobnú kariéru začal ako huslista v Železničiarskom umeleckom súbore. Na pôde súboru sa začiatkom šesťdesiatych rokov sformovala kapela Prúdy. V roku 1964 vyšla prvá nahrávka skupiny Prúdy – inštrumentálna skladba Šálka čaju. V roku 1967 prišiel do skupiny Marián Varga a začali spolupracovať. O dva roky neskôr vyšiel prvý album Zvoňte zvonky. Popri hudobnej tvorbe Hammel vyštudoval právo na FFUK v Bratislave, venuje sa však najmä hudbe. Z tvorby: Zvoňte zvonky, Šľahačková princezná, Pavol Hammel a Prúdy, Hráč, Stretnutie s tichom, Cyrano z predmestia, Faust a Margaréty, Čas malín, Divadielka v tráve, Everest, atď. Je ženatý, má dve dcéry.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku