„Aby ľudia mohli nahliadnuť do celého nášho archívu a spravili si o ňom obraz, každý týždeň až do konca roka ponúkame na stránke slnkorecords.sk jeden album z nášho katalógu na stiahnutie zadarmo. Celkovo ich je 41,“ hovorí basgitaristka, speváčka a vydavateľka titulov slovenskej hudby, ktorú nik iný nevydáva – Shina.
Študovali ste strojársko-technologickú školu, na ktorú ste zrejme išli s nejakým „technickým“ zámerom. Ako ste sa potom dostali k hudbe?
Na vysokú školu som išla ešte v čase socializmu a bolo to pre mňa východisko, ako sa dostať z malého mesta. Gymnázium, na ktoré som chodila, bolo technicky orientované a študentov nechceli veľmi púšťať na humanitné vedy. Tak som skončila na odbore ekonomika a riadenie strojárskej výroby. No kým som študovala, zmenil sa režim. Staré veci, ktoré nás učili, sa stali nepoužiteľnými. Pokúšali sa nás učiť aj niečo nové, ale buď tomu profesori nerozumeli, alebo ešte nevedeli, čo tie „nové veci“, napríklad v ekonomike, budú znamenať. Po škole som sa venovala grafickému dizajnu a rôznym iným oblastiam, až kým som sa o nejakých desať rokov neskôr dostala k samotnému vydávaniu hudby.
Keď ste sa s Danom Salontayom rozhodli, že váš prvý album September si vydáte sami, aká bola vaša vízia vydavateľstva?
Žiadna. Ani som netušila, čo to vydávanie je. Povedali sme si, že niečo nahráme, ale bolo nám jasné, že druh hudby, ktorý sme vtedy začali robiť, určite nebude mať odber v oficiálnych vydavateľstvách. Na Slovensku vychádzala úplne iná hudba. Neexistovali hudobné vydavateľské domy, ktoré by robili niečo iné, ako stredný prúd. Tak sme to skúsili sami. Inšpirovali sme sa na Západe. Vedeli sme, že sa to dá. Akurát nebolo isté, či sa to dá aj na Slovensku.
Postupne ste začali vydávať aj iných interpretov. Ako ste sa k nim dostali?
Prvý rok bol celkom zábavný. Pripravili sme si na vydanie album September a k tomu sme mali prednahratú platňu Šinadisk. Mali sme nahraté akustické nástroje a spevy a nevedeli sme, čo s tým. V tom období hral Dano s Neuropou a so Slavom Solovicom, ktorý robil aj hudbu do divadelnej hry Disco pigs. Keď zistil, že si ideme vydať cédečko, poprosil nás, či by sme aj jemu nespravili zopár kúskov s jeho hudbou. On potom akoby na oplátku produkoval Šinadisk. K tomu všetkému pribudol ešte album Master a Margaréta, ktorý spravil Martin Burlas z mojich demonahrávok. Nečakane tu boli štyri veci, ktoré išli von, a zrazu to vyzeralo – fíha, niečo sa začalo diať!
Zoznam umelcov v katalógu vášho vydavateľstva je rôznorodý. Čo vlastne spája hudobníkov, ktorých Slnko Records vydáva?
Okrem toho, že takmer všetci za mnou prišli, že niečo odo mňa chcú, nevidím v tom takmer nič, čo by ich výraznejšie spájalo. Ale vždy som pocítila – áno, toto je ono, tomuto mám pomôcť, s týmto mám niečo urobiť. Bol to taký zvláštny pocit, už po druhom roku fungovania som presne vedela, keď prišiel. Všetci majú spoločné len to, že určitým spôsobom cezo mňa prešli. Nie sú jednoliati ani žánrovo. Zrejme ponúkajú určitú výpoveď. Ani tá však nie je jednotná. Živé kvety sa nedajú porovnať s Noisecutom alebo Tu v dome, sú to naozaj rôznorodé kapely. Kládla som však veľký dôraz na to, aby mali čo povedať, aby mali v sebe nejaký obsah. Neoslovila by ma len dokonalá hudba.
Určitou zvláštnosťou je vaša spolupráca s Katkou Koščovou. Ako sa prvá slovenská SuperStar dostane do alternatívneho vydavateľstva?
Keď za mnou prišla s dnes už manželom Michalom Pivovarom, bolo úplne jasné, že sú na našej strane. Nespolupracovali už s veľkým vydavateľstvom a vedeli, že toto určite nechcú. Boli rozhodnutí, že tu sa dvere zabuchli a otvárame iné. Zbadala som, že potrebujú moju pomoc, aj keď maličkú v tej chvíli. Potrebovali, aby im niekto aspoň trochu potvrdil, že otvárajú správne dvere. Nálepka SuperStar Katku možno viac ťaží, ako by jej robila dobre. Teraz sa pustila iným smerom a myslím, že je to dobré. Interpreti, ktorí si svoju cestu vyšliapu – a ona si ju musí opäť vyšliapať od začiatku – stoja potom pevne na vlastných nohách. Ale pomohli aj oni mne. Katka so sestrou nahrala album Uspávanky, čo je náš doteraz najpredávanejší titul. Vydali si ho samy, ale ja som ho distribuovala.
V posledných rokoch sa dosť radikálne mení trh s hudbou. Dokážete naň rýchlo reagovať?
Keď prišli do módy empétrojky, mala som pocit, že teraz treba spraviť mp3 obchod, ale veľmi rýchlo a hneď, lebo je to veľmi aktuálne. Napokon mi to trvalo asi pol druha roka. Už vtedy, koncom roka 2007, sa mi zdalo, že je neskoro. Ale časom som zistila, že je ešte stále „skoro“. Na začiatku roka 2008 som videla, že ľudia si na empétrojky ešte nezvykli. V podstate až vlani tí, čo si u nás vždy kupovali cédečká, prešli k empétrojkám. Ale nie je to tak, že všetci chcú len digitálnu hudbu. Cédečko ako nosič začali všetci pochovávať už pred rokmi, stále má však obrovský potenciál. Keď umelci zaujmú ľudí na koncertoch, ľudia si chcú z vystúpenia odniesť cédečko, chcú si to znovu vypočuť. Cédečká u nás stále nič neprebilo.
Nelegálne sťahovanie hudby z internetu je však čoraz rozšírenejšie…
Konzumácia hudby sa zmenila. Kedysi si poslucháči k jej počúvaniu naozaj sadli, pozerali si booklet, bolo to trochu rituálnejšie. Dnes ľudia hudbu jednoducho hltajú, aj cez youtube, dokonca iba po polpesničkách. Ja sa tiež pristihnem, že keď mi niekto niečo odporučí, málokedy to dopočúvam celé. Empétrojky ľuďom stačia na to, aby si hudbu tak napoly popočúvali, zistili, čo je nové. Sú ľudia, ktorí si nechcú doma robiť sklad, tak si za 5 eur kúpia empétrojky. Niektorí však nechápu, že hudba sa nedá urobiť zadarmo. Investície do nej, či už časové alebo finančné, sú obrovské. To, že ju dostanú zadarmo, je absolútny zázrak. To je akoby ste chodili do práce a po mesiaci by ste zamestnávateľovi povedali – zoberiem si výplatu len za dva týždne, zvyšok si nechajte.
