José Cura: Človek starne a hlas s ním

"Som katastrofálny tanečník, hoci som z Latinskej Ameriky," priznal s úsmevom rodák z Argentíny José Cura. Jeden z najlepších tenorov sveta a dirigent sa po prvý raz predstavil v Bratislave. Ako jediná zahraničná hviezda Krištáľového plesu neodmietol rozhovor.

07.03.2011 12:00
José Cura Foto:
Na spievanie Nessun Dormy si José Cura odopol motýlika.
debata

Vyskúšali ste si už aj filmovú réžiu. Dôvod?
Dúfam, že jedného dňa budem konkurovať aj filmovým režisérom. Mám už pripravených niekoľko projektov. Zatiaľ som nakrútil len operu Samson a Delilah. Nie však vo filmových ateliéroch, ale inscenáciu naštudovanú v Karlsruhe. Teraz snímku dokončujem, aby mohla vyjsť na DVD.

Čím vás vyprovokoval svet filmu?
Ako vždy v mojom živote, aj tentoraz bola za nápadom zvedavosť a chuť robiť to, čo som ešte nerobil. A dostal som príležitosť. Dúfam, že keď sa po čase znova stretneme, porozprávam vám o svojom novom filme.

Ako sa zrodil nápad vydať knihu fotografií?
Nazval som ju Espontáneas, čo znamená spontánny. Fotografie v nej totiž nie sú inscenované, vznikli spontánne. Veľmi rád fotografujem ľudí. V Londýne, Japonsku, Nemecku, New Yorku, Austrálii. Zachytávam ich tváre, emócie, psychológiu, príbehy, ktoré sú za ich tvárami. Povedal by som, že ide skôr o sociálne fotografie.

Spomínate si ešte na chvíľu, keď objavili váš spevácky talent?
Veľmi často, aj keď odvtedy už uplynulo veľa času. Študoval som na univerzite kompozíciu a dirigovanie. V rámci študijného programu sme mali aj spev. Raz, keď som spieval, povedal mi jeden z mojich učiteľov: Máte veľmi zaujímavý tenor. Mali by ste byť spevákom, nie dirigentom. Dostal som šancu a využil som ju.

Aj preto vystupujete častejšie ako spevák než dirigent?
Áno. Dirigovať totiž môžem až do smrti, ale spievanie sa veľmi rýchlo skončí. Človek starne a hlas s ním. Je to ako s tanečníkmi, príde chvíľa, keď telo povie: dosť! A musíte prestať. V takej chvíli sa z tanečníkov stávajú choreografi. Až prestanem spievať, zostanem dirigentom na plný úväzok.

Občas vystupujete ako dirigent aj spevák zároveň.
Je to výzva a zároveň nesmierne náročná úloha. Dáva to však väčšiu príležitosť urobiť z koncertu atraktívnejšiu show. Je to iná umelecká aj divácka skúsenosť. Nedá sa však dirigovať a zároveň spievať každý deň.

V apríli do bude dvadsať rokov, čo ste sa presťahovali z Argentíny do Európy. Čo bolo najťažšie pri budovaní umeleckej kariéry?
Začiatok nebol ťažký. Keď sa už človek presadí a získa úspech, najťažšie je vydržať. Aby ste sa udržali na vrchole, aby ste boli lepší a lepší a rozdávali skutočne kvalitné umenie. Dnes sa človek rýchlo stane slávnym, ale o rok, o dva už o ňom nikto nevie. Najlepším testom pre umelca je skutočnosť, že sa na vrchole drží veľmi dlho.

Akú hudbu, okrem klasiky, máte rád?
Dobrú. Je jedno, či ide o džez, neskorý romantizmus, alebo pop. Ale po pravde, najkrajšou hudbou je pre mňa absolútne ticho. V mojom dome nehrá žiadna hudba. Keď nastúpim do taxíka, požiadam šoféra, aby vypol rádio. Celý život pracujem s hudbou, takže keď nepracujem, preferujem ticho.

Dostali ste veľa cien a vyznamenaní. Čo pre vás znamenajú?
V momente, keď dostanete ocenenie, je to príjemný kompliment. Uznanie vašich kvalít. O minútu je ten pocit preč. Stále totiž musíte dokazovať, že ste si cenu zaslúžili. A svoje kvality. To je najťažšie.

Ako operné postavy máte najradšej?
Tie, ktoré mi dovoľujú vyrozprávať príbeh. Nerád sa na javisku cítim ako idiot, keď je zlé libreto. Veľké libretá majú Pucciniho a Verdiho neskoré opery. Tie mám rád, pretože na javisku môžem vytvoriť plnokrvné ľudské postavy.

debata chyba