Mezzosopranistka Jana Kurucová: Hlasivkám pomáha dobrá nálada

, , 16.05.2016 12:00
Foto Bettina Volke 2
Mezzosopranistka Jana Kurucová. Autor:

Mezzosopranistka Jana Kurucová, ktorá pochádza z dedinky Tvarožná pri Kežmarku, urobila veľkú svetovú kariéru.

Na sólistke Deutsche Oper v Berlíne je sympatické, aká hrdá je na svoj slovenský pôvod. Vystupuje v prestížnych operných domoch v Nemecku, Nórsku, Španielsku i Číne, nedávno jej vo vydavateľstve Viva musica records vyšlo cédečko Beloved Songs, výber z piesňovej tvorby Antonína Dvořáka. Kurucová veselo rozprávala o krinolínach v opere, o tom, ako sa učí čínsky a túži raz chovať sliepky.

Je Antonín Dvořák váš najobľúbenejší skladateľ, že ste mu venovali celé CD? Čo pre vás znamená jeho hudba?

Antonín Dvořák patrí určite k mojim najobľúbenejším skladateľom. Mám rada nielen jeho vokálne, ale aj inštrumentálne symfonické skladby. Jeho tvorba má hlboké korene v ľudovej hudbe. Milujem jeho nádherné dlhé frázy, cítim v nich hĺbku, priam nekonečnosť. Jeho piesne sú prepracované, text korešponduje s precítenou inštrumentáciou. Keď som ich začala študovať, mala som tie melódie stále v hlave. Človek je nimi akoby opitý a pri neustálom opakovaní sa mu zdajú frázy ešte romantickejšie, vzdušnejšie alebo beznádejnejšie. Veľmi rada mám pauzy, kde sa dá vyjadriť nesmelosť, ostýchavosť alebo zmierenie s krutým osudom. Vždy piesne spievam tak, akoby to bolo po prvýkrát a dotýkali sa ma práve v tej chvíli.

Kedy ste sa tak zamilovali do Dvořákovej hudby?

Po Dvořákovskom maratóne v Ostrave, kam ma pozvalo tamojšie divadlo Antonína Dvořáka. Vtedy som sa prvýkrát zaoberala jeho vokálnou tvorbou tak do hĺbky. Spolu s kolegami sme uviedli všetky jeho piesne. Antonín Dvořák disponuje obrovskou paletou nálad, od hlbokého prežívania po nákazlivú nádej a radosť.

Na vašom novom CD Beloved Songs spievate aj v starobylej podobe češtiny. Sadlo vám to? Spievate text z papiera alebo ste sa ho naučili naspamäť?

So starobylou češtinou som sa naozaj stretla po prvýkrát práve v týchto piesňach. Môj prvý dojem bol: aké krásne slovné zdrobneniny sú v nej obsiahnuté, je oveľa mäkšia ako súčasná reč. Niektoré výrazy by som rada znovu zaviedla. Všetky piesne z cédečka viem naspamäť, ale keď sa robí nahrávka, mám, samozrejme, pred sebou notový materiál. Ide o to, aby sme hneď vedeli, od akého taktu budeme nejaký úsek opakovať alebo v ktorom slove by sme mohli dať ešte lepší výraz.

Vo Dvořákových piesňach je vraj celá vaša duša a srdce, veľmi to prežívate. Nie sú v tom skryté aj úskalia? Spomínate, že stesa v niektorých miestach nevyhli ani vzdychom – je to plus alebo vám to konzervatívci už aj vyčítali?

Každá láska, aj tá k hudbe, prináša so sebou úskalia. Čo sa týka interpretácie, je nemožné vyhovieť všetkým ľuďom a kritikom. Pretože každý z nás má iné hudobné cítenie a estetiku. Podľa mňa je najdôležitejšie, aby spevák interpretoval skladbu naozaj úprimne a z hĺbky srdca, tak ako ju sám cíti, lebo vtedy je to naozaj pravdivé.

Spievate niekedy aj veci, ktoré sa vám až tak nepáčia? Nadobudnete ku každej skladbe vzťah v priebehu skúšania? Mení sa to vekom, možno dnes rada spievate skladby, ktoré ste pred niekoľkými rokmi nemali rada?

Zatiaľ som sa nestretla so skladbou, ktorá by sa mi vôbec nepáčila. Skôr to bolo tak, že som istej skladbe a jej hudobnej reči vôbec nerozumela. Keď som sa ňou však začala zaoberať, čítať o pozadí jej vzniku, počúvať nahrávky, pomaly sa mi otvorili uši a spôsob kompozície začal pre mňa nadobúdať zmysel. A často práve komplikované skladby, ktorým som venovala veľa času, ostanú hlboko v mysli a duši človeka. Najkrajšie na tomto povolaní je, že vekom a skúsenosťami vnímame a interpretujeme diela úplne inak.

Pelleas a Melisandra v Berlíne.
Pelleas a Melisandra v Berlíne. Autor: archív Jany Kurucovej

K opere ste sa dostali cez cirkevnú hudbu, je to bežné? Mohla sa vaša kariéra vyvíjať inak? Koľko operných spevákov – okrem vášho kolegu Štefana Kocána – ešte ovláda hru na organe?

Áno, začala som v kostole, hoci úplné začiatky boli doma s rodičmi a so sestrami. Spievali a tancovali sme dennodenne, v rádiu bežali stále ľudovky alebo popové hity. Myslím, že veľa spevákov začalo v zboroch, či už cirkevných, detských a rôznych iných, ale, samozrejme, to nemusí byť pravidlom. Spoločné spievanie robí dobrú náladu, človek má pocit, že niekam patrí a špeciálne pre deti je hudba obrovským magnetom. Na dedine je kostol stredobodom diania a zbor pripravuje piesne na nedeľné omše a sviatky. Ako 11-ročná som sa dostala za organ a sprevádzala sväté omše. Čím viac som cvičila, tým viac som si na organ zvykla a už som sa hudby nedokázala vzdať. Možno by inak bola zo mňa zdravotná sestra ako moja mama alebo športovkyňa.

Zahráte si ešte niekedy na organe, keď prídete domov do Tvarožnej?

Doma u rodičov si veľmi rada zahrám na organe niekedy aj pri svätej omši. Ale ešte radšej mám, keď som v kostole sama a môžem zapnúť organ na maximum. Vtedy má človek pocit, že je úplne maličký. Z toho nástroja vychádza obrovský zvuk s neuveriteľnými farbami!

Pod akým vplyvom ste si uvedomili, že sa chcete venovať opere? Prišli ste na to sama alebo vás niekto posmelil, nasmeroval?

Na konzervatóriu v Banskej Bystrici sme mali popri hlavnom odbore organ aj spev. Vtedy ho učil operný spevák Šimon Svitok, ktorý ma zlákal k opere. Začala som chodiť často do opery a nabralo to akýsi samospád. Na opere ma už od začiatku fascinovala hlavne interpretácia: aké rôzne roly s rôznymi charaktermi sa dajú na javisku znázorniť. Mne ako lyrickému mezzosopránu sadli na začiatku najviac barokové a Mozartove nohavičkové postavy, kde som hrala najčastejšie dospievajúcich zamilovaných chlapcov. Až teraz sa prepracovávam k veľkým rolám, kde stvárňujem žiarlivé alebo panovačné ženy.

Elisabetta v ostravskej opere Maria Stuarda.
Elisabetta v ostravskej opere Maria Stuarda. Autor: archív Jany Kurucovej

Ako berie rodina váš úspech? Sestra vraj viedla spevácky zbor, spievala aj mama – chodia na vaše premiéry?

Moja rodina sa veľmi teší z môjho úspechu, ale určite ešte viac z toho, že som našla niečo, čo ma naozaj baví a robí šťastnou. A ja som zasa veľmi rada, že doma môžem byť stále Jankou a nie opernou speváčkou. Rodina častokrát chodí na moje predstavenia, či už v Berlíne, Prahe, Ostrave alebo Bratislave. Sú to vzácne momenty, keď môžeme byť všetci spolu. Obe sestry Denisa a Lívia vedú zbor v kostole a mama s otcom to tiež spevácky podporujú.

Vraj sa rada učíte cudzie jazyky, vedeli ste dobre po nemecky, keď ste prišli do Berlína? Je pre vás Berlín už novým domovom?

Keď som prišla do Berlína, mala som už za sebou dva roky štúdia v rakúskom Grazi, jeden rok operného štúdia v Mníchove a tri roky angažmán v Heidelbergu, takže s jazykom som nemala už žiadne problémy. Teraz nemčinu považujem za môj druhý materinský jazyk. Berlín mi priniesol v každom ohľade veľa šťastia. Našla som si tu manžela, ktorý ma ľúbi takú, aká som a vidí vo mne partnerku, nielen opernú speváčku. Veľmi ma v mojom povolaní podporuje a našťastie nežiarli na mojich kolegov. Moja dcérka sa tu narodila, je z nej ozajstná Berlínčanka. V opere sa cítim ako v rodinnom kruhu, Berlín sa stal naozaj mojím domovom. Aj preto, že milujem rôznorodosť, farebnosť kultúr, reči a jedla.

Nemecké divadlo je známe avantgardným zameraním, bolo vám to blízke alebo vás niečo niekedy až zarazilo? Pochvaľovali ste si, že skákanie po posteli v Barbierovi zo Sevilly vo vás uvoľňuje energiu a dobre sa vám pritom spieva. Aké výstrednosti od vás chceli operní režiséri? Baví vás to alebo sa niekedy musíte premáhať?

Našťastie som zatiaľ v modernejších réžiách nemusela robiť niečo, čo mi vôbec nesedí. Ak má režisér dobrý nápad, ale je trochu ťažšie realizovateľný, rada si na to vezmem pár dní čas. Svaly si zvyknú a potom to ide. Ak sa to ale ani o pár dní vôbec nedarí, radím sa s režisérom. Veľký problém by mi robilo visieť hlavou dole alebo spievať nahá. Našťastie to odo mňa nik nechcel a dúfam, že ani nebude.

Mezzosopranistka Jana Kurucová.
Mezzosopranistka Jana Kurucová. Autor: Bettina Volke

Stále hosťujete aj v bratislavskom SND, sú zvyky tunajších režisérov iné alebo sú ich nápady a koncepcie porovnateľné so svetovými?

Niektorí inklinujú viac k tradičnejšiemu poňatiu, iní k modernejšiemu, ale v dnešnej dobe v tom nevidím veľký rozdiel.

Ak vám ostane čas, pozriete si aj činoherné inscenácie? Ktoré vás zaujali? Sledujete slovenskú kultúru a umenie?

Voľného času je žiaľ naozaj málo, preto sa ho snažím venovať rodine, teraz hlavne mojej malej dcérke, a nie divadlu. Delenie času na pracovný a súkromný mi veľmi pomáha oddýchnuť si, znovu nabrať energiu a pustiť sa do práce. Takže skôr vyhľadávam šport, prírodu a stretnutia s priateľmi alebo si pozriem dobrý film. Čo sa týka kultúry na Slovensku, sledujem hlavne, čo sa deje na opernej scéne u kolegov.

Vraj jazyk, v akom práve spievate či hovoríte, vás ako človeka mení. Mení vás nejako aj čínština, ktorú sa učíte? Ako vám to ide? Koľko jazykov ovládate?

Cudzie jazyky sú moja druhá veľká láska. A príslovie „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“ pre mňa naozaj platí. Každý jazyk má vlastnú melódiu, rytmus, zaužívané frázy, slovosled a charakter. Taliančina ma veľmi zvádza ku „kecaniu“ bez prestávky a jej otvorené vokály vyzývajú k priamej komunikácii a veľkým gestám. Nemčina je pre mňa veľmi filozofická reč, ktorá ma láka k ešte väčšej komplikovanosti a dokonalosti vo vyjadrovaní. Čínština je, naopak, z hľadiska gramatiky veľmi jednoduchá, ale vyžaduje obrovskú pozornosť a presnosť intonácie hlások. Pre moje uši Číňania akoby slová pri rozprávaní priam maľovali, možno to súvisí s tým, že jeden čínsky znak nie je jedno písmeno, ale často opisuje celú situáciu. Ale v tomto jazyku som zatiaľ naozaj len v začiatkoch. Vo francúzštine spievam najradšej, lebo vďaka nosovým vokálom znie veľmi romanticky – akoby som popri rozprávaní stále privoniavala k nejakému kvetu alebo na jazyku vychutnávala francúzske špeciality. A, samozrejme, nesmie chýbať angličtina, ňou sa dá dohovoriť skoro všade. Keď sa mi v budúcnosti naskytne možnosť zaoberať sa ruskou tvorbou, rada by som k tomu pridala aj štúdium ruštiny. Ale to sú plány do budúcnosti.

Jana Kurucová so sestrou Denisou.
Jana Kurucová so sestrou Denisou. Autor: archív Jany Kurucovej

V akej štvrti v Berlíne bývate? Vraj snívate o chovaní sliepok, dalo by sa to aj tam alebo sa plánujete presťahovať na Slovensko?

Bývame presne na rozhraní štvrtí Mitte a Prenzlauerberg, kde ešte pred pár rokmi stál Berlínsky múr, teraz je to štvrť mladých rodín, malých kaviarničiek a detských ihrísk. My bývame na pomerne pokojnej ulici, ale za rohom pulzuje život. Veľmi dúfam, že sa k chovaniu sliepok dostanem, ale všetko má svoj čas, niečo si musím predsa nechať aj na neskôr. Nemáme zatiaľ vybranú krajinu, ale určite to bude v Európe.

Ste z viacerých súrodencov, plánujete aj vy veľkú rodinu?

Mám dve mladšie sestry. Deti sú veľký dar, som veľmi šťastná, že som sa minulého leta stala mamkou. A čo nám ešte budúcnosť prinesie, to necháme v Božích rukách.

Pochvaľovali ste si berlínske operné predstavenia pre deti, účinkujete alebo plánujete účinkovať v niektorom aj vy? Budete aj vy svoje deti brávať na takéto predstavenia?

Áno, najčastejšie účinkujem v diele Janko a Marienka od Humperdincka, kde spievam Janka. To sú špeciálne predstavenia, kde neexistujú dve strany: javisko a hľadisko, ale všetko je spojené. Deti nás spevákov varujú, že prichádza ježibaba, alebo sa nahlas tešia, keď ju strčíme do pece. Môjho manžela bavilo nielen to, že v predstavení pobehujem ako chlapec, ale aj komentáre detí. Ktosi kričal: „Babi, ja viem, odkiaľ je tá hmla, čo majú na javisku. Oni ju včera nazbierali vonku a teraz tu vypustili.“ Milujem fantáziu detí, ňou by sme sa my dospelí mali častejšie dať nakaziť.

Je aj manžel z opernej branže alebo sa venuje niečomu celkom inému?

Môj manžel je z automobilovej branže. Takže ako sa hovorí v divadle, on je normálny a nie bláznivý umelec.

Svadobná z Berlína, s manželom Henningom.
Svadobná z Berlína, s manželom Henningom. Autor: Christina Trabert

Dočítali sme sa, že rada šijete. Máte teda vyhranený vkus aj na kostýmy, do ktorých vás obliekajú v divadle? Aké sa vám páčia? Môžu to byť aj experimenty?

Áno, veľmi rada šijem a konečne sa mi podarilo ušiť aj pár kúskov pre moju dcérku, žiaľ, času mám na to málo. V divadle milujem všetko od klasiky po bláznivé experimenty, pokiaľ je to pohodlné na spievanie a podporuje to charakter roly. Čo sa mi veľmi nepáči, sú nevýrazné kostýmy. Veľmi oceňujem ručnú prácu a dobré nápady.

Nosia sa ešte v opere krinolíny?

Krinolínu som mala práve nedávno v Ostrave, kde som spievala anglickú kráľovnú Alžbetu I. v Donizettiho diele Mária Stuarda. Musím povedať, že krinolína naozaj pomáha v kráľovskom držaní tela.

Ako je to v iných svetových operných domoch s tradíciami? Aká je opera napríklad v Číne? Podobá sa na starú čínsku operu alebo tá už vyšla z módy?

V Číne, aspoň ako som to zažila ja, sa stále teší popularite tradičná čínska opera s tradičnými kostýmami, hudobnými nástrojmi a spevom. Ale čoraz viac sa tam začína propagovať aj európska opera, ktorú prekladajú do čínštiny alebo uvádzajú v origináli. Ja som tam hosťovala s Cherubínom vo Figarovej svadbe od Mozarta, veľká časť orchestra a aj publika boli mladí ľudia. Tieto európske opery sa najčastejšie uvádzajú v klasickej réžii, čo je podľa mňa najlepší spôsob zoznámenia sa s týmto druhom hudby. V Európe je pomer moderných a tradičných réžií vyvážený.

Dostáva rada po premiére kvety? Aký druh máte rada?

Kvety dostávam veľmi rada – nielen po premiére, ale vôbec stále. Manžel ma často poteší kyticou kvetov. Nemám najobľúbenejší kvet, ale za jeden z najkrajších považujem slnečnicu, má veľmi pozitívnu a radostnú energiu. Inak milujem rôznorodosť, ktorú nám prinášajú rôzne ročné obdobia. Na jar sú to rôzne druhy tulipánov a nádherné narcisy. Nesmú však chýbať ani ruže a rôzne exotické kvety. Veľmi sa teším každému kvetu.

Ako si udržiavate hlasivky? Máte nejaký tajný recept?

Vždy si najprv rozcvičím telo, aby boli svaly teplé, pružné a lepšie kontrolovateľné. Až potom sa rozospievam. Najlepším liekom na hlasivky je spánok, smiech, dobrá nálada a pozitívne myslenie.

Jana Kurucová

Mezzosopranistka sa narodila 12. októbra 1982 v Kežmarku, hudbu začala študovať na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici, pokračovala na Konzervatóriu v Bratislave. Ako mladý talent získala dvojročné štipendium na Univerzite hudobného a dramatického umenia v Grazi. Divadelnú sezónu 2005/2006 strávila v Bavorskej štátnej opere, kde sa jej ujal dirigent Zubin Mehta. V rokoch 2006 – 2009 bola sólistkou divadla v Heidelbergu. Tam spievala v operách Figarova svadba, Massenet, Werther, Barbier zo Sevilly a ďalších. Presadila sa aj ako koncertná umelkyňa (napr. na Heidelberskom zámockom festivale, v Queen Elisabeth Hall v Antverpách). Od roku 2009 je sólistkou Deutsche Oper Berlin. Hosťovala aj na iných nemeckých i mimonemeckých scénach, vrátane Národného divadla Praha, a spolupracovala s mnohými významnými dirigentskými a režisérskymi osobnosťami. Do jej repertoáru pribudol Lišiak z Janáčkovej Líšky Bystroušky, Pucciniho Suzuki v Madama Butterfly či Maffio Orsini v Donizettiho Lucrezii Borgii, ktorého si zaspievala po boku Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka. Na scéne Opery SND ju možno vidieť v postave Rosiny a Donny Elvíry (Mozart, Don Giovanni). Na konci novembra 2016 počas BHS uvedie v premiére skladbu jubilujúceho slovenského skladateľa Juraja Hatríka.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tvarožná #opera #Jana Kurucová #Berlín
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk