Časy sa menia, Dylan zostáva

Velikán pesničkárstva Bob Dylan oslavuje 24. mája neuveriteľných sedemdesiatpäť rokov.

24.05.2016 14:00
debata (1)

Jedna z najvplyvnejších osobností hudobnej histórie, symbol pesničkárstva, silný hlas jednej generácie, všestranný umelec. Robert Allen Zimmerman prerástol označenie "hudobník“ už pred niekoľkými desaťročiami.

Bob Dylan na snímke z roku 1965. Foto: SITA/AP, DEA
Pulitzers Arts Bob Dylan na snímke z roku 1965.

"Viete, narodíte sa, nesprávne mená, nesprávni rodičia. Myslím si, že sa to stáva. Začnete si hovoriť menom, ktoré sa vám páči. Toto je slobodná krajina,“ povedal v roku 2004. Domnienky, že jeho prezývka vznikla odvodením od jeho obľúbeného básnika Dylana Thomasa, Bob Dylan nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil. Dylanov život je plný nejasností, absurdných odbočiek, fabulácií a mystérií. Aj preto je jeho stopa v modernej hudobnej histórii neprehliadnuteľná.

Odkaz, ktorý prekračuje hudobné hranice

Nie je to úctivá poklona vitálnemu starčekovi s ambíciou nezosmiešniť jeho vlastnú legendu. Dylan je stále na Nekonečnom turné, 20. mája vydal nový album Fallen Angels a nič nenasvedčuje tomu, že by sa chystal spomaliť. V ére štylizovaných pesničkárov pripomína postavu zo starých príbehov. Ignoruje pozvánky do nablýskaných relácii, tlači odpovedá iba výnimočne a na koncertoch takmer vôbec nerozpráva. Nočná mora každého snaživého manažéra. K Dylanovmu odkazu sa napriek tomu hlási hneď niekoľko generácii hudobníkov.

Počas svojho života stihol zložiť viac ako 500 piesní, získal niekoľko cien Grammy, Oscara aj Zlatý glóbus za pieseň k filmu Zlatí chlapci a predal viac ako 100 miliónov albumov. V poslednom spomenutom úspechu ho s vyše 200-miliónovým predajom nosičov predbehli Rihanna, Céline Dion a Mariah Carey.

Súčasná spoločnosť miluje podobné porovnávania. Čísla, čísla, čísla. Sila piesne putuje nevyhnutne do úzadia. Na spomínané hviezdy popu sa však o niekoľko rokov rozhodne nebude spomínať s úprimným dojatím z ich najslávnejších piesní.

Dylanov odkaz prekračuje hranice hudobného biznisu. Stojí na príbehu muža, ktorý sa narodil a s veľkou pravdepodobnosťou aj navždy odíde ako autentický pesničkár. Vyše päť desaťročí Dylanovej kariéry nedokážu obsiahnuť ani početné pokusy o jeho biografiu. Piesne. To ony mapujú komplikovanú cestu životom potomka európskych emigrantov.

Zimmerman verzus Dylan

Robert Allen Zimmerman sa narodil 24. mája 1941 v meste Duluth, obyčajnom americkom malomeste v štáte Minnesota. Počet obyvateľov dodnes neprekročil stotisícovú hranicu. Žiadny pulzujúci nočný život, fungujúca hudobná scéna ani inšpiratívny spoločenský ruch. Miesto začiatkov Zimmermanovho príbehu vystriedal v jeho šiestich rokoch ešte menší Hibbing. Dôvodom rodinného sťahovania bola otcova choroba, najlepšou alternatívou bolo matkine rodisko.

Prvé kapely, prvé stredoškolské koncerty. Päťdesiate roky minulého storočia patrili rock’n’rollu. A on ho ako dospievajúci chlapec hltal každým dychom. Všetko sa zmenilo v roku 1959. Nové mesto, o poznanie živší pulz spoločnosti. Zimmerman nastúpil na Minnesotskú univerzitu v Minneapolise­."Rock’n’roll mi nestačil, Mal výborné frázovanie a podmanivý rytmus, ale tie skladby neboli vážne, nereflektovali reálny život. Pochopil som to, keď som sa dostal do folkovej hudby. Jej piesne mali v sebe viac beznádeje, viac smútku, viac triumfu, viac nadprirodzenej osudovosti, viac hlbokých pocitov,“ povedal budúci držiteľ Pulitzerovej ceny za umenie. Robert Zimmerman objavil silu pesničkárstva. Krátko po nástupe na univerzitu začal vystupovať v kaviarni 10 O’Clock Scholar."Dobrý večer, moje meno je Bob Dylan,“ povedal po prvý raz na zásadnom mieste histórie amerického pesničkárstva.

Ambiciózny imitátor alebo nositeľ silného posolstva?

Robert Allen Zimmerman zmizol a už sa nevrátil. Dylan si už počas svojej puberty rád vymýšľal vlastný životný príbeh. Predstavoval sa ako potomok Indiánov, sirota aj ako člen rodiny zásadného pesničkára Woodyho Guthrieho. Ten je bez akýchkoľvek pochýb jednou z najzávažnejších osobností v pozadí jeho hudobnej cesty. Keď Dylana po prvom roku vyhodili z univerzity, neváhal. New York! V roku 1961 vyrazil do Veľkého jablka s jasným cieľom, navštíviť vážne chorého Guthrieho. O rok neskôr vydáva debutový album s jednoduchým názvom Bob Dylan.

Muž na fotografii je oblečený ako Woody Guthrie, tvári sa ako Woody Guthrie a spieva ako Woody Guthrie. Dylan vykradol svoj idol s neskrývaným odhodlaním. Za všetko hovorí názov jednej z jeho prvých autorských piesní. Song for Woody (Pieseň pre Woodyho) je nádherne naivnou poctou jednému z otcov amerického pesničkárstva­."Počúvaním Guthrieho piesní ste sa mohli naučiť, ako žiť,“ povedal Dylan po rokoch.

5 000 predaných platní – zrodenie legendy

Greenwich Village. Slávna newyorská štvrť umelcov, filozofov, skladateľov aj spisovateľov. Dylan sa konečne dostal „medzi svojich“. Pravidelne vystupoval v malých kluboch a literárnych kaviarňach. Na jednom z koncertov si ho všimol hudobný kritik Robert Shelton, následne vyšlo v The New York Times prvé pozitívne hodnotenie v Dylanovej kariére. Vďaka spolupráci s folkovou speváčkou Carolyn Hester si mladého pesničkára navyše všimol legendárny producent John Hammond. Práve on sprostredkoval zmluvu s vydavateľstvom Columbia Records. Zisk z predaja 5¤000 nosičov ledva splatil náklady na výrobu albumu.

Dylanov debut bol prepadák. Vydavateľstvo hovorilo o „Hammondovom bláznovstve“. Slávny producent však stál za svojím chránencom a na Dylanovu stranu sa navyše postavila aj ďalšia legenda, nikto iný ako samotný Johnny Cash."Johnny bol ako Severka, mohli ste podľa neho kormidlovať svoju loď,“ povedal o niekoľko rokov neskôr o svojom veľkom priateľovi.

Mladý pesničkár dokázala ustáť tlak a v roku 1962 sa úradne premenoval na Roberta Dylana. V tom istom roku podpísal zmluvu s neslávne známym manažérom Albertom Grossmanom. Predátor hudobného biznisu nepoznal pri vyjednávaní žiadne zľutovanie, vždy však verne stál pri svojich klientoch. S Dylanom vydržal až do dramatického ukončenia ich spolupráce v roku 1970.

Joan Baez a Bob Dylan počas "Newport... Foto: SITA/AP
Newport Folk at 50 Joan Baez a Bob Dylan počas "Newport Jazz Festival" v Newporte, 1965.

Prichádza rocková hviezda

Napriek trpkému finále boli Grossmanove manažérske schopnosti dôležitým nástrojom pesničkárovho úspechu. Produkciu druhého albumu The Freewheelin‘ Bob Dylan dostal na starosti Afroameričan Tom Wilson, uznávaný najmä na jazzovej scéne. Výborný ťah Alberta Grossmana spravil z Dylana ambicióznu vychádzajúcu hviezdu. Skladby ako Blowin’ in the Wind, A Hard Rain’s a-Gonna Fall a Don’t Think Twice, It’s All Right patria dodnes ku kľúčovým pilierom jeho koncertného repertoáru. V prípade prvých dvoch menovaných môžeme dokonca hovoriť ako o najslávnejších "protestsongoch“ svojej éry.

Dylan sa však nikdy nepovažoval za oduševneného spoločenského aktivistu. Ústredným motívom jeho skladieb je človek, a nie zlomové udalosti našich dejín. Aj vďaka tomu je ich jazyk dodnes taký univerzálny. Silný text funguje ako pochodeň, ktorá nezhasne ani na tých najveternejších miestach. Dylanove skladby prerobilo v uplynulých päťdesiatich rokoch viac ako 2¤000 interpretov. Mnohé z „vynovených“ verzií legendárnych skladieb dokonca v popularite predbehli svoje originály. V prvej polovici šesťdesiatych rokov zviditeľnili Dylanovu tvorbu najmä Peter, Paul and Mary, The Byrds a Joan Baez. Posledná spomenutá je dodnes vnímaná ako najvýraznejšia z pesničkárových partneriek. Spájala ich vášeň pre folkovú hudbu, poéziu a spočiatku aj spoločenské angažovanie.

The Times They Are a-Changin' – názov Dylanovho tretieho albumu odkazuje na vtedajšiu nepokojnú situáciu v Spojených štátoch. „Časy se mění,“ spievalo neskôr na melódiu jeho piesne aj československé trio Golden Kids. Z Boba Dylana sa stávala dôležitá osobnosť americkej hudobnej scény. Nasledujúci album Another Side of Bob Dylan z roku 1964 nahral za jediný večer. Napriek tomu na ňom nájdete hneď niekoľko geniálnych skladieb. It Ain’t Me Babe, All I Really Want to Do alebo Chimes of Freedom dodnes radi prerábajú o niekoľko generácií mladší hudobníci naprieč žánrami. Z Dylana sa stal suverénny hlas svojej generácie. Plachého chlapca s akustickou gitarou nahradila rocková hviezda.

Revolúcia menom Like a Rolling Stone

Elektrická gitara, bicie, basgitara a agresívna tamburína v pozadí. Už po prvých taktoch singlu Subterranean Homesick Blues bolo jasné, že Dylanovo hudobné uvažovanie prešlo radikálnou zmenou. Nahrávka Bringing It All Back Home z roku 1965 je zlomovým bodom v pesničkárovej diskografii. Niektorí fanúšikovia ju považujú za vrcholné dielo, iní za nevydarené pochovanie veľkého folkového talentu. She Belongs to Me, Maggie’s Farm, Mr. Tambourine Man, It’s All Over Now, Baby Blue.

Neuveriteľná koncentrácia kultových piesní Dylana definitívne katapultovala medzi najväčšie hviezdy americkej hudby. Obdivovatelia jeho folkovej polohy však boli viac ako sklamaní. Počas vystúpenia na kultovom festivale v Newporte vypískali Dylanovu novú kapelu po troch odohraných skladbách. Kontroverzné ohlasy však dávali jasný signál. V hlave hudobného poeta vírili nové nápady a on sa im nechystal odporovať. V rovnakom roku vydal geniálny album Highway 61 Revisited s jednou z najslávnejších piesní všetkých čias. Nadčasová Like a Rolling Stone definovala nový hudobný žáner. Folk, rock’n’roll a blues vo funkčnom balení autentického generačného megahitu.

Obdobie obrovského tvorivého pretlaku Dylan zaklincoval v roku 1966. Album Blonde on Blonde je jeho posledným mladíckym výkrikom. Nájdete na ňom klenoty ako I Want You, Just Like a Woman alebo Visions of Johanna. Dôležitá éra Boba Dylana sa uzavrela vo veľkom štýle.

Barack Obama odovzdal v roku 2012 Bobovi... Foto: SITA/AP, Charles Dharapak
APTOPIX Obama Medal of Freedom Barack Obama odovzdal v roku 2012 Bobovi Dylanovi Medailu slobody.

Dramatický odchod do úzadia

Obrovský tlak zo strany médií aj fanúšikov, ustavičné koncertovanie, frustrácia z agresívnych reakcií kritiky. Bob Dylan bol tlačený do kúta. Všetko sa zastavilo v lete roku 1966."Spadol z motorky,“ písala vtedajšia tlač. Okolo havárie, ktorá zastavila divoko rozbehnutú kariéru, dodnes panujú mnohé špekulácie. Nebola privolaná sanitka a nikto nebol hospitalizovaný. Nie je dôležité, či išlo o Dylanov nafingovaný útek z verejného života, alebo o skutočnú traumatizujúcu situáciu. Takmer osemročná koncertná pauza bola jasným stanoviskom.

Dylan vydával nové albumy, no stránil sa verejného života. Rozpačité nahrávky, rozpačité vystúpenia. Sedemdesiate roky sa pre unavenú superstar nezačínali najlepšie. Výraznejšie zasvietila iba legendárna Knockin‘ on Heaven’s Door zo soundtracku k filmu Pat Garrett and Billy the Kid (1972). Do prvej ligy Boba Dylana vrátil až nečakane presvedčivý album Blood on the Tracks (1975). Intímne piesne vychádzali z bolestivého odlúčenia od vtedajšej manželky. Skladby Buckets of Rain a Shelter from the Storm patria bez akýchkoľvek pochýb k najkrajším baladám minulého storočia.

Medzi genialitou a priemerom

The Basement Tapes (1975) a Desire (1976). Dva veľké albumy pred dlhým obdobím tápania. Tieto nahrávky môžeme v rámci Dylanovej biografie použiť ako dôležité orientačné body. Po ich nahratí aktívne vystupoval, pre obdobie dlhodobej koncertnej nečinnosti mal totiž veľké dlhy. Lacný nebol ani rozvod s jeho vtedajšou manželkou. Inklinovanie ku kresťanskej viere pretavil na Slow Train Coming (1979) a Saved (1980). „Dylan sa zmenil,“ tvrdili dobové média. A mali pravdu.

Nevydarené pokusy s elektronickými rytmami, snaha o skladanie popových hitov, kvalitatívna nevyrovnanosť materiálu. Bob Dylan sa strácal v mori popových hviezd. Do hry ho s nahrávku Oh Mercy (1989) vrátil až kanadský producent Daniel Lanois. No jednoznačne úspešné neboli ani deväťdesiate roky. Podpriemerné nahrávky verzus klenoty. Do druhej kategórie môžeme bez dlhšieho váhania zaradiť len výborné nahrávky World Gone Wrong (1993) a Time Out of Mind (1997). Tá druhá dokonca Dylanovi vyniesla tri ceny Grammy vrátane ocenenia za najlepšiu nahrávku roka. Opäť išlo o spoluprácu s Danielom Lanoisom, ktorý definitívne potvrdil, že patrí k najväčším géniom svojej profesie.

Po stopách Franka Sinatru

Dvadsiate prvé storočie zatiaľ Bob Dylan zvláda bez veľkých prešľapov. K jeho najvydarenejším „zárezom“ s pečiatkou 2¤000 a viac patria nahrávky Love and Theft (2001), Modern Times (2006) a Tempest (2012). Nečakanými odbočkami neúnavného rozprávača je album vianočných kolied Christmas in the Heart (2009) a minuloročná nahrávka Shadows in the Night, ktorá je dojímavo úprimnou poctou Frankovi Sinatrovi. Inak to nie je ani v prípade Dylanovho najnovšieho albumu Fallen Angels. Ten je pokračovaním cesty po stopách najznámejšieho mužského hlasu klasickej popovej piesne.

„Ako môže Dylan spievať sinatrovky?“ pýtali sa rozčarovaní obdivovatelia speváckych exhibícii."Keď začnete pracovať na tých skladbách, musíte myslieť na Franka. Pretože on je hora. Hora, ktorú musíte vyšliapať. Mal schopnosť dostať sa do piesne určitým spôsobom konverzácie. Frank spieva o vás, nie vám,“ odpovedá im samotný Dylan. Dokonalé hlasy, dokonalý imidž, dokonalé vystupovanie. Súčasná hudobná scéna trpí sterilnosťou a kŕčovitosťou. Bob Dylan stojí mimo jej svetiel a vôbec mu to neprekáža.

Štvrtého júna vyráža opäť na svoje Nekonečné turné, tentoraz iba po amerických mestách. Fenomén, ktorý nemôže doceniť generácia jeho súčasníkov. Obrovské množstvo piesní, básní a drobných fragmentov s veľkým významom. Bob Dylan je svetom samým osebe. Jeho spoznávanie je fascinujúce. Rovnako ako v prípade tvorby skladateľov vážnej hudby.

„Pamätám si, ako sme v mladosti počúvali jeho skladby. Neveril som, že ho niekedy uvidím na vlastné oči. Bolo to nádherné,“ povedal po nedávnom viedenskom koncerte autorovi tohto profilu dojatý dlhoročný fanúšik. Ešte stále žijeme v dobe Boba Dylana. Všetko najlepšie, pán Zimmerman.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Bob Dylan #75 rokov #hudobník
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy