Laco Deczi: Mám vytrúbenú hlavu

Videli ste film Para nad riekou?
Čo je to za film?

Ten, v ktorom účinkujete.
No to neviem. O čom je?

Je o živote troch zostarnutých džezových muzikantov Laca Décziho, Ľuba Tamaškoviča a Jána Jankeje. Zdá sa, že vy jediný ste tam boli ako-tak pri zmysloch.
Kto to nakrútil?

Robert Kirchhoff a Filip Remunda
Tých mi ani nespomínajte! Film mal byť pôvodne len o mne. Nakrúcali ho osem rokov a nakoniec sa do neho to najlepšie nedostalo. Hral som v jednom newyorskom klube a oslovil som kamaráta Atillu, policajta, aby ma „zatkol“. Nikto nevedel, že to bolo narafičené: Moje zatknutie, vrátane toho, ako mi nasadil putá, a ako ľudia nahlas protestovali a nadávali, to všetko snímala kamera. Netušili, že je to divadlo. Nepoužili žiaden záber z klubu, dali tam len to, čo sa odohrávalo až vonku. Navyše postsynchróny sme nerobili, trúbku za mňa nahral niekto úplne iný.

Aké majú džezmeni ešte starosti?
Hlavná starosť je, aby zohnali kšeft. A keď ho zoženú, je dôležité, aby im aj zaplatili.

Vo filme Para nad riekou vám harmonikár Chris De Pino kreslí svoj kruh želaní. Tvrdí, že keď niečo chcete, podarí sa vám to.
To je hlúposť.

Nie je vám blízky americký štýl myslenia?
Som realista. A Pino je figúrka. Je s ním veľká zábava. Volám ho Kikír, kohút. Vymysleli sme si reč, ktorou sa rozprávame, a v ktorej sa aj hádame. Raz nás počula naša priateľka, veľmi kultivovaná bývalá tanečnica. Prekvapene sa pýtala, kto je Pino. Povedal som, že rumunský veľvyslanec. Zožrala mi to, a keď sa s ním neskôr rozprávala, čudovala sa, ako vie perfektne po anglicky. „Ty nevieš o tom, že Rumuni majú najväčší talent na jazyky? Oni to majú v sebe. Tam sa aj pes naučí anglicky,“ naťahoval som ju.

Do západného Nemecka ste emigrovali v roku 1985. Keby ste vydržali ešte štyri roky, mohli ste tam ísť bezbolestne. Na čo ste tak dlho čakali?
Na to, že komunizmus zmizne, ale nemizol. Vaico, môj syn, mal ísť na vojenskú službu, tak som sa rozhodol, že vypadneme. Útek som plánoval už v čase, keď som hrával v Západnom Berlíne. Rozmýšľal som, ako tam dostať rodinu. Keďže som v zahraničí koncertoval cez Pragokoncert, zohnal som si výjazdnú doložku do Nemecka, kde sme mali ísť hrať aj so synom. Manželka si vybavila doložku cez iný kontakt a vycestovala cez Rakúsko. Keďže v tom čase ešte neboli počítače, nevedeli to tak rýchlo spárovať a pustili nás.

Pracovne sa vám v bývalom Československu nevodilo až tak zle…
Po vojne som mal nastúpiť do Tanečného orchestra Československého rozhlasu, ktorý od roku 1960 viedol Karel Krautgartner. Keďže som nadsluhoval, miesto zatiaľ obsadili. Hrával a nahrával som pre nich aspoň externe, spolu s osemnástimi špičkovými muzikantmi. Bola to tá najlepšia škola. Nakoniec som dostal zmluvu a bol som tam 22 rokov. Hrával som aj po baroch, bral som aj čaje o piatej, kšefty v Rokoku a Obecnom dome, kde chodili staré baby loviť dedkov. Bubeník Béďo pri hre vždy zrýchľoval a tie takmer dostali infarkt. Volali sme ho vrah babiek.

Ako ste začínali v emigrácii?
V Nemecku sme boli sedem mesiacov. Postavil som kapelu a odišli sme do Ameriky.

Ste spoločenský človek. Nechýbali vám kamaráti?
Nebol čas na smútenie. Hneď po príchode som začal hrať. Začal som hrať v bigbande Sonnyho Constanza, s ktorým som sa spoznal ešte u nás. Keďže sme prišli z jednoduchých podmienok socializmu, nič pre nás nebolo ťažké.

Naturel Američanov vám vyhovuje?
Aj tak okolo vás ostanú nakoniec len kamaráti. Tí, ktorí sľubujú a podávajú ruku, odpadnú medzi prvými, keď potrebuješ pomôcť. Sú to „one way street“, jednosmerky.

Kedy vám odpadlo najviac kamarátov?
Keď som kupoval dom. V Amerike banka muzikantom nepožičia ani cent. Preto tieto inštitúcie nemám rád a nepoužívam ich. Nemám ani kreditku. Za hranie si miesto šekov pýtam cash.

Ani v kapele už nemáte žiadnych Američanov?
Ako sa to vezme. Je tam Vaico, môj syn, ktorý je Američan, Michael Krásný, basista z Brooklynu, pôvodne Čech a pianista Ján Aleš, ktorý je z Prahy a pendluje hore-dole.

Kde všade hráte?
Hráme po kluboch, ale aj na svadbách. Už som hral aj v hrobke. Umrel nejaký frajer, ktorý mal rád muziku Clifforda Browna. Jeho kamarát ma zavolal, aby som mu zahral pesničku I remember Clifford. Zahral som a dostal som dvesto dolárov.

Čo sa hrá na amerických svadbách?
Americké „wedding kapely“ majú vysokú úroveň. Keď majú svadbu Gréci, hrajú grécke piesne, dokážu zahrať aj židovské.

Prekvapilo vás niekedy obecenstvo?
Ja sám sa viem prekvapiť viac. Najhoršie je, keď hrám a nejde mi to. Napríklad preto, že mám na perách herpes. Keď mi ľudia tlieskajú, pripadám si ako podvodník. Som radšej, keď si ma nikto nevšíma. Keď sa mi hrá dobre, a som so sebou aspoň trochu spokojný.

Hráte so svojím najstarším synom. Rešpektuje vás?
Ako kedy. Vaico býva sám v New Yorku a príde ku mne len vtedy, keď niečo potrebuje. Veď je zdravý človek, že?

Odkedy ho voláte Vaico?
Odmalička. Pretože je z vajec.

Máte ešte ďalších dvoch synov. Venujú sa aj oni muzike?
Pišta, ktorého mám s Monikou, je v Prahe. Je to šikovný biznismen. Keď som utiekol, mal tri roky. Prvý raz som ho videl, keď mal štrnásť rokov. Najmladší Peter, ktorého volám Džingischán, má dvadsaťpäť rokov. Vyštudoval univerzitu a hral perfektne na trúbke. Chodili sme spolu žobrať do Central parku. Hral výborne, aj klasiku na piane. Z počítača si vytlačil skladby Ravela alebo Debussyho a na šupu ich zahral. Potom mu preskočilo a prestal. Úplne. Trúbky sa odvtedy ani nedotkol.

Prečo prestal?
Tá jeho matka mu stále dávala mňa za príklad. Hovorila mu, že žijem z ruky do huby. Že život muzikanta nemá perspektívu.

S tou americkou Číňankou ste žili pätnásť rokov…
Nebolo to dobré. Moja prvá žena bola výborná, ale po troch rokoch v Amerike umrela na rakovinu. Potom prišla „tá na figu“ a teraz mám zase najlepšiu na svete. Kateřina je schopná, spoľahlivá, nemusím sa o nič starať, všetko vybaví. Je to bojovníčka.

Len je mladšia o 34 rokov. Nebáli ste sa ísť do takého vzťahu?
Občas mi miesto dobrého rána po prebudení povie: A čo mám robiť s tou trúbkou, keď umrieš? Je realistka.

Ako ste sa zoznámili?
Poznal som jej muža, ktorý okrem toho, že robí strechy, píše o muzike. Zamiloval sa do krásnej mladej kočky a Kateřinu zahodil. Rozviedli sa a zobral si tú mladú, ktorá ho však podviedla už počas svadby na toalete. Nakoniec spolu mali aj dieťa, ktoré vychovávala Kateřina. Raz za mnou prišla do šatne. Páčila sa mi, a tak som ju balil. V bare sme sa však hrozne opili a keď sme prišli do hotela, nič z toho nebolo. Asi po štrnástich dňoch som jej zavolal a postupne sme sa do seba zamilovali. Zistil som, aká je to úžasná žena.

Čím sa Kateřina živí?
Robí babysitting, upratuje, a teraz chce začať vybavovať zelené karty. Keďže tie hatmatilky z Južnej Ameriky ničomu nerozumejú, nájdu si advokáta, ktorý im má pomôcť získať zelenú kartu. Lenže ten im je na nič. Skasíruje tritisíc dolárov za okrúhlu pečiatku, vyplní papiere a tým to končí. Kateřina to bude robiť za tretinu, kamarátka z Ekvádoru jej bude dohadzovať klientov. Je veľmi precízna. Keď prišla do Ameriky, nevedela, ako sa povie voda a dnes hovorí ako kniha.

Kto chcel svadbu?
Kateřina nehovorila o svadbe nič a ja tiež. Žena mi umrela, nechcel som sa ženiť. Potom to však na mňa prišlo. Povedal som jej: Ja ťa milujem, urobíme svadbu. Chris De Pino bol svedkom. Mohli sme mať aj farára, ale bol drahý, stál 350 dolárov. Bolo to asi pred ôsmimi rokmi, ale nepamätám si to presne. Mám vytrúbený mozog.

Ako ste sa dostali k prvej trúbke?
Chodil som sa pozerať na big bandy, sledoval som vynikajúceho trubkára Richarda Kubernáta. Začínal som hrať asi v desiatich rokoch. Najskôr som skúšal trombón, ale ten som hneď zahodil. Otec mi kúpil trúbku. V tom čase dychy fičali. V kapelách bývali aj štyri trúbky alebo trombóny. Učil som sa hrať sám, ale s hromadou chýb, ktoré som musel neskôr prácne odstraňovať. Začal som študovať aj na konzervatóriu, ale nedokončil som ho.

Akú hudbu ste počúvali?
Na Hlase Ameriky sme počúvali džezovú reláciu známeho moderátora a džezového odborníka Willisa Connovera. Do štvrť na desať išli správy, do desiatej vysielal na krátkych vlnách džez. Keďže moderátor muzike rozumel a nepúšťal žiadne hlúposti, počul som tých najlepších muzikantov, vrátane Clifforda Browna, Fats Navarru, Blue Mitchella. S Connoverom som sa stretol aj osobne, v Budapešti. Poďakoval som sa mu.

Za čo?
Ešte za komunizmu sme hrali s kapelou na džezovom festivale, z čoho sme mali nahrávku. Keď sme sa dostali do západného Nemecka, dali sme mu ju a on to odvysielal. Ohlásil všetkých účinkujúcich a nepokazil ani jedno meno. Mám to nahraté, aj s autentickým kolísaním krátkych vĺn.

Aký máte pocit, keď počúvate svoje nahrávky?
Občas ma hrajú na jednej newyorskej stanici. Raz pri šoférovaní si vravím: Do kelu, ten štýl hry na trúbke je trochu ako môj, ale ja by som to zahral lepšie…

Kedy ste si povedali, že viete hrať na trúbke?
Čím sa viac učím, tak tým viac viem, že viem veľké h… Tri roky som hral v Berlíne s Carmellom Jonesom, černochom z Kansas City. To bol môj učiteľ. Dokonca sme spolu aj bývali. Hovoril mi: „Pamätaj si, keď sa ti začne páčiť tvoje vlastné hranie, skončil si. Už sa ďalej nedostaneš.“ Zatiaľ sa mi teda nepáči nič…

Čo všetko vám Jones prezradil?
Všetko. Američania úplne inak cítia džez, muziku. Aj počítanie tempa je iné. My rátame: one, two, three, four a oni: one and two and three and four… Ukázal mi veľmi veľa aj v harmónii.

Čím musí disponovať dobrý trubkár?
Hlavne kondičkou, lebo je to fyzická námaha. Keby som hral s chrípkou, zosypal by som sa. Na poslednom koncerte v Brne som mal opar. Hoci ho nebolo vôbec vidieť, nemohol som hrať. Na turné som vyrazil ako na popravisko. Vedel som, že nezahrám ani tón. Bol to strašný pocit. Ako keď máš vedľa seba krásnu kočku s veľkými prsami a ty vieš, že nebudeš môcť… Vravel som si, že už som starý a mám unavenú hubu. Úplnou náhodou sme, našťastie, prišli na príčinu.

Čo bolo príčinou?
Nedávno sa mi to zopakovalo. Ráno som vstal, rozohral som sa a všetko bolo v poriadku. Po raňajkách mi už ústa zdreveneli a o dve hodiny som už nemohol vôbec hrať. Lekár mal podozrenie, že je to alergia. V lekárni, kde som si bol po lieky, pracuje môj kamarát, ktorý hral kedysi na trombóne. Opýtal sa ma, čo som ráno jedol. Keď som mu povedal, že paradajky z našej záhradky, rozsvietilo sa mu. Paradajky vraj obsahujú látku, ktorá alergickým ľuďom umŕtvi svaly v papuli. Odvtedy ich nejem.

Čo je najväčšia poklona pre trubkára?
Od tých muzikantov, ktorých som počúval v programe Willisa Connovera, som sa učil hrať. Netušil som, že sú černosi, veď to bolo rádio. Hral som to stále dokola, iné ma nezaujímalo. Keď som v Amerike začal hrať s Eddiem a Bobbym Busterovcami, povedali mi: Hráš ako my čierni. To bola tá poklona.

Čím to je, že každá trúbka hrá inak?
Trúbka hrá buď dobre, alebo zle. Iné parametre nie sú.

Keby ste mali trúbku prirovnať k žene, aké by ste jej dali prívlastky?
Spoľahlivá, občas vytrúbená… Spočiatku, keď som cvičil, Kateřina mi vravela: Už sa na to vykašli, zbláznim sa z toho. Vravel som jej, že si mala vziať nejakého železničiara a nie muzikanta. Dnes? Trúbim ako blázon a ona vedľa na sedačke spí.

Trúbka, takisto ako fajka a auto, sa nepožičiava?
Určite, že nie! Príde do šatne nejaký truľo, začne mi hrať na trúbke a ja dostanem opar. Alebo príde iný, zoberie mi trúbku, z ktorej vypadne nátrubok na kamennú dlážku a rozškriabe mi celé ústa.

V Česku vraj vyrábajú nátrubky s vaším menom.
Keď americká firma Black Hill skrachovala, zobral som nátrubok do českých Kraslíc. Na polmiliónovom stroji mi urobili jeho kópiu. Lenže hrala lepšie ako originál. Vraveli, že to nie je možné, že kópia je na mikrometre identická. Dal som si vyrobiť ešte zopár a každý bol lepší ako originál. Odvtedy je na nich nápis Laco Déczi model.

Stále bývate v New Yorku?
Zbláznil by som sa tam. Za zadkom máš neustále policajta, a keď zaparkuješ zle, hneď platíš pokutu. Už to nie je také mesto ako predtým. Keď som ešte býval s tou čínskou ježibabou, ktorá zo mňa ťahala peniaze, začal som si odkladať úspory bokom. A keď som sa zoznámil s Kateřinou, začali sme hľadať dom. Na predaj ich bolo tisíce, ale my sme hľadali aj dobrých susedov. Nakoniec sme našli dom v New Havene so štyriapolhektárovým lesom. Behajú nám tam vlky, kojoty a moriaky. Máme desať minút od mora a hodinu od New Yorku.

Zdá sa, že máte nielen hudobné, ale aj výtvarné nadanie. Odkedy maľujete?
V Prahe som sa kamarátil s výtvarníkmi, medzi ktorými bol aj vynikajúci Bedřich Budil. Sledoval som jeho techniku a skúšal som maľovať doma, ale Béďo moje obrazy nevidel. Čo budem takému frajerovi ukazovať tie svoje pokusy? Nakoniec som sa však odvážil a moje obrazy sa mu páčili. Ja som si tiež od neho jeden kúpil. Raz som k nemu prišiel, Béďo ležal a nikam sa mu nechcelo ísť. „Zistil som, že keď ležíš, nestrácaš energiu, nemáš taký príjem a nepotrebuješ toľko peňazí,“ povedal mi. Kašľal som na jeho teóriu o energii, a keďže som si v tom čase v TOČR-i celkom pekne zarobil, peniaze som mal. Povedal som mu, že kúpim jeden z jeho obrazov. Stál v kúte, veľký ako okno, na ňom vaňa a nejaká mŕtvola. Bol bezchybný. Dal som mu zaň päťtisíc korún. Béďo hneď vstal a otvoril šampus. Energia sa mu vrátila.

Máte ešte ten obraz?
Keď padla totalita, pricestoval som do Prahy. Navštívil som Béďu a potešil som sa, že vidím svoj obraz. „Počkaj, ja som ho predal,“ zahamoval moje nadšenie a povedal, aby som prišiel na druhý deň. Viete, čo sa stalo? Na druhý deň tam stáli dva také obrazy. Bolo tam milión detailov a on urobil za jeden večer úplne identickú kópiu! Nový som spoznal len podľa vône olejových farieb. Nakoniec obraz skončil u švagra, ktorý emigroval do Nemecka. Daroval som mu ho. Naše ženy boli sestry, jednovaječné dvojčatá. A už nie je ani jedna. Jeho žena Iva spáchala samovraždu a moja Milena umrela na rakovinu.

Ľahko sa lúčite so svojimi výtvormi?
Namaľoval som asi tristo obrazov, ale všetky som porozdával a popredával. Doma nemám ani jeden. Obrazy sú na to, aby išli do sveta.