Ako sa vám v Slovenskom národnom divadle hralo? Nie je Bratislava pre vás už malé mesto?
Neexistuje malé mesto! Všade, kde sú super ľudia, je na javisku dobre. A ľudia boli na predstavení Z mŕtveho domu fantastickí! Nebolo síce plno, ale tí, čo prišli, boli nadšení a prejavili to. Standing ovations na záver, to bolo úžasné! Inscenácia je zvláštna, režisér Daniel Špinar vyjadril ťažkú Janáčkovu hudbu tak krásne, že púta divákov.
Na divákoch bolo vidno, že odchádzajú v povznesenej nálade – dotyk umenia vyvolal prílev vitality. Pôsobí tak predstavenie aj na účinkujúcich?
Je to tím mladých ľudí, s ktorými sa mi výborne pracovalo. Predstavenie má len jedno obsadenie, čo je vždy riziko, lebo ak niekto ochorie, tak sa nehrá a to je nepríjemné, ale na druhej strane – môžeme stále skúšať, sme zohratí, nikto nevybočuje. Zatiaľ sme odspievali všetky predstavenia a do Bratislavy sme sa všetci veľmi tešili. Aj ja, lebo ja som teraz v novej budove SND vlastne spieval po prvý raz. Musím povedať, že sa tam spieva dobre, akustika je výborná. Neviem, akú akustiku majú diváci, ale na tom javisku to nie je zlé.
Po predstavení bola ešte diskusia vo foyeri divadla. Ktorá otázka vás zaujala?
Diváci boli zvedaví, ako inscenácia vznikala, či tá dobrá atmosféra, ktorú videli na javisku, panuje medzi nami vždy, či bola aj na skúškach. Áno, bola to veľmi krásna práca, čo z inscenácie cítiť. Vždy po predstavení sa zídeme, ešte sa pozhovárame, sme naozaj zohratí.
Viete povedať, ktoré miesto v tej opere máte najradšej?
Je v druhom dejstve, keď ležím na klavíri a spievam: „Oj pláče, pláče, mladý kozáče…“ To je také krásne miesto, také melodické, že sa naň vždy teším. Myslím si, že to je vôbec jedno z najkrajších miest v tejto opere a režisér ho výborne postavil, rozohral, a tak sa na tú časť vždy teším.
Foto: Archív Štefana Margitu
Dozvedeli ste sa pri práci na tejto opere ešte niečo nového o Janáčkovi?
Robil som niekoľko janáčkovských produkcií, spieval som napríklad Luku Kuzmiča alias Filku Morozova v slávnej inscenácii režiséra Patricea Chéreaua, ktorá mala premiéru vo Viedni a s ktorou sme obleteli svet, ale keď som potom prišiel do pražského Národného divadla a režisér Špinar povedal svoju koncepciu, vedel som, že to bude niečo nové. Praha to veľmi, veľmi potrebovala, pretože ten titul sa tam roky nehral a vôbec – toho titulu sa báli. Nakoniec sme mali však všetky predstavenia plné.
Prečo sa tohto titulu báli?
Už názov – Z mŕtveho domu – ľudí, čo nechodia do opery, miatol. Čo to môže byť? Ale ohlasy a kritiky boli také dobré, že ľudia si začali kupovať vstupenky a začali chodiť. Treba povedať aj to, že v Prahe Janáček nikdy nebol až v takej obľube, tam sa viac chodí na Smetanu, ale ja dúfam, že teraz sa to pretrhlo. Naozaj, mali sme stále vypredané!
Ale boli aj recenzie, ktoré vyčítali predstaveniu exaltovanosť. Možno však práve tie podnietili záujem… Sledujete ohlasy na predstavenie?
Tie hlavné kritiky, ktoré vyšli, boli fantastické, ale potom zaútočil istý režisér, ktorý nie je úspešný. Veľmi silným a sprostým spôsobom sa pustil do tejto inscenácie. Myslím, že dostal na frak a – nám paradoxne pomohol. Ľudia boli prekvapení, že ničí oceňovanú inscenáciu a chceli sa na vlastné oči presvedčiť, aká vlastne je.
Predstavenie je plné pohybu, na operu až nezvyklo svižné. Zároveň je malebné a aj humorné. Spevákom pomáhajú tiež tanečníci – mímovia či uznávaná tanečnica Jana Vrána. Neprekáža vám, keď sú na scéne okrem spevákov aj iní umelci?
Tá tanečnica je úžasná, však? Všetci tanečníci sú vynikajúci. Jeden z nich, Marek Zelinka, dokonca vyhral poslednú Star dance v Českej republike. Samozrejme, je to choreografia, o ktorej si niekto môže povedať: To neberiem, to neprijímam, ale ono je to naozaj urobené ako zábava, ako vtip. Vo väzení sa môže čokoľvek stať. A oni si to užívali, sú fantastickí. Klobúk dolu pred nimi, skutočne.
Ako k vám prichádza ponuka na rolu?
Divadlo volá agentúru, potom sa vyjadrím áno či nie…
Prečítate si najprv scenár alebo koncepciu?
Scenár v opere neexistuje. Nikdy. Nič také nedostaneme. Samozrejme, obsah opery by sme mali poznať…
Rozhodujete sa podľa osobnosti režiséra?
Režisér, kým začne skúšať, sa k ansámblu príhovorí. Povie svoju koncepciu. V tomto prípade to bolo hneď jasné – koncepcia Daniela Špinara bola úžasná a zrozumiteľná. Hneď sme vedeli, že to bude dobré. On nám povedal o vzťahoch, čo si predstavuje pod každou postavou. Počas skúšok potom človek zisťuje, čo môže pridať, čo môže ubrať a tak sa vyvíja konečná podoba. Režisérovi veľmi záležalo aj na výtvarnej podobe inscenácie a to mám rád.
Vy ste študovali na strednej umeleckej škole fotografiu. Pomáha vám toto vzdelanie aj v opere?
Určite, pomáha. Ak mi niečo režisér povie, cítim, či to má zmysel, alebo nie. Ak chce po mne niečo prehnané, a ja sa s ním nestotožňujem, ani to neurobím. Vždy sa nájde potom spoločná reč, alebo koncepcia, ktorá je strednou cestou. To sa mi už stalo. Skrátka, bola to škola, ktorá mi vyhovovala, lebo tam bola sloboda a na tú som si zvykol. Prácu sme museli odovzdať včas, ale to neznamenalo, že celý deň budeme v tmavej komore. Mohli sme chodiť po meste, po prírode a fotiť, bola to voľnosť.
Naozaj by ste sa boli stali fotografom, keby váš osud nezmenila profesorka Lýdia Šomorjaiová, ktorá začala učiť na konzervatóriu v Košiciach?
Keď som skončil umeleckú strednú školu, musel som ísť pracovať do komunálnych služieb a to bol problém. Keď som fotil už stého človeka na občiansky, alebo na pas, myslel som si, že ho zabijem. Oni si sadli, museli zakloniť hlavu a potom „cvak“. To bola strašná práca a vôbec ma nebavila. Na výšku sa nebolo možné dostať – z 500 uchádzačov brali dvoch, takže nemalo zmysel pokúšať sa. Vtedy sa pani Šomorjaiová vracala zo Švajciarska, kde s manželom pôsobili, stala sa novou profesorkou na konzervatóriu v Košiciach. Boli to naši rodinní priatelia, pamätala si, ako som od malička spieval, a keď som rozprával, ako v komunále trpím, povedala: „Tak poď ku mne, ja to s tebou skúsim! “ Náhoda, či osud? Neviem.
Foto: Archív Štefana Margitu
Ani ste nemuseli ísť na prijímacie skúšky?
Robil som talentové skúšky a oni sa ma pýtali, v akej tónine budem spievať. Začudoval som sa: O čom to hovoríte? Ďalej sa pýtali, či mám ľudovú školu umenia. Nemám. Ale aj tak ma vzali. Manžel Lýdie Šomorjaiovej bol sólistom opery, nedávno zomrel. Poznali sa dobre s rodičmi.
Rodičia Ján a Edita boli rodení Košičania?
Áno. Mama mala prvého júna narodeniny: 96 rokov. Stále sa drží, cestuje s nami, chodí do divadla…
Patrili zrejme k tej vrstve starých Košičanov, ktorí mali vycibrené správanie a pestovali fajnové spoločenské vzťahy, ako to čítame napríklad v textoch spisovateľa Sándora Máraia. Existujú ešte takí mešťania?
To už neexistuje. A nielen v Košiciach. Včera som mal zhodou okolností v Prahe na predstavení kolegu z Viedenskej štátnej opery, ktorý sa ma pýtal, či ešte existuje v Čechách pozdrav Má úcta… Už nie! Ja poznám len jedného pána doktora, ktorý má viac než sedemdesiat, príde k nám na návštevu a on pozdraví Hanku Má úcta… Ale inak – už vôbec. Zanikol aj pozdrav „ruky bozkávam“. Možno zostali tieto pozdravy v Budapešti, ale u nás je to obdobie už úplne preč.
Poznajú Košičania spisovatelia Máraia?
Asi len tí starší, rovnako ako nepoznajú starých košických maliarov a podobne. Ale musím povedať, že minulý rok robila televízia adventný koncert, na ktorý ma pozvali a bolo to v Tabačke. A ja že: Čo to je? To nepoznám. No a keď som tam prišiel, najprv som skoro omdlel! Urobili tam krásnu scénu a malo to vynikajúcu atmosféru. Z detstva som si to miesto pamätal, ale nič mi to nehovorilo a zrazu – Tabačka! Krásne priestory na kultúru a stretávanie. A, to musím dodať – krásne je aj centrum Košíc, o ktoré sa zaslúžil Rudolf Schuster.
Váš otec bol vraj riaditeľom košických elektrární?
Áno a mamin otec bol činoherec v košickom divadle.
Tak ste boli miestny honor!
Otec bol však hlavne známy tým, že bol predseda Medzinárodného maratónu mieru. Podujatie získalo svetovú úroveň!
O maratóne – aj o vašom otcovi – napísal zaujímavú knihu spisovateľ Dušan Šimko. Váš otec bol aj moderátor, robil športové prenosy do rozhlasu, bol košická osobnosť…
Jeho šport veľmi zaujímal. V tom prostredí sa pohyboval. Vždy mi hovoril: A ty nebudeš robiť šport? Ja: Asi nie! Ale môj starší brat Jano hej. Stredný brat Peter rád golfuje, ale radšej sa venuje dizajnu. Na oslave maminých narodenín sa teraz všetci stretneme.
Majú vás v Košiciach radi?
Tí, čo si ma ešte pamätajú, myslím, že áno. Minulý rok som bol na turné s Dagmar Peckovou a koncert bol vypredaný. Krásne sa k nám správali.
Ale v Bratislave bol vraj nejaký problém s vaším vystupovaním…
V Bratislave bol, bohužiaľ, problém, neviem, čím to bolo. Po tých tridsiatich rokoch to však už človek môže aj pokojne povedať. V roku 1986 som ako Slovák chcel zostať v SND, ale nevzali ma do divadla. Možno to tak zinscenoval osud, lebo ma zavolali na záskok do Prahy – Lenskij v Oneginovi – a na tom predstavení sedel umelecký agent z Viedne. Za dva dni ma pozvali na predspievanie do Viedne a dostal som aj angažmán do ND v Prahe. Potom sa Bratislava ozvala, či by som nechcel ísť k nim na rokovanie, ale to už som nebral. A odvtedy – čokoľvek sa tu chcelo urobiť, nikdy to nevyšlo. Na turné s Dagmar Peckovou sme mali 15 miest a jediné, čo nevyšlo, bola Bratislava.
Nezanevreli ste?
Nie, keď sme tu v posledný májový deň hrali Z mŕtveho domu, bolo to predsa úžasné! To nie je v tých ľuďoch, čo sedia v hľadisku, tí si vás radi vypočujú. Je to tak: čo nemá byť, nemá byť.
Ako sa mení poslanie hudby v súčasnom svete? Svet sa chce zbavovať hraníc a hudba dávno má túto vlastnosť. Dá sa z nej poučiť?
Hudba vládne celým svetom.
Každý si môže dnes počúvať, čo chce – najvyššie špičky – a celý deň. Nie je to aj určitá devalvácia? Je to dobre, alebo zle, že je internet, že sa napaľujú CD?
Pre mladých možno dobre, ale ja si myslím, že to, čo ľudia zažijú v divadle naživo, je nenahraditeľné. Vyslovene nemám rád kinoprenosy z opier, nie som toho zástancom. To je niečo úplne iné. A najhoršie je, že sú kritici, ktorí podľa toho píšu o opere kritiku! To je vyslovená drzosť, lebo hlas znie celkom inak, nemáte tú atmosféru, ako keď si sadnete do divadla, ale chápem, že nie každý kritik si môže kúpiť letenku do New Yorku a vstupenku na predstavenie, ale aj tak nemám rád tie prenosy. Samozrejme, mládež, to je iné. Oni si sťahujú všetky tie moderné pesničky, oni tým žijú. Hlavne to vidíte v Amerike, každý má iPhone a počúva muziku všade, v metre, na ulici, kde práve sú. Ale – zasa majú plné operné divadlá, hoci vstupenky nie sú lacné. Študent si môže kúpiť aj za dvadsať dolárov vstupenku. Ale, myslím si, že hudba sa vždy dostane do celého sveta, aj keby zavreli hranice. Nedá sa zakázať.
Chystáte CD vianočných piesní. Zaujalo ma, že jeho súčasťou budú aj príbehy tých slávnych piesní, ktoré spievate – malá knižočka. Dočítala som sa tam napríklad, že Tichú noc priviezli do USA emigranti z Európy a iné zaujímavé fakty o skladateľoch a osudoch týchto piesní.
Aj mne sa páčia príbehy piesní. Je to nezvyklé, lebo dnes sa na všetkom šetrí a tu bude ešte niečo pridané. Supraphon ma oslovil na túto platňu a ja som rád prijal, lebo oni už dávno nerobili vianočný projekt. Prizval som si na tento album Adama Plachetku, ktorý je sólistom v Štátnej opere vo Viedni. Snažili sme sa vybrať piesne, ktoré ľudia radi na Vianoce počúvajú. Napríklad Ave Maria, Všetko spí, máme tam aj jeden krásny španielsky duet. Dúfam, že tie veci sa budú ľuďom páčiť.
Spolupracoval s vami aj Martin Chodúr – vraj ako prekladateľ?
Martin Chodúr preložil pieseň One God, napísal text pod názvom Jeden Boh a je to nádherné. Bol som prekvapený, že to dokázal taký mladý človek. Hanka vydáva tiež na svoje jubileum platňu a on jej napísal krásnu pesničku! Je šikovný a aj krásne spieva.
Ste veľmi kamarátsky voči kolegom a voči spevákom. Je to bežné?
Nikdy som nemal s kolegami problém. Každý spevák chce to najlepšie zo seba dať. Vážim si každého prácu a úsilie. My nie sme na to, aby sme kritizovali. Ja si môžem všeličo pomyslieť, ale nie som povolaný, aby som súdil. To obyčajne robia tí, čo nič nedokázali a chcú niečím upútať.
Spomenuli ste jubileum manželky Hanky Zagorovej, ale aj vy budete budete mať okrúhle narodeniny…
Mám narodeniny 3. augusta, ale potom odlietam na tri mesiace do Chicaga, takže veľký gala koncert urobím 13. novembra v Národnom divadle v Prahe. Budem mať veľa hostí, teším sa.
Foto: Archív Štefana Margitu
Dáte si s manželkou darčeky? Túžite ešte po niečom? Zdravie! Keby taký darček bol! Hanka dostane norkový kožuch. Ochranári zvierat nebudú mať radosť, ale – dostane ho.
A vy netušíte, čo dostanete?
Tuším. Hanka kúpila letenky, ubytovanie a ideme na desať dní vo februári do Dubaja oddychovať.
Viete oddychovať?
Uhm. Nemusím sa starať o hlas, nemusím sa starať o to, že pijem studenú vodu, nemusím sa starať, že je zapnutá klimatizácia… Úžasné, milujem to! Ráno vstaneme, ideme sa prejsť, dáme si dobrý obed, užívame si to! Čítam. Mám rád detektívky. Pozerať aj čítať. Dodnes, keď vidím, že je Colombo, ja sa na neho dívam. To je vždy inteligentná detektívka, človek síce od začiatku vždy vedel, kto je vrah, ale on to tak úžasne robil, že diváka bavilo pátrať s ním. Rád sa pozriem aj na Hitchcocka. U toho som mal strach, dnes už nemáte pri detektívke strach, hoci je tam milión mŕtvol. Colombovi stačila jedna mŕtvola na hodinu a pol. Kým to vyriešil, aj stokrát sa vrátil! Úžasné.
Hovorili ste o opatere hlasiviek – bojíte sa o seba? V dnešnom svete sa ľudia boja napríklad aj lietať.
Myslím si, že keby začal človek uvažovať o strachu, nemôže už nič dosiahnuť. Začne fungovať psychika a sám seba zničí. Komplet. Strachu netreba podliehať.
Zaujímavé je, že Janáček skomponoval operu Z mŕtveho domu jeden a pol roka pred smrťou, vyše sedemdesiatročný a ešte bol zaľúbený. Strach premenil na umenie?
Musel prežívať muky, asi z lásky, a Dostojevského dej mu bol blízky. Takéto dramatické deje majú radi skladatelia, režiséri aj speváci. Speváci majú radi, keď umrú na javisku, lebo je to veľmi efektné. Janáček miloval silné pocity, bolo to v ňom.
Kedy vás zasa uvidíme v Bratislave?
O tridsať rokov? Ktovie, čo bude s nami, ale diváci za mnou môžu prísť do Prahy, do Chicaga, do San Francisca, do Paríža, do Lyonu…
… alebo si kúpia to nové cédečko.
Tenorista Štefan Margita
Operný spevák sa narodil 3. augusta 1956 v Košiciach. Vyštudoval fotografiu na Strednej umelecko-priemyslovej škole, potom študoval spev na košickom konzervatóriu, pôsobil v pražskom Národnom divadle, vo Volksoper vo Viedni, teraz je slobodným umelcom a vystupuje na svetových operných scénach. V roku 1992 sa oženil so speváčkou Hanou Zagorovou. Veľký úspech má na domácej pôde v hlavnej úlohe v opere Z mrtvého domu (pražské Národní divadlo). Na jeseň bude Štefan Margita účinkovať v role boha Logeho vo Wagnerovej opere Zlato Rýna v chicagskom opernom dome Lyric, v ktorej zažiaril o. i. aj na scéne newyorskej Metropolitnej opery. Pri príležitosti jeho životného jubilea mu na jeseň Supraphon vydá jeho prvý vianočný album X-Mas, na ktorý si Štefan Margita pozval exkluzívnych hostí – českú sopranistku Kateřinu Kněžíkovú a svetovo uznávaného českého basbarytonistu Adama Plachetku.
