Divákov na open-air scéne nádvoria Bratislavského hradu čakalo nielen bratislavské finále festivalu. Poctu Davidovi Bowiemu prišli vzdať Donny McCaslin Group, ktorí sa podieľali na jeho poslednej nahrávke Blackstar.
Veterné počasie počas celého dňa znepríjemňovalo organizátorom stavbu pódia. Martin Valihora, riaditeľ festivalu, však všetkých ubezpečil, že aj keď sa im scénu nepodarilo postaviť tak, ako plánovali, na kvalite hudby sa to neodrazí. Na pódiu ako predskokanov privítal hudobníkov z Valér Miko Trio (s príchodom ďalšieho člena neskôr kvartet), ktorí prichádzajúcich hostí naladili na správnu džezovú atmosféru.
Krátku prestávku mnohí využili na prechádzku po hradnom areáli, niektorí s pohárikom v ruke, iní čakajúci v dlhom rade na nápoje. Martin Valihora sa medzitým vzdal úlohy moderátora večera a spolu so svojimi spolužiakmi z Berklee Johnom Shannonon, Danom Brantiganom a Oskarom Rózsom sa rozhodli hudobne vzkriesiť projekty Waking Vision, Dan Brantigan Quartet a Universal Care, dobre známe aj slovenským fanúšikom. A to sa aj potvrdilo. Len čo začali hrať, okrem potlesku sa z nádvoria, ktoré sa medzitým celkom zaplnilo, začali ozývať aj povzbudivé výkriky. Aj keď bol koncert prispôsobený na "zážitok v sede“, skupinke ľudí to nezabránilo, aby si koncert užili postojačky kývajúc sa v rytme hudby.
Slovensko-americkej zostave na sile neubralo ani krátke odlúčenie. Melodické aranžmány v rôznych tempách dali šancu vyniknúť nielen celku, ale aj jednotlivcom. Nemohlo chýbať sólo bubeníka Martina Valihoru, i keď viac priestoru si uzurpoval Dan Brantigan so svojou trúbkou. Excelentnou hrou ukázal hneď niekoľko polôh tohto inštrumentu. Pomedzi klasický džez bola často počuť trúbka ako vystrihnutá zo skladieb Svetozára Stračinu. V blízkosti Bratislavského hradu tak pôsobila, akoby mala práve slávnostne vítať kráľovský sprievod. V tomto prípade skôr posledného účinkujúceho. Veď večer sa ešte stále nekončil a na pódium sa mal o chvíľku postaviť saxofonista Donny McCaslin.
Napriek tomu, že dav si rozhodne pýtal prídavok, prišla správa, že by práve mohlo začať pršať. Ťažké mraky, ktoré sa nad nádvorím začali objavovať, donútili organizátorov, aby hneď začali chystať scénu pre newyorskú formáciu. Kratučká prestávka priniesla pár prvých kvapiek, no úpadok eufórie nebol badať ani na tvárach divákov, ani na tvári večne usmiateho Donnyho McCaslina, ktorému jemný dážď kropil elektroniku.
Odzbrojujúci začiatok s opakujúcim sa vrstveným hudobným motívom vyťažil z akustiky nádvoria maximum. Každému bolo hneď jasné, že u štvorice Donny McCaslin, Mark Guiliana, Jason Lindner, Nate Wood (ktorý na koncerte nahradil Tima Lefebvreho) nepôjde o tradičný džezový koncert. Klávesista Jason Lindner sa predviedol pri coveri No Eyes z albumu Fast Future. Popri kvapkách padajúcich z neba sa na ľudí spustila niekoľkominútová spŕška elektroniky. Ostatní muzikanti čakali na svoj moment a pridali sa v správnej chvíli. Skladbu ukončil Lindner bez efektov na piane, v tej chvíli už prikrytom igelitom.
Formácia ponúkla aj nové skladby inšpirované ich spoluprácou so zosnulým hudobníkom, no vybrali si aj niečo z jeho berlínskeho obdobia. Keď počas skladby Warszawa z Bowieho albumu Low jemný dážď zosilnel, nikto si neželal, aby sa tento hudobný zážitok skončil. A neželali si to ani organizátori na čele s Valihorom, preto pribehli na pódium a nad hudobníkmi vytvorili igelitovú strechu. Sami pritom stáli celý čas na daždi. Neúmyselne tak vznikla úprimná performance, ktorá by sa zaiste pozdávala aj Davidovi Bowiemu. Napriek vyčíňajúcemu živlu stihla zaznieť aj časť albumu, na ktorý sa tak trochu podvedome tešil každý. Z nahrávky Blackstar odznela skladba Lazarus.
Koncert Donny McCaslin Group bol síce ku koncu prerušený, hudobníci si však stihli urobiť fanúšikov viac ako dosť. Dôkazom bola aj vytrvalosť, s akou vydržali na daždi aj počas posledných piesní. A je to možno aj dôvod na to, aby sa sem formácia vrátila a koncert odohrala do konca. Predsa len, na jeseň vydávajú aj nový album.
