Film Pán prsteňov: Spoločenstvo prsteňa sa minulý týždeň vrátil k slovenským fanúšikom po červenom koberci vo sviatočných šatách. Trojhodinové filmové putovanie odvážneho hobita Froda a jeho spoločníkov po čarovnej krajine Stredozemi ožilo na plátne širokom osemnásť metrov v bratislavskej Incheba EXPO Aréne. Sprevádzal ho takmer dvestopäťdesiatčlenný hudobný ansámbel na čele s dirigentom Davidom Reitzom.
Koncert v podaní orchestra Plzenskej filharmónie, Kühnovho detského zboru a Vysokoškolského zboru Karlovej Univerzity odhalil krehký dialóg medzi hudbou oscarového skladateľa Howarda Shorea a prvým dielom filmovej adaptácie Tolkienovej kultovej fantasy Pán prsteňov v réžii Petra Jacksona.
Shoreova hudba predznamenáva dej, napína, graduje, charakterizuje postavy, kreslí metafory, symbolizuje, dojíma i desí, jednoducho rozpráva ten istý príbeh celkom osobitým jazykom. Tím tvorcov stojacich za unikátnym koncertom upriamil pozornosť divákov na sugestívnu silu Shoreovho umenia. Priznajme si, že pri „obyčajnom” sledovaní deja vníma hudbu väčšina z nás až kdesi v druhom pláne. Tentoraz sa do stredu pozornosti postavili hudobníci a svoje umenie "vyniesli“ priamo pred filmové plátno.
Dej prvého dielu trilógie sa odohrával na megaplátne v sprievode dve a pol hodiny trvajúceho koncertu vážnej hudby. Dôkazom, že v našich zemepisných šírkach je o filmovú hudbu záujem, bol niekoľkominútový záverečný potlesk, ale aj úspech minuloročného koncertu filmovej hudby tiež spojeného s premietaním kultovej snímky Krstný otec či dva koncerty ikonického Ennia Morriconeho. Vo februári sa bratislavské publikum dočká ďalšieho koncertu, tentoraz ožije filmová hudba druhého dielu trilógie Pán prsteňov: Návrat kráľa.
Armáda muzikantov
Howard Shore vychádzal pri komponovaní hudby k filmu Pán prsteňov z opery a dotvoril ju gotickými a ľudovými motívmi, severoafrickými, indiánskymi nástrojmi, ale aj lýrou či mýtickými jazykmi, v ktorých zboristi spievajú.
Pri hľadaní muzikantov pre špeciálny projekt nerozhodovali len ich zručnosti. "Hudobníci musia obsiahnuť všetky zvuky, ktoré zodpovedajú Tolkienovmu svetu, a zosobniť esenciu Shoreovej hudby. Potrebovali sme takých, ktorí majú skúsenosti a zaujímajú sa nielen o konkrétny film, ale aj o filmovú hudbu a tá je veľmi špecifická,” hovorí hlavný producent projektu Jeffrey Markowitz. Podľa neho im nesmie chýbať odhodlanie pustiť sa do menej tradičného konceptu a odvaha robiť nové veci.
„Keď sme hľadali hudobníkov pre český a slovenský koncert, predviedli sa pred Howardom Shoreom a po prieskume sme sa zhodli, že sú najvhodnejší. Už počas prvej spolupráce, ktorou bolo nemecké turné, sme spolu odohrali takmer štyridsať vystúpení a mali úspech,“ spomína producent.
Na čelo plzenského filharmonického orchestra a zboru sa postavil Švajčiar David Reitz. Do projektu bol prizvaný hlavným dirigentom Ludvigom Wikim, ktorý pomáhal Howardovi Shoreovi koncertný koncept poskladať. "Vynaložili sme veľa úsilia na to, aby sme získali Ludviga Wikiho a urobil pre nás veľký kus práce,” spomína Markowitz a dodáva, že kvôli Wikiho pracovnej vyťaženosti prebral napokon orchester Reitz. Ako jeho asistent bol na väčšine skúšok a s členmi orchestra je navyše zohraný, už pred časom spolu vystupovali.
Ikonické skladby Enye zazneli v podaní sólistky Clary Sanabrasovej. Howard Shore ju nenašiel náhodou, spolupracovali už v londýnskej filharmónii. "Sanabrasová má bohaté skúsenosti s filmovou hudbou, no presvedčilo nás aj odporúčanie hudobníka Terryho Adwardsa, ktorý Jacksonov film aj speváčku dobre pozná,” hovorí Markowitz.
Foto: Ľuboš Pilc
Neviditeľné špeciality
Koncerty pripravoval tím ľudí deväť mesiacov, zahŕňajúc produkciu, biznisplány aj umelecké skúšky. Desať dní pred pražským koncertom pricestoval dirigent za orchestrom a nacvičovali. Obrovský hudobný stroj má svoje výnimočné súčiastky. Najdôležitejšiu úlohu majú podľa producenta prvé husle. „Hrajú veľmi špeciálne sólo, no rovnako dôležitým hráčom je aj prvá flauta, musí zvládať celkom špecifický zvuk, takzvaný teen whistle.“ V scénach z Hobitova je podľa Markowitza dôležitá gitara a akordeón, keď sa vo filme objavia „zlí chlapci” – orkovia, veľkolepé sú zase perkusie. "Na Shoreovej hudbe je geniálne to, že má osobité leitmotívy pre rôzne postavy a navodzuje rôzne pocity, vždy pomenuje, o čo ide, jednoducho počujeme, kto je kto. Rozpráva celkom čisto a hudbou tak dáva príbeh dokopy.“
Jeffrey Markowitz si všimol, že reakcie publika sú úzko späté aj s miestom, kde sa koncert odohráva. "Keď ľudia vidia na plátne svojich obľúbených hrdinov, neskrývajú nadšenie, dajú najavo emócie, ktoré by napríklad vo filharmónii neprejavili. Tam sme zvyknutí byť ticho, disciplinovane sledovať vystúpenie a tlieskať až na konci.” A je priestor Incheby schopný podporiť výnimočnú atmosféru? "Je to šou, robíme ju pre ľudí, na rôznych miestach, v nových aj starých divadlách, v halách, vonku aj vnútri a všetky tie priestory majú trochu odlišné vibrácie,” odpovedá Markowitz.
Štáb sa musí miestu, na ktorom sa koncert odohráva, prispôsobiť. "Je nevyhnutné dosiahnuť čo najprirodzenejší zvuk, aby sa približoval tomu z plátna. Živá hudba nesmie prebíjať dialógy ani zvukové efekty.” Na to, aby boli jednotlivé nástroje a súčasti orchestra vyvážené, sú podľa producenta potrebné presne nastavené mikrofóny.
Fanúšik a profesionál v jednom
"Pre mňa je najdôležitejší príbeh, hudba na ňom stojí a zároveň má moc povýšiť ho,” hovorí dirigent David Reitz. V prípade Pána prsteňov dvojnásobne platí, že hudba nie je slúžkou filmu, ale jeho vyrovnanou spoločníčkou.
„Dobrá hudba môže zlý film zachrániť, zlou hudbou zas môžete dobrý film úplne pochovať.” Aj keď má uznávaný dirigent s filmovou hudbou bohaté skúsenosti, Pán prsteňov je preňho predsa len výnimočný. K Tolkienovým knihám sa dostal ako chlapec a odvtedy ich prečítal neuveriteľných osemkrát. "Je to pre mňa niečo ako svätá Biblia,“ dodáva položartom umelec.
Sám musí počas koncertu viesť a ustriehnuť deväťdesiatčlenný orchester a hlasy viac ako stovky zboristov. "Počas vystúpenia nemám čas sledovať veľké plátno, aj keď ho mám priamo pred sebou, musím sa koncentrovať, aby som dohliadol na každý detail,” vysvetľuje Reitz. Dej kontroluje na obrazovke notebooku, ktorý má položený hneď za notami, a priznáva, že keď prídu najveľkolepejšie scény filmu, pohľadom na veľké plátno sa predsa len neubráni. Koncert musí byť absolútne synchrónny s obrazom a vyžaduje preto plne sústredených hudobníkov. V prípade tohto projektu musí podľa Reitza väčšina z nich na pódiu "zápasiť” s rovnakým pokušením ako on, tiež sú totiž fanúšikmi ságy.
A ktorý obraz vo filme má dirigent najradšej? „Keď prídu hrdinovia do starobylého mesta trpaslíkov Morie a rozprestrie sa pred nimi obrovská diera, práve vtedy je hudba najnádhernejšia, je to najpôsobivejší moment filmu.“
