O svojom violončele vždy rozprávate s láskou, nazývate ho svojou „prekrásnou dámou“. Keď ste však ako osemročný rodičom oznámili, že chcete hrať na violončele, neverili vám. Prečo?
Pretože som bol hyperaktívne dieťa. Hrával som futbal, nevedel som ani päť minút obsedieť na jednom mieste. Nikto si preto nevedel predstaviť, ako by som mohol mať trpezlivosť na violončelo. Ale keď sa ma pýtajú, kedy som začal hrať na čele, odpovedám, že na pomery ZSSR to bolo dosť neskoro. V rovnakom roku, ako som prestal fajčiť. Ľudia sa čudujú: Čože? Tak neskoro? A ja odpovedám: Áno, v ôsmich rokoch. Bol som čudné dieťa, od piatich rokov som experimentoval s fajčením. V ôsmich rokoch som sa nejako dostal k havana cigarám, bolo mi z nich zle a odvtedy nefajčím. Takže sa dostávam k pointe – zrejme pod vplyvom haván som sa rozhodol hrať na violončele. Ale možno to bolo aj inak…
Ako?
Moja sestra hrala na piane, brat na husliach, obaja chodili do školy pre obzvlášť nadané deti. A moja reakcia? Čo to má znamenať? Môj brat aj sestra sú obzvlášť talentovaní a ja nie? Začal som tam chodiť aj ja, a popritom som ďalej pokračoval v hraní futbalu. Až do štrnástich rokov, keď ma poslali do internátnej školy v Leningrade. Tam už som nemal príležitosť hrať futbal a začal som sa trošku serióznejšie venovať hre na čele.
Keď váš skvelý učiteľ Mstislav Rostropovič počul, že vaše deti hrajú na piane a husliach, bol vraj sklamaný…
Viete, jednou z jeho nesplnených životných ambícií bolo mať syna. Mal dve krásne dcéry, ale žiadneho syna, ktorý by bol tak ako on hral na violončele. Mňa bral ako syna, preto bol sklamaný zo zistenia, že môj syn hrá na husliach. „Tvoj syn predsa musí hrať na čele!“ hovoril mi. Ale veď na čele hrám sám, som rád, že môžem hrať spolu s deťmi. Vždy som sníval o tom, že založíme rodinné trio a teraz sa mi ten sen splnil. So synom a s dcérou hrávame relatívne často, aj keď s klaviristkou Lily cestujem častejšie.
Foto: Bernard Rosenberg
Kto vybral nástroje, na akých hrajú? Vy?
Viete, ako to je. Asi boli ovplyvnené rodičmi, malé deti si ešte nevedia vybrať samy. Ale keďže som sníval o rodinnom triu, do toho sa hodil klavír a husle.
Takže ste rád, že syn je huslista a dcéra klaviristka?
Samozrejme, a ďalší moji dvaja chlapci, jedenásťročný Maxim a sedemročný Manuel, tiež hrajú na klavíri – ale tak ako ja kedysi radšej hrajú futbal.
A na violončele teda nehrá žiadne z vašich detí?
Maxim to skúšal, ale nie veľmi seriózne. Nemá čas, má školu, futbalový tréning, plávanie, tenis a kopu ďalších vecí. Ale som spokojný s tým, ako to je. Pošlem vám obrázok, ako spolu hráme.
Vraj keď hráte spolu s Lily, snažíte sa byť otvorený, nie striktný. Súhlasila by s tým?
Určite, medzi nami je partnerstvo. Lily často prichádza s rôznymi nápadmi, čomu sa teším. Snažím sa mať otvorenú myseľ, a to nielen pri hudbe. Keď príde Lily alebo iný hudobný partner s dobrým nápadom, nebránim sa mu.
Je ľahšie hrať s vlastnými potomkami alebo ste vtedy nervóznejší?
S Lily je to extrémne ľahké, ak hráme ako trio, je to trošku komplikovanejšie, ale nikdy nemáme veľké problémy. Väčšinu času je to zábava.
Poznáte divadelnú hru Kontrabas Patricka Süskinda?
Asi nie.
Je o kontrabasistovi, ktorý svoj hudobný nástroj raz nenávidí, inokedy ho vášnivo miluje. Vy svoje čelo tiež milujete, no cítili ste aj vy k nemu niekedy nenávisť?
Nie, nenávisť som nikdy necítil. Milujem to, čo robím. Nikdy ani nehrám skladby, do ktorých práve nie som zamilovaný. Práve vám posielam ďalší obrázok Maxima, keď mal tri roky a hral na čele. A potom sú tam dvaja chlapci spolu, obaja hrajú, ale nebrali to veľmi vážne. A tento obrázok je trochu tmavý, Saša na ňom cvičí. A ešte posielam obrázok celej rodiny.
Naozaj vás nikdy violončelo nehnevalo?
Nie, nikdy. Z mnohých dôvodov sa považujem za šťastného človeka. Jeden z nich je, že mám to neuveriteľné privilégium hrať na mojom prekrásnom talianskom violončele z 30. rokov 18. storočia. Už je to 42 rokov. Každý rok v novembri oslavujeme naše výročie, tento rok na jeseň to bude 43 rokov, čo sme sa stretli a zaľúbili sa do seba na prvý pohľad, na prvý dotyk. Odvtedy sme sa nikdy od seba nikdy neodlúčili a verím, že sa to ani nikdy nestane.
Foto: Rodinný archív
Hrávate len na tomto milovanom čele alebo máte aj iné?
Mám aj ďalšie violončelá, ale hrávam len na tomto jednom. Absolútne ho milujem.
Ďalším vaším šťastím bolo, že ste študovali u dvoch legendárnych violončelistov. Najskôr štyri roky v Rusku u Mstislava Rostropoviča, neskôr štyri mesiace u Gregora Piatigorského. Vraj vám málokedy niečo demonštrovali priamo na nástroji, viac ste sa spolu rozprávali. O čom?
O všetkom možnom. Počas lekcií, samozrejme, najviac o violončelovej hudbe. Mali k hudbe iný prístup, ako mávajú „normálni“ učitelia. Namiesto toho, aby ukazovali, ako niečo zahrať, snažili sa zistiť, aký má byť výsledok, posolstvo skladby. Existuje totiž veľa spôsobov, ako prísť na to isté miesto. Podstatné je vedieť, kam idete, mať predstavu o finálnom výsledku. Potom treba využiť všetky schopnosti na to, aby ste tento cieľ dosiahli. Nemáte využiť hudbu na to, aby ste ukázali, ako dobre ovládate nástroj. Samozrejme, Rostropovič aj Piatigorskij mali šťastie na študentov veľmi vysokej úrovne, takže nemuseli veľa rozprávať. Zaujímavé je, že obaja moji učitelia mali veľa podobného. Samozrejme, v mnohom boli rozdielni a jedineční, pre mňa však bolo fascinujúce to, čo mali podobné.
Čo to bolo?
Podobný prístup k hudbe aj učeniu. Mal som šťastie, že s oboma som mal veľmi intenzívny vzťah. Slava Rostropovič sa stal mojím druhým otcom v mojom „prvom“ živote – otec mi totiž náhle zomrel, keď som mal len 14 rokov. A keď som opustil Sovietsky zväz a študoval v Kalifornii u Piatigorského, stal sa mojím druhým otcom v mojom „druhom“ živote. Piatigorskij sa blížil ku koncu života, on to cítil, mal rakovinu pľúc, pretože celý život fajčil. Miloval, keď mohol hovoriť po rusky. V čase, keď som sa dostal k nemu do Kalifornie, som ešte nevedel takmer ani slovo po anglicky, komunikovali sme po rusky. Bol to začiatok môjho nového života, bol som plný pozitívnej energie. Prežili sme spolu štyri veľmi intenzívne mesiace – mal som pocit, akoby som s ním strávil viac času než predtým za štyri roky s Rostropovičom. Ten totiž veľa cestoval po svete a nebol so svojimi študentmi stále. Čas s Piatigorským bol pre mňa nezabudnuteľný, som za to vďačný osudu.
Mali aj vaše deti také šťastie na učiteľov, ako ste mali vy?
To by asi bolo nemožné. Pri mladších deťoch si myslím, že z nich asi nebudú profesionálni muzikanti. Je však veľmi dôležité, aby deti boli vystavené hudbe – pre ich všeobecný rozvoj. Takže som šťastný, že sa venovali hudbe, ale oveľa viac ich baví futbal a iné veci. Dnes majú toľko rozptýlenia, počítačové hry a podobne, takže to nie je také ľahké. Ale to je v poriadku. Som veľmi šťastný, že dve z mojich detí sa stali hudobníkmi a to stačí.
Často hovoríte, že nechcete učiť iných. Čo ste okrem hudby učili svoje deti?
Nie je to celkom správna formulácia, že nechcem nikoho učiť. Závisí od toho, čo myslíte učením. Existuje veľa spôsobov učenia. Keď za mnou napríklad po koncerte príde do zákulisia mladý čelista a opýta sa ma, či dávam hodiny, poviem mu: Práve som ich dal. Najlepší spôsob, ako sa s ľuďmi podeliť o svoju lásku k hudbe, je hrať ju. Ja som sa veľa naučil od mnohých skvelých hudobníkov, nielen od svojich učiteľov – počúvaním koncertov, či už naživo, alebo z nahrávok, videí. Keď má človek otvorenú myseľ, vždy sa môže niečo naučiť. Snažím sa deliť čo najviac prostredníctvom hrania. Je veľa učiteľov, ktorí vedia učiť oveľa lepšie ako ja – majú viac času a energie. Ja uprednostňujem robiť to, čo viem najlepšie. Každý má svoje kvality a limity, to je normálne. Len málo ľudí vie robiť všetko veľmi dobre. To by ste museli byť génius. A géniov je málo. Problém je, že príliš veľa ľudí sa za géniov považuje. Najdôležitejším talentom je zistiť, čo sú vaše silné a čo slabé stránky a nestrácať čas tým, čo vám nejde. Preto nedirigujem, neučím a nerobím veľa vecí, ktoré by som síce robil rád, ale nerobím ich dosť dobre. Radšej sa koncentrujem na to, čo viem najlepšie. Takže mám šesť detí a hrám na violončele.
Koľko má najmladší potomok?
Šestnásť mesiacov, je to dievčatko. Najstaršia z detí je Lily, s ktorou budeme hrať v Bratislave, potom mám štyroch chlapcov a na záver toto najmenšie dievčatko. Je to perfektné. Mám šesť detí a nechcem súťažiť s Bachom, ktorý ich mal dvadsať. Vlastne nechcem súťažiť s nikým.
Keď už sme pri Bachovi, môžete ešte stále nájsť v jeho hudbe niečo nové?
Ó, samozrejme, ako v každej dobrej hudbe. Hudba je pre mňa veľmi živá vec, stále sa mení, v závislosti od koncertnej sály, publika, počasia, môjho rozpoloženia, rozpoloženia partnerov, či hráte s pianistom, alebo orchestrom. Stále je to čosi nové a zaujímavé, je to nekonečný proces. Stále hovorím, že snažiť sa dosiahnuť dokonalosť v hudbe je ilúzia, asi ako dosiahnuť na horizont. To však neznamená, že by sa o to človek nemal snažiť. Je dôležité snažiť sa o zlepšenie a priblíženie sa dokonalosti. Ak však viete, že sa vám to nepodarí, môže prísť frustrácia.
Kto je váš najobľúbenejší skladateľ? Johann Sebastian Bach či niekto iný?
Závisí to od toho, čo práve hrám. Keď hrám Bachove skladby, je to, samozrejme, Bach, ale keď hrám Šostakoviča, cítim, že najlepší je on. A podobné je to s Richardom Straussom, Schubertom… Ako som povedal, nikdy nehrám hudbu, ktorú nemilujem. Keď hrám, musím byť do tej skladby zamilovaný, mať pocit, že je to absolútne najlepšia hudba všetkých čias. Len vtedy mám šancu, že sa do nej zamilujú aj iní ľudia. Nestačí totiž dostať sa ľuďom so zvukom hudby do uší – to je len prvý, základný krok. Druhým krokom je intelektuálna úroveň, preniknúť nielen do uší, ale hudobnými myšlienkami až do ľudskej mysle. Je veľa veľkých hudobníkov, ktorí to dokázali. A podľa mňa iba tí najväčší dokážu preniknúť až do srdca ľudí – nielen do uší a mysle, ale až do srdca. To znamená, že to musíte robiť s láskou. Na konci je v tom ohromný rozdiel. Už dávno pred Beatles platilo: All you need is love – Všetko, čo potrebuješ, je láska.
Vy sa však snažíte podporovať aj súčasných skladateľov, hráte aj novú hudbu. Je dosť dobrej novej hudby?
Určite je viac dobrej hudby, ako dokážem zahrať. Myslím, že nehrám dosť súčasnej hudby. Mám na to dôvody. Tvrdím, že nech hráte akúkoľvek hudbu, musíte ju hrať čo najlepšie. Ak hráte Bacha, Schuberta, Brahmsa, Mozarta a nezahráte ich dosť dobre, nikto si o nich nebude myslieť, že neboli dobrí skladatelia. Ale ak hráte súčasnú hudbu nie dosť dobre, ľudia si povedia, že ju nenapísal nikto slávny a tá hudba nie je dobrá. Takže myslím, že pri súčasnej hudbe má hráč ešte väčšiu zodpovednosť hrať ju čo najlepšie. Potrebujete čas a skúsenosti, je to iný jazyk. Netrúfol by som si napríklad robiť tento rozhovor po slovensky alebo trebárs čínsky, pretože tie jazyky neovládam. Angličtina síce nie je môj rodný jazyk, ale dohovorím sa. Dokonca ani môj rodný jazyk – ruština – nie je jazyk, ktorý ovládam najlepšie. Mojím najlepším jazykom je hudba. Preto sa snažím vyjadriť všetko, čo o hudbe viem a čo k nej cítim, radšej cez hudbu než slová.
Foto: Rodinný archív
Mottom hudobného festivalu Viva Musica!, na ktorom ste vystúpili, je: classic goes modern (klasika v modernom podaní). Ako sa vám páči?
Ó, veľmi sa mi páči. Keď sa ma pýtajú, či hrám modernú hudbu, poviem: samozrejme, hrám predsa Bacha. Bachova hudba je dnes totiž rovnako moderná, ako bola pred tristo rokmi a ako bude o ďalších tristo rokov oddnes. Pretože hudba je živá. Nehrám Bacha tak, ako ho hrali pred tristo rokmi. Hrám ho tak, ako ho dnes, v 21. storočí, cítim. Bach bol taký pokrokový, že podľa mňa by bolo proti jeho mentalite a filozofii hrať ho tak, ako sa hrával pred tristo rokmi. Mendelsohnovi trvalo sto rokov, aby po Bachovej smrti verejnosti znovuobjavil jeho hudbu. Možno sa mýlim, veď som Bacha naživo nestretol, ale ľudia by sa nemali tváriť, že len ich spôsob je ten jediný správny. Jedným z najväčších problémov ľudstva je, že väčšina ľudí sa bojí odlišnosti. Vidíte to každý deň v správach, všetky tie vojny kvôli odlišným ideológiám a náboženstvám. Je to absolútne zbytočné. Ak by ľudia boli tolerantnejší, na svete by sa žilo oveľa lepšie. Iný spôsob života, obliekania, jedenia a pitia či hrania hudby môže byť len obohatením. Dúfam, že my klasickí hudobníci prispejeme svojou časťou k tomu, aby bol svet lepší.
Čo si myslíte o brexite? Je to nebezpečné pre hudbu a pre ľudí?
Je to veľmi úzkoprsé a nešťastné. Namiesto toho, aby sa svet zjednocoval, sa separuje a vznikajú nové hranice! Európska únia, samozrejme, nie je perfektný projekt, ani život nie je perfektný, ale jeho alternatívy sú podľa mňa oveľa horšie. Vždy som chcel mať európsky pas, žijem v Belgicku a popri izraelskom pase mám aj belgický pas. Cítim sa ako Európan alebo skôr svetoobčan. Narodil som sa v Lotyšsku, nie v Rusku, ako si ľudia myslia, a Lotyšsko bolo časťou ZSSR, teraz je to nezávislá krajina. Do škôl som chodil v Rusku, potom som sa repatrioval do Izraela. Hrám na talianskom violončele, francúzskym sláčikom na nemeckých strunách, mám japonské auto, švajčiarske hodinky, indický náhrdelník… Keď sa ma pýtajú, kde som doma, odpovedám, že tam, kde majú ľudia radi hudbu. Dnes som doma vo Švajčiarsku, lebo tu dnes hrám a zajtra budem doma v Bratislave.
Žijete v Bruseli?
Nie celkom, bývam vo Waterloo. Vlani tam boli veľké oslavy prehratej Napoleonovej bitky.
Ako sa vám páči v Belgicku?
Je to malá krajina, situovaná v centre Európy, odkiaľ sa dá dobre cestovať. Belgičania sú azda najmenej šovinistickí ľudia na svete – síce bojujú medzi sebou tí, čo hovoria flámsky, a tí, čo hovoria francúzsky, ale to je iný problém. Ako cudzinec sa však v Belgicku cítite veľmi dobre, nikto na vás nezazerá. V Belgicku žije veľa cudzincov, aj moje deti chodia do medzinárodných škôl s deťmi z celého sveta. Žije sa tam veľmi dobre.
Hovorí sa, že ku každej skladbe máte inú košeľu.
Ó, nie ku každej skladbe. To je nedorozumenie. Nejde mi o žiadnu módnu šou, presne naopak. Experimentoval som s rôznymi koncertnými odevmi z čisto praktických dôvodov. Pri hraní sa veľa hýbem, a teda aj potím. Nevystupujem rád v obleku s motýlikom či v smokingu, rád nosím košele, ktoré si sám navrhujem. Mením ich len preto, lebo niekedy som celkom mokrý. Pri Bachovi musím košele striedať po každej suite. Ale dve košele väčšinou na jeden koncert stačia.
Mischa Maisky
Narodil sa 10. januára 1948 v lotyšskej Rige, na violončelo začal hrať v ôsmich rokoch. Študoval na konzervatóriách v Rige, Leningrade a nakoniec prestúpil na moskovské konzervatórium do triedy Mstislava Rostropoviča. V roku 1966 získal 6. miesto na Čajkovského medzinárodnej súťaži v Moskve. V roku 1970 bol uväznený v pracovnom tábore. Po prepustení sa rozhodol pre emigráciu do Izraela (od roku 1971 má izraelské občianstvo), neskôr sa presťahoval do Belgicka. V roku 1973 v Carnegie Hall, v roku 1974 študoval hru na violončelo u Grigorija Piatigorského. Maisky spolupracoval s mnohými svetovými orchestrami a dirigentmi, napr. s Leonardom Bernsteinom, Zubinom Mehtom, Vladimirom Ashkenazym, Danielom Barenboinom, Gidonom Kremerom, Janine Jansen či Marthou Argerich. Pre prestížne nemecké vydavateľstvo Deutsche Grammophon nahral vyše 50 nahrávok.
