Na festivale Viva Musica! ste vystúpili so symfonickým orchestrom. Bolo to pre vás náročné?
Riaditeľ festivalu Matej Drlička nás oslovoval už aj po minulé roky, ale cítili sme, že nie sme na to zrelí a náš čas prišiel až teraz. Pripravili sme predstavenie, ktoré vychádza z nášho filmu O povolaniach. Tento príbeh Spievanky a Zahrajka sa odohráva v Spievankove, kde odvšadiaľ znie hudba a spev. Zahrajko má narodeniny a obyvatelia Spievankova, zvieratká, mu vyrábajú darčeky. Deti sa priamo na pódiu mohli stretnúť s postavami príbehu, ktoré už poznajú z filmu.
Zmenilo toto vystúpenie niečo vo vašom živote? Začína sa nová etapa?
Myslíme si, že by to mohlo priniesť novú formu hudobného vzdelávania aj pre najmenšie detičky. Záleží nám na tom, aby deti od malička spoznávali hudbu a zvuky jednotlivých hudobných nástrojov.
Keby sme vývoj Spievankova delili na etapy – čo ste už prekonali a aká bola tá prvá?
Radi si spomíname na naše začiatky spred štrnástich rokov, keď sme svojpomocne nahrali prvé CD a začali koncertovať v civilnom oblečení po materských centrách a v škôlkach. Rýchlo sa to rozchýrilo, a tak sme pochodili celé Slovensko. Často sme otvárali nové materské centrá. Niekedy sme nocovali aj na zemi, často sme bývali na farách a v domácnostiach. Veľmi nás to obohacovalo a povzbudzovalo. Toto pomalé rozbiehanie Spievankova trvalo sedem rokov. Počas nich sme sa zdokonaľovali – vyrobili sme si kostýmy, investovali do techniky ozvučenia a posúvali sme našu produkciu hudobne aj herecky.
Prvé DVD ste vydali v roku 2009 a deti filmy o Spievankove začali milovať. Dnes už máte hotových päť filmov – nevytlačili živé koncerty?
Práve vtedy prišiel aj obrovský záujem o koncerty. Postupne sa zvyšoval ich počet až na 150 ročne. V tomto tempe sme pracovali tri roky, ale potom sme prehodnotili naše sily a zistili sme, že musíme niečo zmeniť. Každý koncert totiž robíme naplno, hráme a spievame naživo, dávame zo seba všetko. Museli sme zvoľniť tempo a určili sme si prioritu – naše rodiny. Rozdelili sme si čas, energiu a inšpiráciu medzi koncerty, skladanie pesničiek, písanie scenárov, nahrávanie nových DVD a CD. Dôležitá je radosť z toho, čo robíme. Nechceme ju predstierať. Keď je aktivít príliš veľa, človek sa z nich nevládze už ani tešiť a nemôže radosť rozdávať.
Teraz to máte ideálne?
Dá sa povedať, že v súčasnosti prežívame tretiu etapu našej koncertnej kariéry. Sú to koncerty s kapelou Zajko band. Jej členmi sú skvelí džezoví hudobníci, ktorí s nami spolupracujú aj na našich CD a DVD. Koncerty sa snažíme robiť hlavne pre verejnosť a situovať ich do priestorov divadiel a kín, kde je kapacita od 400 do 600 ľudí. Pri takýchto počtoch sa všetky deti dokážu vystriedať na pódiu a koncert si užiť. Občas veľmi radi zavítame aj do škôlok, nemocníc či k deťom na narodeninovú oslavu. Intímnejšie akcie sú pre nás príjemným spestrením. A keby sa ešte zaužívali koncerty so symfonickým orchestrom, bolo by to ozaj ideálne! V týchto dňoch sa rodí nová etapa nášho koncertného života. Veríme, že naše koncerty so symfonickým orchestrom budú pokračovať. Uvidíme, čo z tejto spolupráce vznikne…
Foto: Miroslav Čačík
Vráťme sa do histórie – vraj sa Spievanka so Zahrajkom stretli na gospelových koncertoch. Čo pre vás znamená gospelový spev? Venujete sa mu ešte?
V deväťdesiatych rokoch sme mali obaja svoje gospelové kapely. Richard mal kapelu Kompromis a ja som spievala v kapele Atlanta. Kapely nezanikli, ale vzhľadom na súčasné aktivity nemáme veľa priestoru na nácviky a koncerty s nimi. Naše účinkovanie v gospelových kapelách bolo nádherným obdobím, boli sme vysokoškoláci a mávali sme množstvá koncertov na rôznych festivaloch. Obe kapely nahrali niekoľko vlastných CD, na Youtube sa dajú nájsť mnohé videoklipy z toho obdobia. Počas účinkovania v týchto kapelách sa naše hlasy vyspievali, veľa z toho obdobia stále čerpáme. Naučili sme sa vtedy tvoriť a skladať piesne, čo sa nám v súčasnosti tiež veľmi hodí.
Prvé „spievankovské" pesničky si vraj od vás vyžiadali samotné deti, presnejšie ich rodičia. Ktorými pesničkami ste začínali?
Úplne na začiatku sme vďaka manželke Richarda Čanakyho Silvii nahrali pre naše deti a deti našich kamarátov tie najznámejšie slovenské ľudové piesne. Pri zostavovaní prvého CD som čerpala inšpiráciu hlavne z vedomostí a skúseností zo strednej pedagogickej školy. Mala som z obdobia štúdia odloženú literatúru, kde boli notové záznamy detských piesní. Piesne ako Kolo kolo mlynské či Pec nám spadla a im podobné sú nadčasové, takže voľba prvých piesní bola jasná.
Spievali kedysi ľudia viac? Kto vám v detstve spieval?
Určite si ľudia spievali v dávnej minulosti viac. Nebolo rádio, televízia ani prehrávače. Museli si hudbu produkovať sami. Moja mama je hudobníčka huslistka. Od malička ma viedla k hudbe. Veľa sa u nás spievalo a hralo na hudobných nástrojoch. Hudba sa tak stala prirodzenou súčasťou môjho života. Od šiestich rokov som spievala v detskom zbore. Potom sme si založili kapelu Atlanta. Rodičia vedia deti veľmi povzbudiť, ak odhalia ich talent a nasmerujú ich. Som rada, že som vyrastala v rodine, kde som toto všetko dostala. Našim deťom som od narodenia stále spievala. Naša posledná dcéra dokonca skôr spievala, ako rozprávala.
Deti vašu dvojicu poznajú ako Spievanku a Zahrajka, kedysi ste sa v príbehoch volali Lala a Lalo – čo pre vás znamená dávať si mená a meniť hudobné vystúpenie na divadlo? Ste v podstate herci?
Mená Spievanka a Zahrajko vznikali postupne. Prišli až s naším prvým DVD. Dovtedy sme vystupovali ako Riško a Mária. Rozmýšľali sme nad rôznymi menami. Napríklad veľa malých detí, ktoré ešte nevedia vysloviť Spievanka, ma stále volá Lala. V herectve sme sa zdokonaľovali postupne. Vychovalo nás samotné pódium a skúsenosti priamo na koncertoch. My sa stále považujeme za spevákov, herectvo je však prirodzenou súčasťou našich vystúpení. Vďaka hraniu sa môžeme deťom viac priblížiť a vnímať svet ich očami. Môžeme preberať rôzne roly, požičiavať naše hlasy rôznym zvieratkám a postavám, ktoré majú deti rady.
Chýba v našich školách spev? Chceli by ste byť viac v televízii?
Mrzí ma, že deti príchodom do školy prestávajú spievať, kresliť, hrať divadielka a tancovať. Keď sa tomu chcú venovať, musia chodiť do ZUŠ. Keby sa v školách viac dbalo na umenie, stávalo by sa prirodzenou súčasťou života. Podľa môjho názoru je nutné, aby sa do školských osnov dostalo viac hodín zameraných na umenie. Ja som na základnej škole dosť trpela, lebo sa odo mňa stále vyžadoval exaktný výkon. Matematika, dejepis a exaktné vedy sú dôležité, ale venuje sa im takmer celý vyučovací čas, na umenie ho ostáva málo. Dnes z nás spoločnosť chce mať vedcov, ale je veľa žiakov, ktorí sa cítia dobre v iných predmetoch. Pocítila som to na vlastnej koži – mala som celú základnú školu pocit, že som sivý priemer, až na strednej som bola šťastná na hodinách psychológie, pedagogiky, hudobnej výchovy. Na strednej pedagogickej škole sme mávali štyri hodiny výtvarnej výchovy, na telesnej sme robili gymnastiku a tancovali sme. Mali sme jazykovú výchovu, kde sme hrali divadlo. Počas prestávok sa na chodbách spievalo, hralo na hudobných nástrojoch a všade na stenách boli naše „umelecké výtvory“. Tu som sa cítila ako ryba vo vode. Keby som išla na gymnázium, opäť by všetky moje talenty boli potlačené. A televízia? Mali sme viac ponúk, ktoré sme však, žiaľ, museli odmietnuť, lebo by nám neostal čas a energia na naše projekty, ale v budúcnosti nevylučujeme ani takúto spoluprácu.
Obaja, Richard i vy, máte po tri deti – účinkujú s vami? Inšpirujú vás?
Veľmi. Boli prvými „divákmi“. Na nich sme videli, či sa im pieseň páči, alebo nie. Či ich náš film baví, alebo nie. Teraz si musíme pomáhať s deťmi kamarátov, lebo naše sú už dosť veľké. Všetky naše deti účinkovali vo filmoch, od troch rokov nahrávali piesne na CD. Sme radi, že to sami chceli. Nemuseli sme ich nútiť.
Kde je „Spievankovo" pre vás? Vznikne raz niekde v reáli?
Spievankovo je všade tam, kde sú deti, kde sa spieva a hrá na hudobných nástrojoch. Takže – v škôlke, doma, v aute, na ulici… Nie je dôležité spievať či hrať dokonale. Chceme povzbudiť rodičov, aby si s deťmi spievali alebo hrali tak často, ako sa len dá. Veľmi im to pomáha pri ich všestrannom vývine.
Ktoré pesničky majú deti najradšej?
Sú to piesne hravé, radostné, s textom, ktorému rozumejú, je vtipný a dá sa na pieseň tancovať. Takéto piesne sa stávajú hitmi. Zaraďujeme ich aj na koncerty, kde si ich deti s nami spievajú, lebo ich poznajú z našich filmov.
Dokázali ste, že aj v učiteľskej profesii sa dá dnes urobiť diera do sveta. Cítite sa aj pedagógmi alebo ste už len umelci?
Prepojili sme jednu profesiu s druhou. Pri našej práci veľmi využívam, že som vlastne učiteľka v materskej škole. Poznám jednotlivé vývinové štádia detí, mám skúsenosti priamo s učením v materskej škole, a to využívam počas koncertov. Hlavná je však moja obrovská túžba robiť s deťmi predškolského veku. Veľmi ma to napĺňa, obohacuje a teší. Bez toho by mi aj škola bola nanič. Vnímam to ako dar a dokonca tajne dúfam, že v ďalekej budúcnosti sa opäť vrátim do škôlky ako učiteľka.
Má váš projekt svoje miesto aj v školských osnovách?
Veľmi nás teší, že si naše pesničky našli prirodzenú cestu aj do škôlok a škôl. Učitelia čerpajú z našej tvorby a naše CD využívajú nielen na hudobnej výchove, ale aj na angličtine. V minulosti sme mali naštartovanú spoluprácu s ministerstvom školstva, ale celý proces bol veľmi zložitý a časovo náročný, nad naše kapacity. Veríme, že v budúcnosti budeme môcť našu spoluprácu rozvinúť aj týmto smerom.
Herec František Kovár krstil vaše CD pesničiek pre deti v angličtine. Chcú rodičia aj pesničky v tejto reči pre svoje deti? Sú to preklady našich známych piesní alebo aj zahraničné piesne?
Náš štvrtý film spája angličtinu a slovenčinu. Hravou formou ponúkame či už naše autorské piesne, alebo dobre známe anglické tradicionály. DVD sme vydávali s veľkým očakávaním. Spievanku a Zahrajka sme vymenili za Vílu Nezábudku a Zajka Smejka. Reakcie ľudí boli mimoriadne pozitívne. Osobne sa z toho veľmi teším, lebo angličtina predškolského veku je mojou srdcovou záležitosťou.
Chcú s vami spolupracovať hudobníci a textári alebo si radšej všetko robíte sami? Kto všetko tvorí váš tím?
Spočiatku sme našu tvorbu zakladali na ľudových a zľudovených piesňach, ale veľmi rýchlo sme pocítili potrebu tvoriť si piesne sami – textovo aj hudobne. Pokiaľ potrebujeme vymyslieť niečo špeciálne a inšpirácia včas neprichádza, oslovíme pána Alojza Čobeja, ktorého považujeme za skvelého autora detských piesní aj básní. Podstatnou časťou tímu je naša kapela pod vedením producenta a huslistu Stanislava Palúcha. On je zároveň aj aranžérom našich piesní. Okrem neho tvorí kapelu Peter Solárik (bicie), Róbert Ragan (kontrabas), Marcel Comendant (cimbal), Klaudius Kováč (klávesy). Okrem nich máme veľa hudobných hostí. Pri nahrávaní sme na spoluprácu oslovili veľa známych hercov a boli sme milo prekvapení, že takmer všetci naše pozvanie prijali a tí, ktorí nemali čas, sa prisľúbili . Dôležitý je aj filmársky tím, ktorý má na starosti vedúca výroby Miška Jeleneková.
Foto: Miroslav Čačík
Máte chutné kostýmy – kto vám ich navrhuje?
Asi po dvoch rokoch koncertovania sme si povedali, že by bolo dobré mať vlastné kostýmy. K deťom sa tak vieme ľahšie priblížiť a dostať sa do hereckej roly. Kostýmy Spievanky a Zahrajka vznikli veľmi spontánne, lebo sme nepočítali, že ich budeme potrebovať dlhodobo. Ja som mala ich tvorbu skôr ako rozptýlenie počas materskej dovolenky, môj manžel a Riško zase ako koníček popri svojej práci. Jedného dňa som vošla do predajne s pracovnými odevmi a kúpila dvoje montérok. Červené a zelené. Riškova manželka Silvinka na nich odstrihla spodok a vyzdobila ich hravými detskými aplikáciami. V obchode s látkami som kúpila červený a zelený obrus. Ušili sme si z toho košele, k tomu obliekli pásikavé ponožky, mne pribudli vrkoče a srdiečko na líce. Keď sme si časom chceli vytvoriť nové, sofistikovanejšie kostýmy, povedali sme si, že už to nespravíme, lebo nás deti poznajú takto. Tieto kostýmy nám vyhovujú, sú praktické, majú veľké vrecká, do ktorých sa zmestí veľa vecí, ktoré potrebujeme pri vystupovaní. K malej zmene však nakoniec predsa len prišlo. V poslednom filme som si dala u „krajčíra Raka“ ušiť sukňu či skôr šaty v tom istom štýle. Čo sa týka kostýmov, ktoré potrebujeme pre iných hercov pri nahrávaní filmu, v ich návrhoch a šití sa spoliehame na profesionálne divadelné návrhárky a krajčírky. Pri prvých filmoch sme si aj kostýmy šili sami.
Nadväzujete na niečo v slovenskej kultúre? V čom ste priekopníci?
Raz sme našu tvorbu definovali ako „uchovávanie hudobného kultúrneho dedičstva pre deti“. Chodievame po antikvariátoch, nachádzame staré knihy hudobnej výchovy. Sú tam piesne, ktoré už pomaly upadajú do zabudnutia a snažíme si ich zakomponovať do našej tvorby. Rodičia nám ďakujú, že vďaka našim piesňam sa im oživujú druhé, tretie slohy piesní, ktoré poznali ako deti, ale postupne ich pozabúdali. Na druhej strane prinášame do slovenskej detskej hudby nové motívy a nové piesne. Existuje názor, že naše audiovizuálne diela si vytvorili vlastnú kategóriu detskej tvorby, ktorá na Slovensku doteraz neexistovala. Nám sa to však ťažko hodnotí. Výsledok našej práce bude ľahšie hodnotiť o sto rokov. Buď si niekto na nás spomenie, alebo nie.
S čím najmä máte úspech v zahraničí?
V zahraničí oslovujeme najmä Slovákov, prípadne ich zahraničných príbuzných a známych. Sú to práve Slováci, ktorí nás tam pozývajú na koncerty. Výjazdy do zahraničia sú pre nás náročné, lebo máme rodiny. Pokiaľ je to len trochu možné, zoberieme ich so sebou a strávime tam spolu príjemné chvíle. Zahraničné publikum je trochu iné, je smelšie a spontánnejšie. Sú šťastní, že nás vidia a počujú slovenčinu, vychutnávajú si každý moment. Spievajú jednohlasne rodičia aj deti a atmosféra je umocnená vďačnosťou. Radi spomíname na príjemné večery, kedy sme si vypočuli ich životné osudy, často veľmi inšpirujúce. Vychutnali sme si už atmosféru v Írsku, Anglicku aj Maďarsku, pravidelne mávame koncert v Česku.
Kam chcete Spievankovo posunúť?
Veľmi túžim po muzikáli Spievankovo. Veľká výprava na javisku, živá kapela, veľa hercov, kostýmov, veľa tanca a interakcia s deťmi. Myslím, že s predstavením na festivale Viva Musica! sme sa k tejto mojej predstave priblížili. Okrem toho chceme ísť ďalej v tvorbe – nahrávať a koncertovať. Máme veľa nápadov, veľa tém, ktoré by sme chceli spracovať. Inšpiráciou pre nás sú aj reakcie a požiadavky rodičov a detí. Napríklad tretie DVD vzniklo ako reálna potreba mamičiek, ktoré potrebovali pesničky na každodenné činnosti detí. Na druhej strane vieme, kam sa posunúť nechceme. Veľkokapacitné obrovské koncerty v športových halách alebo v nákupných centrách nie sú nič pre nás. Koncert pre deti je oveľa náročnejší na organizáciu ako koncert pre dospelých. Deti potrebujú svoj komfort. Okrem toho chceme, aby mali všetky deti plnohodnotný zážitok, aby nás poriadne videli a počuli, aby mohli prísť k nám na pódium a zažiť to spolu s nami. Nejde nám o kvantitu, ale o spokojnosť detí a rodičov.
Foto: Miroslav Čačík
Spievanka – Mária Podhradská (1975) je aj učiteľkou angličtiny v materskej škole. Zahrajko – Richard Čanaky (1973) je skladateľ, spevák, kulturista a herec. Okrem projektu Spievankovo realizuje vlastné koncerty gospelovej hudby a je spoluautorom projektu Gospel talent, ktorý podporuje začínajúce talenty. (Jednou z víťaziek tejto súťaže je dnes už známa Sima Martausová.) Mária aj Richard sú z hudobníckych rodín – u Čanakyovcov hral otec v kapele a u Podhradských je mama profesionálna huslistka. Richard sa v detstve ako samouk naučil hrať na gitare a ústnej harmonike a Mária chodila na základnú umeleckú školu na husle. Vedia si zahrať aj na klavír, čo im pomáha pri komponovaní piesní.
