Výnimočný muzikant Jean Rondeau: Aj čembalo môže znieť moderne

Výnimoční hudobníci neradi počúvajú reči o zázračných deťoch. Hovorili tak aj čembalistovi Jeanovi Rondeauovi. Dnes má 25 rokov, neprehliadnuteľný účes a celý zjav, na konte významné hudobné ceny, no jeho viac než ocenenia zaujíma čembalo.

29.07.2016 14:00
Photo Jean Rondeau Foto:
Čembalista Jean Rondeau.
debata (2)

Chce popularizovať barokový nástroj s mimoriadnym zvukom, ktorí mnohí považovali za prežitý. Jeho druhý album Vertigo zaradil Apple Music do výberu toho najlepšieho za rok 2015. Jean ostáva skromný, chce len šíriť dobrú hudbu. Veď aj on sám sa k čembalu dostal náhodou. Bavili sme sa aj o tom, ako cvičí čembalista či organista, keď vzácny nástroj nemôže mať doma. Jean Rondeau v piatok v rámci festivalu Viva Musica! zahrá koncerty Bacha a jeho synov v bratislavskom Dóme sv. Martina.

Je vo Francúzsku medzi mladými ľuďmi čembalo populárne? Poznajú tento hudobný nástroj?
Vlastne je obľúbené čoraz viac, pribúda konzervatórií, na ktorých možno hru na čembale študovať. Nie je to už taký výlučný nástroj ako pred 30 rokmi, čembalo sa stáva čoraz demokratickejším. Dnes máme viac čembalistov a čoraz viac detí, ktoré začínajú hrať rovno na čembale. Takže teraz je to celkom pozitívne.

Boli ste jediným študentom čembala na parížskom konzervatóriu alebo vás bolo viac?
Mal som šťastie, že som študoval klasicky sám, ale bol som jeden z najmladších, začal som hrať na čembale už ako šesťročný. Myslím tým, že mojím prvým nástrojom bolo čembalo a nie piano. Vtedy to bývalo naopak, začínalo sa na klavíri a až potom žiak prešiel na čembalo. Lenže technika hry na čembale a klavíri je taká rozdielna, že pre čembalistu je zásadné začať hrať hneď odmalička na čembale.

V čom je hlavný rozdiel pri hre na čembale a klavíri?
Rozdielov je veľa, napríklad pri čembale sú dve klaviatúry, no hlavne je rozdielny zvuk oboch nástrojov. Rozdielne sú aj techniky, jednoducho sú to dva samostatné nástroje. Keď hrám na klavíri, musím oproti čembalu zmeniť techniku.

Vracia sa čembalo znova do módy?
Áno, ľudia ho viac poznajú, akceptujú, stáva sa módnym aj vďaka internetu. Mení sa aj imidž čembala. Mnohí ľudia si čembalo spájali so starým absolutistickým režimom Ľudovíta XV. – býval to nástroj 17. a 18. storočia. Je dôležité brať čembalo ako hudobný nástroj dneška. Robia sa rôzne koncerty v štýle cembalo recycled, ktoré dokazujú, že tento starý nástroj je živý aj dnes. Nie je to nástroj len pre starú hudbu, dá sa na ňom hrať aj moderne. Mali by sme obhajovať nový imidž čembala, aby si ľudia nemysleli, že je to čosi dávno prežité.

Vy ste vraj čembalo prvýkrát počuli z rádia, je to pravda?
Áno, prvýkrát som sa stretol s čembalom ako päťročný. Počul som akúsi čembalovú skladbu z rádia a ten zvuk ma celkom očaril. Netušil som, čo je to za nástroj, kto na ňom hrá ani čo hrá, ale na prvé počutie som sa do toho zvuku zamiloval. Hneď som povedal rodičom: toto chcem robiť. Pritom som vôbec nevedel, čo to znamená. Mám rád tento príbeh, pretože je o mimoriadnom zvuku čembala.

Sú vaši rodičia tiež hudobníci?
Práveže vôbec nie. Moja rodina s hudbou pracovne nemá nič do činenia, ale hudbu má rada. Som jediný muzikant v našej rodine široko-ďaleko.

A čo pretekár a automobilový konštruktér Jean Rondeau, ktorý v roku 1980 zvíťazil v Pretekoch 24 hodín v Le Mans. Je to váš príbuzný?
Nie, sme síce menovci, ale myslím, že nie sme príbuzní. Bol veľmi slávny pretekár, o čom svedčí aj o to, že hoci sa o preteky veľmi nezaujímam, viem o ňom.

Váš debutový album Imagine si Apple Music vybral do svojej oficiálnej príručky najlepšej hudby za rok 2015 (best of 2015 guide). Potešilo vás to? Pomôže vám to ešte viac spopularizovať čembalo?
Iste, je dôležité, aby sa hudba a nahrávky dostali medzi ľudí. Nie som veľmi súťaživý, nepotrebujem získavať hudobné ceny. Záleží mi viac na tom, aby som sa s ľuďmi podelil o hudbu, ktorú mám rád. To je dôležité. Keď vyhrám nejakú cenu, neteším sa za seba…

Áno, čítala som, že keď ste sa stali objavom roka 2015 v súťaži Victoires de la Musique, francúzskej obdobe cien Grammy, povedali ste: „Nie je to moje víťazstvo, je to víťazstvo čembala.“
Pretože podstatná je moja práca, všetky tie otázky, ktoré hudba vyvoláva. Niekedy si myslím, že čembalo by malo byť viac na výslní – viac na očiach aj v ušiach. Aj ja som čembalo objavil totálnou náhodou. A to sa môže stať mnohým ľuďom, že sa zamilujú do zvuku a potom na nástroji začnú hrať. Preto sa treba o hudbu deliť s ďalšími ľuďmi.

Čo pre vás vlastne čembalo znamená? Napríklad violončelista Mischa Maisky volá svoje čelo „moja krásna lady“, máte aj vy nejakú prezývku pre svoje čembalo?
Nemám, čembalo pre mňa síce je mimoriadne, ale… Violončelista Maisky to možno hovorí preto, že to čelo je jeho vlastné. Lenže my čembalisti hráme každý deň na inom nástroji, takže sa s ním ťažko buduje intímny vzťah. Ale niektoré čembalá sú mi sympatickejšie ako iné a dokážem s nimi viesť celkom iný dialóg.

Keď nemáte vlastné čembalo, ako vlastne cvičíte? Nie je ľahké takto pracovať, málokedy máme čembalo k dispozícii dlhšie. Musíme pracovať aj vo vlaku či v lietadle, robiť si hudobné analýzy rytmu a tvaru hudby v hlave – napríklad tak, že si spievame nejakú melódiu alebo ju počúvame. Na cvičenie nie je nevyhnutné mať nástroj stále k dispozícii. Samozrejme, na každý nástroj si treba zvyknúť. Keby som hral trebárs na husliach, nosil by som si ich so sebou, ako čembalista však stále musím hľadať riešenia, ako cvičiť.
To je asi podobné ako pri organe, ktorý ste študovali tiež. Študoval som organ, keď som bol mladší, teraz hrám hlavne na čembale a tiež na klavíri. Ale na klavíri hrám väčšinou improvizácie a džez. Myslím si, že sa nedá robiť všetko, treba sa špecializovať a sústrediť sa na jednu vec. Ja som si vybral čembalo a džezové improvizácie na piane.

Je čembalo drahý nástroj?
V porovnaní s inými hudobnými nástrojmi určite áno, hlavne preto, že sa vyrába ručne. Je to dielo umeleckých remeselníkov, čembalo je vlastne umelecké dielo. Tie najlepšie sú, samozrejme, drahé.

Je to ako so stradivárkami, teda čím starší nástroj, tým drahší?
Závisí to od toho, či ide o súčasný, alebo historický nástroj. Dnes už je ťažké nájsť historické čembalo, sú väčšinou v múzeách či na zámkoch, v rôznych súkromných zbierkach a podobne. Veľa nástrojov bolo zničených v 17. storočí. Dnes sa mnohí výrobcovia čembál snažia kopírovať historické nástroje a niekedy sa im to podarí skvele. Aj nový nástroj môže mať výborný zvuk.

Aké staré bolo čembalo, na ktorom ste nahrali svoj druhý album Vertigo?
Bol to nástroj celkom zo začiatku 18. storočia, neuveriteľný. Veľmi mocný, s mladým a sviežim zvukom, mal v sebe akýsi oheň. Dal by sa prirovnať k divému zvieraťu. Bol som šťastný, že som Vertigo mohol nahrávať na chateau d'Assas pri Montpellier na juhu Francúzska…

Kto vymyslel názvy vašich albumov – Imagine a Vertigo? Bol to váš nápad alebo s tým prišlo vydavateľstvo?
Vždy o téme či názve albumu s vydavateľstvom diskutujeme. Väčšinou mám nápad aj scény albumu v hlave a potom ich rozvíjame. Imagine som si zvolil preto, lebo témou albumu bola imaginácia, predstavivosť. Vám napadol John Lennon? Názov Vertigo predo mnou v hudbe zvolil len skladateľ Pancrace Royer – nazval tak jednu svoju skladbu. Zapáčila sa mi predstava nazvať tak celý album.

Čembalista Jean Rondeau. Foto: Myriam Farhane
jean fb Čembalista Jean Rondeau.

A máte rád aj Alfreda Hitchcocka a jeho film Vertigo?
Samozrejme, je to klasika. Aj keď názov Vertigo sa u mňa priamo nespája s Hitchcockom, skôr je to otázka dramaturgie. Hitchcockove filmy mali tiež vždy premyslenú dramaturgiu a mizanscény. Bolo v nich niečo veľmi dramatické, podobne ako v skladbe Vertigo od Royera, kde je tiež veľa mizanscén a premyslená dramaturgia ako v opere. Opera je totiž tiež jedna z tém tejto nahrávky. Niekedy hovorím, že Royerova skladba Vertigo je vlastne päťminútová opera.

Vraj keď ste hrali Royera, ľudia vám nechceli veriť, že neimprovizujete, ale hráte podľa originálu. Bol Royer taký progresívny, moderný autor?
Vertigo pôsobí veľmi moderne, hoci to nie je súčasná skladba. Viete, niektoré skladby môžu byť historické, a aj tak pôsobia moderne. Ani hudba Royera nie je súčasná, no je skutočne moderná.

Tušíte, čím to je?
Je v nej veľa nových nápadov, bláznivých výrazov, moderných gest – ťažko sa to vysvetľuje, niekedy sa genialita hudby nedá vysvetliť.

A kto je váš obľúbený autor? Bach, Royer či niekto celkom iný?
Nemám obľúbeného autora, nedokážem hierarchizovať hudbu a skladateľov, snažím sa byť otvorený. Milujem totiž hudbu a myslím si, že je toľko skvelých skladateľov a skladieb, že nechcem vyzdvihnúť jedného na úkor iných. V hudbe neexistujú úrovne. Isteže, mám niektorých viac v obľube, ale nechcem ich prezradiť.

Aj vy sám ste skladateľom. Aké sú vaše čembalové skladby?
Pre čembalo neskladám každý deň, rád improvizujem na čembale. Skladanie hudby je pre mňa skôr cvičením sa v rôznych hudobných štýloch. Komponujem hudbu pre filmy a tiež pre džez.

Hru na čembale ste študovali aj v Londýne na Guildhall School of Music and Drama. Je v Anglicku iný prístup k čembalu než vo Francúzsku?
Vo svete je niekoľko čembalových škôl, máte pravdu, ale mojím cieľom nie je akademický štýl. Existuje veľa spôsobov učenia a každý si musí nájsť ten svoj, ktorý mu vyhovuje. Moje hlavné štúdium bolo u čembalovej virtuózky Blandine Verlet, trvalo 12 rokov a dalo mi asi najviac.

Jean Rondeau vystúpi v piatok v Bratislave. Foto: Edouard Bressy
Photo Jean Rondeau Jean Rondeau vystúpi v piatok v Bratislave.

Čo zahráte na svojom bratislavskom koncerte v Dóme sv. Martina v rámci festivalu Viva Musica?
Concertá od Johanna Sebastiana Bacha a jeho synov – Wilhelma Friedemanna Bacha a Carla Philippa Emanuela Bacha. Je to taká krásna, živá, silná a dramatická hudba, že sa na to veľmi teším.

Budete hrať v katedrále. Aké koncertné priestory uprednostňujete – kostoly či moderné koncertné sály?
Podstatná je akustika. Ak je dobrá, som šťastný. Môžete mať kostol s hroznou akustikou rovnako ako koncertnú sálu so zlou akustikou. Dobrá akustika urobí z hudby zážitok.

Koľko hodín denne vlastne cvičíte?
Vždy je to inak, podľa toho, či mám k dispozícii čembalo, alebo nie.

Kdesi ste citovali radu od samotného Johanna Sebastiana Bacha: „Tvrdo som pracoval. Každý, kto bude rovnako tvrdo pracovať, sa dostane rovnako ďaleko.“ Tiež tak tvrdo pracujete?
Asi nie, to by bolo nemožné, ale snažím sa pracovať čo najviac. Hudbe chcem venovať sto percent svojho času, hoci sa snažím viesť vyvážený život a neuzatvárať svoju myseľ. Môj život je služba hudbe – v dobrom zmysle slova.

Máte vôbec čas na nejaké iné koníčky, trebárs šport?
Vediem normálny život, chcem si uchovať zdravú myseľ. Na šport veľmi nie som, ale milujem veľa rôznych vecí – literatúru, hudbu, filozofiu, maľbu…

Koho napríklad rád čítate?
To je ako s hudbou, nechcem mať favorita a niekoho vyzdvihovať.

Jean Rondeau

Narodil sa 23. apríla 1991 v Paríži. Hru na čembale študoval pod vedením Blandine Verlet 12 rokov, neskôr pokračoval v štúdiu basso continua, hry na organe a na klavíri, džezu, improvizácie, kompozície a dirigovania na Conservatoire National Supérieur de Musique v Paríži a na Guildhall School of Music and Drama v Londýne. V roku 2012 sa ako 21-ročný stal jedným z najmladších umelcov, ktorí získali prvú cenu na Medzinárodnej interpretačnej súťaži v Bruggách (MAfestival 2012), získal ocenenie European Union Baroque Orchestra (EUBO) Development Trust ako jeden z najoriginál­nejších umelcov EÚ. Vtedy získal aj 2. miesto a cenu za najlepšiu interpretáciu súčasnej skladby na súťaži v rámci Pražskej jari v Čechách. V roku 2013 získal cenu Prix de Radios Francophones Publiques a v januári 2015 bol objavom roka v súťaži Victoires de la Musique. Debutový album Imagine s dielami Bacha mu vyšiel v roku 2015, vo februári 2016 nasledoval ďalší, nazvaný Vertigo (diela Rameaua a Royera). Jean Rondeau koncertoval v Európe, Amerike i Ázii. Vystupuje ako sólista a komorný hráč, často so svojím súborom – barokovým kvartetom Nevermind. Založil aj súbor Note Forget, s ktorým hrá vlastné džezové kompozície a improvizácie na klavíri.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #Viva Musica! #Apple Music #Jean Rondeau