Aj to boli Psí vojáci, legenda českého undergroundu, aktívna takmer bez prestávky od konca 70. rokov až do smrti frontmana v lete 2013. Česko za Topolom stále smúti, stratilo totiž jedného z najcharizmatickejších hudobníkov. Jedným z dôkazom sú aj pokračujúce pocty Psím vojákom, z ktorých najnovšie vytŕča album brnianskej skupiny Květy nazvaný Copak můžu svojí milý…
Ako sa postaviť ku skladbám skupiny, ktorá je sama osebe taká rozpoznateľná? Radikálne. Květy, skupina okolo Martina E. Kyšperského, nenechali kameň na kameni, z ich coververzií je cítiť absolútnu voľnosť a slobodu. Taký charakteristický klavír sa objavuje iba zriedka, prekvapia už prvé momenty Jen tak se projdi po městě: Kyšperský šeptom recituje do takmer nepočuteľnej zmesky zvukov a hlukov. A aj keď občas na platni Květy hrajú ako štandardná kapela – s rytmikou, gitarami alebo klávesmi – v princípe si nechávajú otvorené dvere pre rôzne experimenty, náhle zmeny, terénne nahrávky a podobne.
Samotné Květy a Kyšperský môžu hrať celkom odlišnú hudbu, jedno majú však s legendou Vojákmi spoločné: texty a hlas speváka majú jednu z hlavných úloh. Veľkým plusom je, že Kyšperský sa nesnaží nijakým spôsobom imitovať Topola, v tom by celkom určite narazil. Naopak, je svojský, podobne, ako pri vlastnej tvorbe, a jeho medový hlas si dovolí interpretovať a upravovať niekdajší prejav Psích vojákov.
Napokon, v asi kľúčovom momente albumu, šestnásťminútovej mantre Tak akorát dlouhá, si spevák dovolí Topolove slová aktualizovať o vlastné reálie a napríklad pražské miesta nahrádzať brnianskymi. Zaujímavá je aj minimalizovaná coververzia I’m Lucky, kde vokál hosťujúcej Nikoly Muchy sprevádza iba brnkanie na ukulele. Celý album tak akosi plynule prechádza medzi osobnými poctami Kyšperského Psím vojákom, a to prevažne v experimentálnejších momentoch, kde hrajú prím slová a hlas, nezabúda však na to, že svojím spôsobom obe kapely vyšli z rockovej živelnosti punku. A to aj napriek tomu, že ho tak naozaj nikdy nehrali.
Väčšina tribute albumov, kde množstvo interpretov pristupuje k hudbe niekoho iného, sa stáva nekonzistentným zlepencom, určeným často len pre zaprášené poličky zapálených fanúšikov. Platňa Copak můžu svojí milý…, ktorá vyšla aj v už vypredanom limitovanom náklade na vinyle, naopak, môže priaznivcov oboch skupín rozdeľovať. Nie sú to vlastne ani typické Květy a už vôbec to nie sú Psí vojáci. A práve preto má vydanie albumu, v ktorom hudobníci kráčajú mimo vymedzených teritórií, zmysel.
