Minulý rok oslávila kapela Monkey Business pätnáste výročie. Nechceli ste vydať výberovku, ako sa to zvykne robiť?
Nemáme veľmi radi výberovky. V našich dvoch pekných krajinách sa takéto „best of-ky“ robia vtedy, keď kapela nemá nový materiál na album, keď nemá dostatok invencie. Chceli sme narodeniny osláviť novou hudbou a vydať novú platňu.
Vydali ste album s názvom Sex and Sport? Never! Inšpirovali ste sa slávnym výrokom Winstona Churchilla Absolutely no sport?
Väčšinu ľudí na celom svete bavia najviac dve veci – sex a šport. Bodujú športové kanály, každý druhý behá. My nie sme veľkí športovci, s tým sexom to hádam ešte ide… Vraveli sme si, že bude zaujímavé urobiť z toho protichodné vyhlásenie. Radi vytvárame rôzne nové spojenia, ktoré si odporujú.
Kto vymýšľa zvláštne názvy vašich albumov a piesní?
Jadro kapely tvorí Roman Hollý, basista Martin Drábek a ja. My traja sa najčastejšie stretávame. Keď sa robí nová platňa, Roman skladá pesničky a na demo nahrávky vymýšľame texty. S naším textárom Vráťom Šlapákom si dáme pivko, púšťame si pesničky a hovoríme si, o čom by ktorá mohla byť. To sa týka aj všetkého ostatného – nápadov na videoklipy, názvov albumov, návrhov kostýmov či plánovania turné.
Okrem Monkey Business hráte aj v ďalších zoskupeniach. Ako vzniklo G-Point Hunters?
Pred mnohými rokmi, možno viac ako desiatimi, zorganizoval náš kamarát Petr Vančura akciu s názvom Funkomat. Dal dokopy dídžejov a živých muzikantov a spevákov. Spieval som tam s Romanom Holým a Tonyou Graves. Páčila sa nám veľmi tanečná scéna, voľnosť a možnosť improvizácie. V Monkey Business tiež improvizujeme, ale v oveľa menšej miere. Dostali sme chuť zažívať, aké to je, keď sme úplne voľní. Tak vzniklo zoskupenie G-Point Hunters.
Má takáto improvizačná živelnosť aj nejaké úskalia?
Má. Dídžej zmixuje dve dosky, pričom dochádza k posunu rýchlosti aj k posunu ladenia. Spevákovi je to jedno, ale klávesista s tým má problém. Nevie naladiť klávesy o štvrť tóna hore alebo dole. Nakoniec sme sa rozhodli, že si nahráme svoj dídžejský set dopredu. Hoci dnes si môžeme sťahovať tanečnú hudbu z rôznych serverov, nie je to jednoduché. A takej, čo nás s Romanom baví, je veľmi málo. Vytvorili sme hodinový program, do ktorého spievame a Roman hrá na klávesoch.
Máte ešte jeden projekt s názvom Neruda, ten má však ďaleko od funky hudby. Je vo vás aj kúsok rockera?
Neruda je zo slovenského pohľadu veľmi zaujímavý. Na bicích hrá Martin Valihora, ktorého považujem za najlepšieho bubeníka v strednej Európe. Okrem toho je to skvelý chlapík. Keď sme s ním prvý raz hrali, všetci sme mali pocit, že nám to išlo akosi lepšie. Keď sa to opakovalo aj na ďalších koncertoch, Roman povedal, že za to môže Martin. Je z nás najtalentovanejší a všetkým nám pomáha sa tak trochu zodvihnúť.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Okrem toho, že Neruda je z iného hudobného súdka, aj piesne sú v češtine. To nie je váš zvyčajný pódiový jazyk?
Do rytmického kľúča Monkey Business je veľmi zložité vsadiť češtinu. Myslím si, že dokonca slovenčina je na tom oveľa lepšie. Je mäkšia, s koncovkami sa dá lepšie pracovať. Našu predposlednú platňu sme robili tri roky. Len preto, že rok a pol sme sa snažili napísať české texty. Keď sme ich naspievali, zrazu to znelo ako celkom iná kapela. Môžeme si dovoliť len nejaký fragment českého textu ako Hi and Stereo na prvej platni Why Be In When You Could Be Out. Neruda je celkom iná hudba. Pri tomto projekte sa za češtinu nehanbím, tam znie veľmi dobre.
Vyrastali ste na funky alebo mala prevahu rocková hudba?
Začínal som klasicky, ako väčšina českých chlapcov. Veľmi ma ovplyvnil otec, ktorý bol začiatkom sedemdesiatych rokov v Amerike. Išiel za svojím bratom, ktorý emigroval. Mal tam byť mesiac a boli z toho dva roky. V USA privoňal k inej hudbe, než aká bola v tom čase dostupná u nás. Priviezol si veľa platní a ja som vďaka nemu vyrastal na Rolling Stones či Pink Floyd. Cez brata punkera sa ku mne dostali aj punkové kapely Sex Pistols, PiL a speváčka Patti Smith. Počúval som, samozrejme, Olympic, ale najčastejšie Pražský výběr. Nesmiem zabudnúť ani na slovenské kapely. V populárnej hudbe ste boli vždy pred nami. Nebolo to len kvalitou piesní, ale aj kvalitou aparatúry a zvuku. Dodnes mám rád Mekyho Žbirku, Richarda Müllera a starý Elán. S Jožom Rážom by sme si asi názorovo neporozumeli, ale považujem ho za Fredyho Mercuryho československej hudobnej scény. Jeho hlas je tak vysoko posadený, taký zaujímavý a plný energie, až to berie dych.
Ako prišlo k vášmu spoločnému koncertu s Horkýže Slíže?
Sledovali sme videoklipy tejto skupiny, ktorá sa nám zdala zaujímavá a zábavná. Asi pred tromi rokmi sme sa stretli na jednom festivale a bolo nám spolu dobre. Keď prišla ponuka urobiť spoločný koncert, súhlasili sme, dokonca rozmýšľame aj o spoločnom turné. Naše kapely sú zdanlivo odlišné, punkovo-rocková kapela hrá tvrdšiu muziku ako my, máme však podobný naturel, zmysel pre humor. Ani oni sa neberú vážne a dokážu si zo seba vystreliť.
V klipoch Monkey Business je tiež veľa humoru, ale nie sú aj dosť militantné?
Myslíte toho ostreľovača v My Friends?
Ostreľovača, rozmlátený interiér bytu v Up To Speed Now či strieľanie prakom na snoubordistov v Monkey Town…
Myslím, že sú viac humorné ako militantné. V kapele sú minimálne traja ľudia, ktorí milujú filmy. Na klipy, ktoré si režírujeme sami, sa pozeráme ako na malý film s príbehom. Nemáme žiaden taký, v ktorom by sme len stáli a robili huhuhu. Vďaka filmu sme sa dali aj dokopy. S Pavlom Mrázkom sme sa spoznali počas nakrúcania filmu, kde som robil asistenta produkcie a on asistenta kamery. Medzi filmármi mám veľa priateľov a vždy nám vyjdú v ústrety, keď niečo potrebujeme.
Ponuku účinkovať v seriáli o Švejkovi ste dostali na základe klipu Be a Man, v ktorom hráte túto postavičku?
Moja slovanská guľatá veselá tvár s nosíkom ľahko nahor, večne „zarudlej“ spevák, môže niekomu evokovať Švejka. Kvôli nakrúcaniu toho klipu sme leteli s kapelou do L.A. Prvý deň, šoférujúc auto s vypchatým bruchom a fajkou v ústach, mi prišla SMS od režisérky Jitky Němcovej, že pripravuje seriál Švejk a či by som nechcel hrať hlavnú postavu. Zastavil som auto, vyfotil som sa, poslal som jej ememesku a súhlas. Tento projekt však ešte nie je ani v plienkach a je otázne, či sa vôbec bude realizovať. Nikdy nehovor nikdy, ale som presvedčený, že Švejka nikdy hrať nebudem, lebo si na to netrúfam. Nie som profesionálny herec, napriek pár skúsenostiam vo filme.
Speváčka Monkey Business Tonya Graves vydala dva sólové albumy, vás vlastný projekt neláka?
Chýba mi to správne sólové pnutie. Robí mi dobre byť súčasťou tímu, hoci som exhibicionista a rád sa predvádzam. Z ponuky nahrať sólový album, ktorú som pred časom dostal, vznikol Neruda. Keďže nepíšem texty ani hudbu piesní, potenciálny album by nemohol byť autorský. Neviem si ani predstaviť, že by som robil hudbu s niekým iným, ako je Roman Holý. Na album boli peniaze, a tak sme sa do toho s Romanom pustili. Začali sme s plánom nahrať tanečnú platňu G Point Hunters. Romanove výborné nápady sme však použili na novú dosku Monkey Business, z ktorej sa stala tak trochu tanečná kapela. Ale pre G-Point Hunters sme nemali nič… Robiť ďalší album v podobnom duchu by nemalo význam, preto sme sa rozhodli ísť celkom iným smerom, a tak vznikol Neruda.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Rocková poloha v Nerudovi vám svedčí…
Myslíte? Energia tej hudby je iná, než je môj prirodzený naturel v Monkey Business. Neruda je oveľa vážnejší a ja nie som vážny človek. Som trochu v rozpore sám so sebou.
V rozpore je aj fakt, že ste exhibicionista, ale trápi vás tréma. Nezlepšuje sa to?
Ani nie. Netreba v tom hľadať logiku. Je to však oveľa lepšie ako na začiatku. Pred veľkými koncertmi, kde sú tisíce ľudí, ma tréma až tak netrápi. Horšie je to pred komornejšími vystúpeniami. Najradšej by som hneď skočil na javisko. V zákulisí som tichý, čo je možno lepšie pre moje okolie. Potia sa mi ruky, stále chodím striedavo na malú a veľkú. Bojím sa, že mi vypadne text, že zaspievam pod alebo nad tónom. Navyše som frontman kapely siedmich ľudí a zodpovednosť za koncert, za to, že ľudia budú odchádzať z koncertu šťastní a naplnení, je na mne.
Spomeniete si na vaše prvé stretnutie s Romanom Holým?
Poznal som ho ako moderátora Kinoboxu, ktorého som bol veľkým fanúšikom. J.A.R. som registroval, ale ich hudbu som cielene nepočúval. Prvý koncert J.A.R. som videl až po tom, čo sme sa s Romanom zoznámili. S bubeníkom Martinom Houdekom a hráčom na basovej gitare Pavlom Mrázkom si prišli pozrieť kapelu, v ktorej som vtedy spieval. Nepáčila sa im ani kapela, ani môj spev, ale pozvali ma na svoju skúšku.
Nepáčila sa im vaša kapela a oni vás pozvali na skúšku?
Roman je celou svojou dušou muzikant. Dokáže hudbu počúvať oveľa komplexnejším uchom než ja. Hovoril mi, že vycítil vo mne potenciál. Dával šancu tomu, že by som mohol byť dobrý, keby som spieval s dobrou kapelou. Hádam mu to vyšlo.
Vekový rozdiel dvanásť rokov vám nerobil problém?
Pri Romanovi a Pavlovi, s ktorými som najčastejšie, ide skôr o silu osobností. Roman je mimoriadne silná osobnosť. Je z nás najtalentovanejší, vedie a riadi celú kapelu, je prirodzený vodca. Rešpekt si nevynucuje, keď sa nám niečo nepodarí, povie to priamo. Vieme, že mu ide o najlepší výsledok. Navyše päťdesiatnik Roman je exemplárny príklad večného dieťaťa. Keby ste videli, aké zbierky má doma! Okrem filmov a hudby na všetkých nosičoch zbiera angličáky, vláčiky, hračky zo šesťdesiatych rokov, má asi najväčšiu súkromnú autodráhu. Jeho najnovšou vášňou je zbierka kníh, ktoré vyšli v Škvoreckého exilovom vydavateľstve Sixty-Eight Publishers v kanadskom Toronte.
Čo zbierate vy?
Nie som zberateľ. Začal som si kupovať LP platne, ale nezbieram ich. Kupujem si len hudbu, ktorú mám rád. Aj filmov máme dosť. Je to naša spoločná záľuba s manželkou, ktorá v čase, keď sme sa zoznámili, pracovala pre Bonton film.
Kedysi ste povedali, že hudobníci sú ideálni otcovia. Podarilo sa vám to?
Nechcem generalizovať. Mnohí hudobníci sú príšerní otcovia a, naopak, je veľa vynikajúcich otcov, ktorí robia iné profesie. Hudobníci však majú na deti viac času. Je pravda, že vo štvrtok odchádzam na koncerty a vraciam sa v nedeľu, ale celý týždeň som doma a môžem byť s dcérou. Môj otec sa o mňa staral, ale každý deň musel vstávať o šiestej a z práce sa vrátil uťahaný.
Poradili vám niečo rodičia, keď sa vám minulý rok narodila Anežka?
Mama mi vravela: Priprav sa na to, že keď sa ti narodí dieťa, príde strach a už sa ho nezbavíš. A hoci raz budem mať doma dospelú osemnásťročnú dcéru, stále to bude moje dieťa a ja budem chcieť, aby bola šťastná a zdravá.
Foto: Archív Monkey Business
Ešte stále nechcete, aby mama chodila na vaše koncerty?
Je to tak. Nie je potrebné, aby mama videla všetko, napríklad moje vyzliekanie na pódiu. Je to nespravodlivé, ale otec mi neprekáža. Pred mamou mám väčší rešpekt, som nervózny, kontrolujem sa. Mrzí ma to a viem, že mamu ešte viac, ale asi sa to nezmení.
Kto u vás v rodine spieval?
Mama krásne spieva, najmä pesničky z moravského Slovácka, tancovala aj vo folklórnom súbore. V rodine sme mali jeden vynikajúci hudobný talent. Vďaka komunistom je však jeho meno pre Čechov a Slovákov neznáme. Váša Příhoda bol slávny huslista prvej polovice dvadsiateho storočia, ktorý koncertoval v Európe, v USA aj v Kanade. Do jeho života tragicky zasiahla druhá svetová vojna. Po vojne mu vyčítali, že nepriamo zapríčinil smrť svojej židovskej manželky v koncentračnom tábore, s ktorou sa rozviedol. Rozviedli sa však roku 1935, pol roka pred vydaním Norimberských zákonov. Napriek tomu ho obvinili z kolaborácie s nacistami, a hoci uznali jeho správanie za politicky bezúhonné, už mal nálepku a na jeho meno sa zabudlo.
Hlas a tanečné nadanie ste teda zdedili po mame. Preto ste prijali účasť v súťaži Star Dance?
Ponuku som dostal dvakrát. Prvýkrát som ju odmietol z časových dôvodov. Keď som však sledoval súťaž, mrzelo ma to. Vravel som si, že by ma to bavilo. Pri druhej ponuke som súhlasil s podmienkou, že nepreruším koncertovanie s Monkey Business. Naše manažmenty sa spojili a dohodli termíny tak, že všetko fungovalo. Na súťaž veľmi rád spomínam. Každé stretnutie s Marekom Ebenom a Terezou Kostkovou počas živého prenosu bolo zážitkom. Ani trému som nemal. Vravel som si, že som spevák, nie tanečník, a keby som niečo pokazil, čo sa aj stalo, nič sa nedeje.
Ako sa dostane spevák funkovej kapely na javisko opery?
Mám malú rolu, ale keď už v opere, tak v Národnom divadle! Môj dlhoročný kamarát, hudobný skladateľ a dirigent Jan Kučera, mi napísal rolu v modernej opere Rudá Marie. Ja som totiž kedysi študoval na konzervatóriu operný spev. Občas si zaspievam operným hlasom v krčme alebo na koncertoch. Má to úspech. V divadle hrám postavu Staliňáka raz mesačne. Je to príjemné spestrenie.
Prečo ste si vybrali na konzervatóriu operný spev?
To dodnes neviem. O operu som sa nikdy nezaujímal. Operný spev bol pre mňa smiešny a trochu som ním pohŕdal. Vôbec nerozumiem tomu, prečo som robil skúšky na Štátne konzervatórium na operný spev. Potom som prešiel na populárny spev, ale keď som začal spievať v Monkey Business, bolo doštudované. Komu by sa chcelo o siedmej ráno stávať na „telák“?
Maturitu však máte zo strednej pedagogickej školy. Aký by ste boli učiteľ?
Prísny.
Aj na dcéru Anežku ste prísny?
To zatiaľ nejde. Keď som išiel na prvú prax s deťmi, spomenul som si na tetu Vlastu, ktorá bola učiteľka. Hovorila mi, že veľmi dôležitý je prvý moment, keď príde učiteľ do triedy, medzi žiakov. Vtedy treba byť veľmi prísny. Neskôr môže povoliť a byť aj kamarátsky. Naopak to však nefunguje. Deti sú mimoriadne kruté stvorenia, a keď prídete medzi ne s humorom a pohodičkou, nebudú vás rešpektovať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Matěj Ruppert sa narodil 12. marca 1978 v Prahe. Člen skupiny Monkey Business začínal vo folklórnom súbore Rosénka. Ako študent strednej pedagogickej školy zvíťazil v speváckej súťaži Caruso Show. Dvakrát získal cenu Akadémie populárnej hudby v kategórii Spevák roka a Anděl. S Romanom Holým založil projekt G-Point Hunters a rockový projekt Neruda. Zahral si v komédii Pupendo, v Pusinkách, v seriáli Nevinné lži a Vinári. Spieva v opere pražského Národného divadla (Rudá Marie). S manželkou a dcérou Anežkou žije v Prahe.
