Foto: SITA/AP
Na dlhých pätnásť rokov, hoci s menšími prestávkami, sa stal súčasťou jednej z najslávnejších punkových kapiel na svete, aj keď tento termín neznášali. Z pôvodnej zostavy postupne zomrel Joey, Johnny aj DeeDee. Dôvod, prečo po ich smrti koncertovanie nezabalil, vysvetľuje tým, že chcel naďalej šíriť odkaz tejto hudby. Marky Ramone bol v Bratislave s projektom 40 Years of Punk Rock, ktorý pripomínal 40 rokov od vydania debutového albumu amerických Ramones.
Vaším veľkým vzorom je Ringo Starr. A hoci Ramones aj Beatles spájal silný cit pre melodiku, obe kapely vyšli z odlišného prostredia a počúvali ich aj iní ľudia…
Naozaj mám rád kapely so silnou melódiou a s pesničkami, ktoré nie sú príliš dlhé. Myslím si, že rovnako je na tom aj väčšina fanúšikov Ramones aj Beatles. Počúvali sme formácie The Ronnetes, Crystals. Všetko to bol zvuk Phila Spectra, je to naozaj podobné ako to, čo tvorili chlapci z Liverpoolu. Nemyslím si teda, že sme až tak ďaleko od svojich vzorov.
Liverpool aj New York boli inšpiratívne miesta, aj keď na život asi trochu tvrdé. Ako si spomínate na detstvo, ktoré ste prežili v Brooklyne?
Bolo to ťažké. Príliš veľká nezamestnanosť, gangy. Skrátka jedna veľká kríza. Podobne ako v Liverpoole aj my sme mali prístav, v ktorom mnoho ľudí pracovalo, čo však prinášalo mnohé problémy a konflikty. Dnes je Brooklyn moderné a nádherné miesto, ale predtým v ňom nebolo ľahké žiť či mať rodinu.
Ramones sa formovali okolo legendárneho klubu CBGB. Čo ste cítili, keď klub musel skončiť? Podarilo sa vám potom, keď ste koncertovali po celom svete, nájsť klub, ktorý by sa jeho atmosfére aspoň trochu približoval?
V CBGB si robili veci po svojom. Hilly (Hilly Kristal, majiteľ klubu, pozn. red.) tu povolil hrať nielen Ramones, ale aj Richardovi Hellovi, Talking Heads, The Heartbreakers, skupinke ľudí s novými nápadmi a energiou. Bol smutný, keď ho musel zatvoriť, ale život išiel ďalej a my sme sa museli pozerať do budúcnosti. Ak je nové miesto podobné CBGB, tak ja o ňom neviem. To sú už záležitosti novej generácie kapiel, ktoré by si mali vytvárať svoj vlastný svet. Ale aby som bol úprimný, nebude ľahké nájsť niečo čo len trochu podobné CBGB.
Tvrdíte, že hrávate piesne Ramones aj preto, že chcete tvorbu tejto kapely priblížiť mladým. Ako na ňu reagujú? Čím môže byť pre nich inšpirujúca?
Ide o to, cítiť energiu, ktorá ide z koncertov. Teraz sú kapely až preprodukované, ale nám stačia dva zosilňovače, bubenícka kolekcia a kvalitný ozvučovací aparát. Mladí ľudia to milujú! Je to niečo, čo bežne nevidia. Možno archaické, ale táto hudba pretrvá všetky trendy. Nemusíte byť virtuóznym hráčom, ale v dobrej kondícií a úprimný.
S legendárnym hudobníkom Richardom Hellom ste nahrali skladbu Blank Generation, ktorá vyjadrovala frustráciu vašej generácie. Aká je podľa vás tá súčasná? Aký slogan by ste jej prisúdili?
Sme si stále podobní, neverím, že technológie ľudí zmenia. Aj dnes máme podobné problémy a frustráciu z nášho života: lásku, depresiu, nezamestnanosť. Jediným rozdielom je, že teraz ich môžeme vyjadriť mnohými spôsobmi, napríklad cez Facebook či Twitter. Predtým sme to robili jedine písaním či hudbou.
Foto: SITA/AP, Ed Betz
Prednedávnom ste nahrali vtipné video, na ktorom radíte, ako sa zbaviť dotieravcov, ktorí kazia koncerty ostatným, keď si ich natáčajú na telefóny. Vedia si dnes ľudia užívať koncerty tak, ako pred štyridsiatimi rokmi?
Telefóny ma dokážu veľmi rozzúriť. Je veľmi nepríjemné byť na javisku a vidieť po celý čas ľudí prilepených na displejoch telefónov. Neužívajú si váš koncert? Prečo musia mať telefón stále so sebou? Je to podľa mňa niečo podobné, ako keď si pozeráte koncertný záznam v televízii, a navyše pritom rušíte ešte aj tých, čo sa chcú naozaj zabávať na skutočnom koncerte.
Akou najväčšou zmenou prešli koncerty za ten dlhý čas?
Teraz je všetko akosi jednoduchšie a asi aj kvalitnejšie. Máme lepšie mixpulty, lepšie ozvučovacie aparáty, mikrofóny, a takto by som mohol pokračovať veľmi dlho. Čo stále nemám rád na koncertoch, je cigaretový dym. Neznášam fajčiarov (smiech).
Vzťahy v kapelách bývajú niekedy veľmi zložité, a hoci ste mali v Ramones rovnaké priezviská ako jedna rodina a bývali ste kamaráti, ideálne to pred rozpadom medzi vami nebolo.
Naozaj to funguje ako v rodine. S niekým vychádzate lepšie a s niekým horšie. Joey a Johnny spolu dobre nevychádzali, ale keď sme sa dostali na javisko, všetky sváry a hádky sme nechávali v šatni. Vždy sme sa snažili zo seba vydať to najlepšie a radosť, hnev i smútok, teda všetky naše emócie, sme dávali iba do hrania.
Ako si spomínate na svojich spoluhráčov? Skúste každého z nich charakterizovať jednou vetou.
DeeDee bol mojím najlepším priateľom zo skupiny a podľa mňa patrí k top piatim najlepším skladateľom v histórii. Joey mal zase úžasný hlas a bol neskutočne zaujímavá osobnosť. Johnny patril k perfekcionistom. Začal so štýlom, ktorý neskôr od neho odkukala celá gitarová scéna.
Na pódiách po svete vystupujete už štyri desaťročia, stále si užívate koncertovanie?
Baví ma to rovnako. Samozrejme, že by som videl nesmierne rád Joeyho, Johnnyho a DeeDeeho vedľa seba na javisku, ale to je nemožné. Moja energia je však rovnaká, budem pokračovať v tom tak dlho, kým mi moje telo nepovie dosť.
Čo podľa vás musí mať dobrý bubeník?
Veľa cvičiť, naživo hrať, byť čistý od drog, alkoholu a cigariet. A stále koncertovať.
Na koncertoch po Európe oslavujete 40 rokov od vydania debutového albumu The Ramones. Ako by ste zhodnotili svoje pätnásťročné dobrodružstvo, ktoré ste prežili s kapelou?
Ľudia sú rovnakí, ale svet je úplne odlišný. Teraz je všetkého tak veľa, kapely sa môžu stať populárne, pretože existujú sociálne siete a ľudia sa o nich pravdepodobne dozvedia, ak to chcú. Nemusia ísť von na koncertné turné tak nevyhnutne, ako to bolo predtým. Moje roky s Ramones boli úžasné a nezabudnuteľné. Som nesmierne šťastný, že som mohol robiť to, čo naozaj milujem.
Marky Ramone (vlastným menom Marc Bell)
Pätnásť rokov pôsobil v legendárnej punk rockovej kapele Ramones, do ktorej ho zavolal DeeDee Ramone. Po príchode do kapely ho čakalo nahrávanie albumu Road to Ruin. S Ramones nakoniec vydal 8 štúdiových nahrávok (dohromady ich majú 14). Pre alkoholizmus ho vyhodili, po liečbe sa však smel vrátiť, dodnes je z neho abstinent, ktorý neznáša drogy a fajčenie. Po odohraní posledného turné Ramones v roku 1996 naďalej vídal svojich spoluhráčov, s ktorými spolupracoval na ich sólových projektoch. On sám sa realizoval v Marky Ramone and the Intruders a po smrti Joeyho, Johnnyho a DeeDeeho sa rozhodol vystupovať s piesňami Ramones. Prednedávnom vydal memoáre. Ramones v roku 2002 uviedli do Rokenrolovej siene slávy.
