Jana Kirschner: Potrebovala som sa opäť dostať sama k sebe

, 29.09.2016 12:00

Speváčka a hudobníčka Jana Kirschner opäť vyráža na turné. Na sérii koncertov Takmer sólo, ktoré sú s výnimkou Košíc vypredané a začínajú sa vo štvrtok 29. septembra v Trnave, plánuje odspievať najväčšie hity svojej dvadsaťročnej kariéry.

Ako trošku napovedá názov, sama sa na pódium nepostaví, no aby celý koncept fungoval, koncerty odohrajú skôr v komornejších priestoroch. O tom, prečo práve toto turné, čo všetko zahŕňajú prípravy a čo tým vlastne potrebovala povedať, prezradila v rozhovore pre Pravdu.

Dostala som sa do štádia, keď mladí ľudia majú...
Dostala som sa do štádia, keď mladí ľudia majú moje prvé piesne spojené s detstvom, hovorí Jana Kirschner. Autor: Pravda

Nebola prvá myšlienka absolvovať toto turné naozaj sólo?
Keď je interpret, ktorý si skladá piesne, sám na pódiu, je to pre mňa ten najsilnejší zážitok. Vždy som obdivovala ľudí, ktorí to dokážu, napríklad Bob Dylan, Joan Baezová či Joni Mitchellová, boli to moje vzory, keď som bola dieťa. Vždy som si vravela, že takto chcem hrať. Ale už od prírody mám v sebe zakódovaný problém s koncentráciou. Som kreatívny človek, mám veľa nápadov, ale dotiahnuť niečo do konca je pre mňa niekedy veľký problém. Keď cvičíte na hudobný nástroj, tá koncentrácia je jednoducho základom toho, aby ste boli na svojom nástroji úspešný, aby ste to niekam dotiahli. A to sa mi nikdy nepodarilo. Keď som sa kedysi učila hrať na klavíri, vždy som radšej utiekla von, pretože som mala pocit, že všetci moji kamaráti sa venujú super veciam, kým ja musím cvičiť. Nebavilo ma to, a tak som sa na to vykašľala, čo mi je teraz veľmi ľúto. Stále síce hrám na gitare, ale chýba mi sebavedomie. Sadnúť si s gitarou na pódium a začať hrať, je akoby ste sa vyzliekli donaha a všetci sa na vás pozerali.

Nie je to tak trochu aj cieľom turné?
Sama som si na seba nachystala túto pascu. Povedala som si, že to dokážem. Ale vymyslela som si to tak, že v tom nie som sama. Síce hrám, ale nie je to celé postavené iba na mne. Skôr na mojich pesničkách. Naschvál sme vybrali aj komornejšie priestory. Ľudia, ktorí na koncerty prídu, sú do toho procesu zapojení. Každý koncert preto bude iný. Nevieme, ako bude reagovať publikum na veci, ktoré sme pripravili. Budú to veľmi interaktívne koncerty.

Stanica Žilina-Záriečie, Záhrada – Centrum nezávislej kultúry, Tabačka Kulturfabrik, Nástupište 1–12… Všetko sú to miesta, ktoré okrem toho, že ponúkajú komornejšie prostredie, združujú aj kreatívnych ľudí s názorom. Mysleli ste pri výbere miest aj na to?
Chceli sme ísť do miest, kde nám bolo najlepšie a kde sme vedeli, že sú to naši ľudia. Pre charakter koncertov sme potrebovali ľudí, ktorí sú otvorení, muzikálni a budú spolupracovať. Aby sme mohli aj spolu s nimi koncert tvoriť. Najviac ma zaujíma, ako to dopadne na Nástupišti 1–12 v Topoľčanoch. To je šialený priestor, ale fantastický.

Občas mám chuť byť tým, kým som, sama sebe svetom, sama sebe človekom. Tieto slová znejú v skladbe Občas z vášho albumu Veci Čo Sa Dejú (2003). Skladba tiež odznie aj na turné. Prečo ste sa pre ňu rozhodli?
Pred rokmi som ju nahrala v mojom byte, v kuchyni, a nikdy som ju "neprehrala“. Ešte so starou kapelou sme ju niekedy na koncertoch hrali, ale nikdy nevyšla v nejakej profesionálnej štúdiovej verzii. Vždy som ju mala veľmi rada. Zachytávala to, ako piesne vyzerajú predtým, ako sa dostanú do štúdia. Často sa mi stávalo, že keď som ľuďom dala vypočuť nejaké demo verzie, veľmi sa im to páčilo, pretože to bolo nabité energiou, bolo to zaujímavé a zvláštne. Keď to potom prešlo celým tým procesom, zrazu z toho vyliezla úplne iná pesnička. Každý jeden muzikant tam zanechá svoju stopu. Keď skladba prejde cestu od svojho vzniku až po samotnú realizáciu, často sa ten duch a autentickosť vytrácajú.

Môžu teda fanúšikovia čakať aj ďalšie "kuchynské“ skladby?
Veľmi veľa z tých skladieb vzniklo v kuchyni, dokonca aj Modrá.

Čo na to hovorili susedia?
Mala som v Bratislave jedného suseda, ktorý mi niekoľkokrát klopal na dvere a raz mi dokonca o piatej ráno povedal: Počúvaj, kašli na to, poď na víno. Ale musím povedať, že všetci boli naozaj veľmi tolerantní. Síce raz som sa musela presťahovať, keď otehotnela susedova manželka. Vtedy za mnou sused prišiel a povedal, že jemu to až tak neprekáža, no žena to vraj nezvláda. Nahrávala som vždy až do noci a bol to navyše klasický panelákový byt na Dlhých dieloch, takže to bolo dosť počuť.

Vaše posledné albumy, Moruša biela a Moruša čierna, k vám akoby nalákali nový typ fanúšikov. Stále sú tu však takí, v ktorých rezonujú skôr staršie hity. Je toto turné akoby výzvou k „zmiereniu“ týchto fanúšikovských základní?
To je pekná myšlienka. Možno som nejaké zmierenie potrebovala aj ja. Nájsť kontinuitu v tvorbe od začiatku až po Morušu. Keď sme dali dokopy playlist turné, zistila som, že tie pesničky si neodporujú , vôbec proti sebe nebojujú. V starších, rovnako aj v tých novších skladbách, je stále tá istá esencia, cítiť, že je to pesnička od tej istej osoby. Tá stopa je tam jasná. Dlhé roky som bojovala s Morušou, všetci sa jej akoby báli. Aj veľa organizátorov festivalov si myslelo, že je to príliš ťažké, náročné, ale ono to tak nie je. Aj Moruša je pesničková. Myslím, že mladšia generácia je k týmto albumom oveľa otvorenejšia, vnímajú ich bez predsudkov. Možno práve preto, lebo ma nezažili ako 18-ročnú, keď som spievala Modrú či Líšku. Neviem. Nedávno sme napríklad hrali s jedným mladým bubeníkom a keď začal hrať Modrú, začali sa mu do očí tisnúť slzy. Vravel, že je to jeho detstvo, že na tom vyrastal. Dostala som sa do štádia, keď mladí ľudia majú moje prvé piesne spojené s detstvom. Tak ako ja som mala napríklad Miroslava Žbirku, oni majú mňa. Aj Katarzia mi raz napísala, že v detstve počúvala mňa. Tak som jej odpísala, že už môžem spokojne odísť do dôchodku.

Turné Takmer sólo má upriamiť pozornosť aj na to, že ste pesničkárka a skladby si skladáte sama…
Veľa ľudí to nevie. Pýtajú sa ma, kto napísal Pokoj v duši. Hovorím im: ja som to napísala. Stále mám v hlave množstvo melódií, vždy som mala. Melódia je pre mňa tá najdôležitejšia vec. Tie skladby sú pre mňa stále veľmi silné, páči sa mi, že sa aj v tej jednoduchosti môžem vyjadriť. Veľmi sa teším, že na koncertoch budú pesničky oholené až na kosť. Som rada, že sme sa k tomu takto postavili. Na druhej strane to však nebude nuda.

Na čo sa teda ľudia môžu tešiť?
E-mail s inštrukciami, ktorý poslal Eddie (Eddie Stevens, partner a producent Jany Kirschner, pozn. red.), je naozaj vtipný. Všetko detailne rozoberá – koncept, skúšky, vybavenie, poznámky, čo má kto doniesť… Napríklad: nožnice na strihanie, ktoré však použijeme ako hudobný nástroj, musia byť dobré, aby pri hraní nevznikali pľuzgiere; poháre, z ktorých budeme môcť piť, no tiež ich môžeme využiť ako hudobné nástroje, nie však príliš tenké, jemné ani malé; 20 pingpongových loptičiek; strunový šľahač mlieka na cappuccino, tzv. penič; masky… Aj stageplan bol veľmi zábavný. Na zem sme položili obrovskú mapu, jednotlivé nástroje sme vyrobili a posúvali sme ich na mape tak, aby to každému vyhovovalo. Bolo tam asi 35 všelijakých mikrofónov. Nakoniec sme si to celé nafotili. Celý ten koncept je veľmi hravý. Toto je Takmer sólo. Nedávno som robila jeden rozhovor v Česku, kde mi vraveli: No jasné, po tej Moruši sa dalo čakať, že to bude také jednoduché… Možno navonok to vyzerá jednoducho, ale je za tým kvantum práce, ktorú musíme ešte do začiatku turné stihnúť, aby to fungovalo. Celkový obraz a zvuk tvorí milión maličkostí. No aj keď to bude náročné, malo by to pôsobiť hravo.

Tú hravosť bolo pri vašich koncertoch cítiť vždy, rovnako ako úprimnosť. Vravíte, že si s gitarou až tak neveríte, no nie je to možno aj istá atmosféra nedokonalosti, ktorá na ľudí funguje?
Je to tak. Ľudia majú radi, keď sa s niečím vedia stotožniť. Nikto nie je dokonalý. Samozrejme, niekedy vedia až nadľudské výkony inštrumentalistov nadchnúť, je to fantastické, no na druhej strane… Boli sme na jednej svadbe v Berlíne, kde boli muzikanti od výmyslu sveta. A Eddie mi vraví, že vedľa mňa stojí Jacob Collier – jeden z najväčších džezových objavov na scéne. Keď potom začal hrať nejaké šialené intervaly, všetci tí muzikanti, ktorí majú zapnuté senzory dokonalosti, boli z toho úplne hotoví. Jacob hral na basu, potom na bicie, neskôr na klavír. On je naozaj tá najlepšia svadobná kapela. Napriek tomu musím povedať, že na mňa vplývajú celkom iné veci. Dokážem sa pre dokonalosť nadchnúť, ale to, čo ma rozplače a spôsobí mi zimomriavky, je autentickosť toho pesničkárstva. Mať zručnosť je jedna vec, ale celková výpoveď nepochádza len z toho, čo sa človek naučil, ale aj z toho, čo si prežil. Mne tam chýbala tá emócia, niečo, na čo by som sa vedela napojiť.

Pesničkárstvo má aj silný spoločenský rozmer. Autori či autorky sa prostredníctvom hudby často vyjadrovali aj k aktuálnemu dianiu. Je toto smer, ktorým sa chcete v budúcnosti uberať?
Asi som to potrebovala. Dostať sa sama k sebe a k svojej tvorbe. Tí najlepší pesničkári vždy vedeli reflektovať to, čo sa deje v spoločnosti. Podľa mňa práve toto slovenská scéna potrebuje. Ako to však urobiť tak, aby to nevyznelo príliš pateticky či uplakane? Stále v písaní hľadám nejaké chodníčky, ako odovzdať správu tak, aby bola čo najsilnejšia, ale aby zároveň nepôsobila príliš ťažkopádne. Áno, niečo to určite predznamenáva. Navyše cítim tvorivý pretlak. Je to už také silné, že sa už asi pol roka budím každé ráno s tým, že musím okamžite písať. A keď na to nemám čas, začínam byť trošku nervózna.

V tomto prípade asi platí: Príde to, keď to má prísť.
Asi áno. No ako som spomínala, veľa nápadov je jedna vec, ale, bohužiaľ, je veľmi málo ľudí, ktorí ich vedia dotiahnuť do konca. Našťastie mám Lindu Vallovú, novú manažérku, ktorá so mnou začala robiť len tento rok, no zároveň je už dlhé roky mojou najlepšou kamarátkou. Tak nejako som vymenila aj kapelu a manažment, pretože som mala po všetkých tých rokoch pocit, že si potrebujem zamiesť pred domom, začať odznova. Možno aj turné Takmer sólo je o tom, že si potrebujem dať veci dokopy a pozrieť sa na všetko s odstupom. Po Moruši som mala pocit, že treba veci vyčistiť, vyjasniť a vyriešiť. Obklopila som sa ľuďmi ako Linda, Alex Čerevka, Shina (z vydavateľstva Slnko records, pozn. red.), jednoducho ľuďmi, ktorým rozumiem, ktorých mám rada a s ktorými nemusím hrať žiadne hry. Otvorenosť je pri ľuďoch, s ktorými spolupracujem, veľmi dôležitá, a to sa potom ukáže aj na hudbe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#turné #Jana Kirschner #Eddie Stevens #Takmer sólo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku