Turné Takmer sólo zavŕšilo v Bratislave svoju púť Slovenskom, onedlho sa chystá k českým susedom. Po miestach ako trnavská Synagóga, Stanica Žilina-Záriečie či Nástupište 1–12 sa v prípade hlavného mesta rozhodla pre dosky, čo znamenajú svet. „Predstavte si, že ste u nás doma,“ pozývala na úvod do svojho súkromia Jana Kirschner, pekne naboso, podomácky. Aby bola ilúzia dokonalá, predstavivosť nemusela pracovať na plné obrátky. Inštrumenty zasadené medzi rôznymi lampami, koberčekom, stolom s fľašou vína a všakovakými predmetmi nielen každodennej potreby, ktoré len čakali na svoj čas, scéna lemovaná červenými svetielkami… Nič nevyjde nazmar. Veď prečo by aj malo, muzikant dokáže hudbu vykúzliť aj z nenápadnej maličkosti. Hudobné etudy sa môžu rozohrať. Jediný rozdiel je v tom, že toto nie je žiadne divadlo. To nám len Jana Kirschner chce ukázať, čo všetko sa skrýva za zdanlivou jednoduchosťou slov takmer sólo.
„Ďalekej ozveny hlas, vráti ma do dávnych čias,“ skladbu Až príde večer spievala Jana Kirschner v prítmí a takmer hneď tak navodila jemnocitnú atmosféru, ktorá sprevádzala jej album Moruša biela. Dlho na pódiu nezostala sama, čoskoro ju na klavíri prišiel sprevádzať jej (takisto bosý) partner Eddie Stevens. Práve on si neskôr často do rúk bral najnepravdepodobnejšie predmety, aby mohla hudba ožiť v tých najčarovnejších aranžmánoch. Po intímnom úvode k sebe postupne pozývali aj ostatných hudobníkov, ktorí na ich hru ochotne pristúpili. Je nesmierne inšpirujúce sledovať, ako sa muzikanti vedia na pódiu zabávať a ako dobre to pritom znie. A takisto, aké hypnotické dokážu byť obyčajné pingpongové loptičky vyskakujúce nad strunami klavíra.
Myšlienkou už od začiatku bolo aj to, aby hravý koncept nezostal ohraničený len koncom pódia. Byť divákom znamenalo podvoliť sa a spievať. Hanblivé tiché hlásky sa osmelili vo chvíli, keď pochopili, že nejde len o umelé prebudenie pozornosti. Keby neboli spievali, nespievala by ani Jana Kirschner. Ľudia, s malou pomocou, udávali melódiu a rytmus. „Stavili sme sa, či to dokážete,“ milo podpichla rodáčka z Martina a zjavne spokojná s výsledkom začala spievať šesť rokov starú pieseň O láske nepoznanej. Nikto nezostal opomenutý. Na svojich pomocníkov, ľudí v hľadisku, si nakoniec posvietila aj malým zrkadielkom.
Stará – nová. Popová alebo menej prístupná. Na prívlastkoch nezáleží. Jane Kirschner nadšene tlieskali všetky vekové kategórie, a to nielen po starších hitoch, ale rovnako novších skladbách z projektu Moruša. A nie, na záver neodznela Modrá. Koncert ukončila pieseň Unesená, ktorá vraj pôvodne vznikla pre niekoho iného, no ako hovorí speváčka, pesnička niekedy mení majiteľa. „Som veľmi rada, že nakoniec pristála pri tomto mužovi. Jemu dnes večer vďačíme za všetko,“ smerovala svoje pohľady na Eddieho Stevensa. „Je to človek, ktorý nám ukázal to, čo sme nemali šancu vidieť zvnútra. Že slovenčina je krásna a na Slovensku je krásna hudba.“
Ľudia už netrpezlivo postávali vo foyeri. Čakali na druhý koncert. Tí, čo pomaly odchádzali zo sály, sa na nich pozerali s tajomným vševediacim úsmevom. Oni už vedeli, čo ich čaká. Vonku zima, no vnútri Máj, krásny máj.
