Anton Popovič: Hudba je mocná čarodejka

Dirigenta, hudobného skladateľa a producenta Tona Popoviča priťahuje experiment. Prepája žánre, hľadá možnosti výnimočnej interpretácie hudobných skladieb a k vážnej hudbe priťahuje mladých ľudí.

09.10.2016 12:00
Kultúra a vzdelávanie je u nás v úzadí. Nie je... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Anton Popovič Kultúra a vzdelávanie je u nás v úzadí. Nie je to pre spoločnosť zdravé, tvrdí dirigent Anton Popovič.

Aký žáner sa u vás doma počúval?
Vyrastal som v období, keď sa hudba počúvala na vinylových platniach. Platne u nás zbieral otec, ktorý mal okrem klasickej hudby rád jazz a soul. Spomínam si, že keď bol ako literárny vedec na služobnej ceste v západnom Nemecku, čakal som, že mi donesie platňu skupiny ABBA. Bol som fanúšik tejto švédskej kapely. Namiesto nej však v roku 1978 prišiel s najnovším albumom I Am od skupiny Earth, Wind & Fire. Bol som trocha sklamaný, ale dnes viem, že to bol dôkaz jeho originálneho hudobného vkusu. Táto skupina bola v našich zemepisných šírkach takmer neznáma – album I Am dodnes patrí k významným svetovým hudobným počinom. Otec bol celkom progresívny dídžej.

Váš otec je ten Anton Popovič, ktorého wikipédia uvádza ako uznávaného translatológa?
Áno, otec bol autorom niekoľkých odborných publikácií, tá, ktorá ho asi najviac preslávila v odborných kruhoch, má názov Teória umeleckého prekladu. Myslím, že ak by sme s mojimi bratmi pospájali všetky naše aktivity, proti jeho dielu by to bolo stále málo.

S bratom Sávom ste kedysi tvorili skupinu Kopytovci. Kedy ste sa naposledy stretli na pódiu?
Tento rok sme v bratislavskom rozhlase realizovali veľký projekt, ktorý som dlhé roky nosil v hlave. Vďaka spolupráci s Bratislavským samosprávnym krajom ho bolo napokon možné uskutočniť. Sériu devätnástich predstavení výchovno-vzdelávacieho projektu Shakespeare – Prokofiev ROMEO a JÚLIA zažilo vyše deväťtisíc študentov, účinkoval tam Sáva v dvojrole Dojky a Pátra Lorenza. Teraz so Sávom a Mravcom pripravujeme comeback politického kabaretu Kopytovcov.

Tradičné výchovné koncerty priveľký úspech u tínedžerov nemajú. Čím ste si ich získali?
V roku 2001 sme spoločne s dramaturgom Adrianom Rajterom dostali pozvanie na výchovné koncerty v spolupráci s Košickou filharmóniou. Koncerty som dirigoval a moderoval. Hudobníci ma už na prvej skúške upozorňovali, že výchovné koncerty bývajú obyčajne veľmi problematické, pretože väčšinu študentov očividne nebavia. Naším publikom mala byť učňovská mládež. Stavil som na to, že vynikajúca interpretácia hudobného diela zaujme akékoľvek publikum. Naštudovali sme teda výchovný koncert s takým nasadením, akoby sme mali koncertovať v Carnegie Hall. Koncerty dopadli vynikajúco aj so standing ovation. Hudba – keď je dobre interpretovaná – je mocná čarodejka. To nás inšpirovalo k ďalším podobným aktivitám.

Koncert Hudba Európy na Devíne Foto: Pavol Demeš
D71 3055 Koncert Hudba Európy na Devíne

V Bratislave už na predstaveniach pribudli aj známe tváre?
V predstavení herci stvárnili istú dejovú pasáž z hry Romeo a Júlia (napr. balkónovú scénu, smrť Tybalta) a tú istú scénu hudobne vyjadril symfonický orchester. Aby boli postavy Romea a Júlie čo najbližšie originálu, stvárňovali ich študenti konzervatória a spolu s nimi herci Róbert Jakab, Marián Miezga a Juraj Kemka, Martin Hronský a Marián Prevendarčík, dejom sprevádzala Adela Banášová. Máme pripravené pokračovanie, hľadáme partnerov v ďalších samosprávnych krajoch. Chceme, aby sa mladí zoznámili s klasickou hudbou.

Zdá sa vám, že ju nepoznajú?
Od pádu komunizmu sa u nás kladie dôraz na riešenie politických a ekonomických problémov, zatiaľ čo kultúra a vzdelávanie je v úzadí. Nie je to pre spoločnosť zdravé. Ak s tým nič neurobíme, jazyk klasickej hudby sa pre mladých stane nezrozumiteľným. Chceme im priblížiť vývoj a rozmanitosť hudby, aby sa vedeli orientovať v hudobných štýloch. Veď hudba rozvíja emocionálnu inteligenciu človeka.

Pred dvoma rokmi ste sa s Jožom Rážom a Evou Sirackou stali osobnosťami Bratislavy. Čo tvorilo váš vzťah k tomuto mestu?
Hudbou Bratislavy pre mňa bolo Collegium musicum Mariána Vargu, na tomto hudobnom odkaze si moja generácia vytvárala pocit zo života v meste. Vstupom do úplne nového sveta pre mňa boli aj stretnutia v dome Albrechtovcov na Kapitulskej ulici. Muzikológ, polyhistor Ján Albrecht nám sprostredkoval vnímanie hudby cez príbehy a spomienky z Bratislavy. Môj bratislavský pocit vytvárali aj koncerty Bohdana Warchala a Slovenského komorného orchestra. Nemôžem zabudnúť ani na výtvarné umenie, ku ktorému mal blízko otec. Doma nás obklopovali diela slovenských klasikov Laluhu, Nemčíka, mnoho publikácií výtvarných umeleckých diel, samozrejme, literatúra bratislavských autorov.

Dalo sa hudbe vo vašej rodine vyhnúť?
Hudba na mňa odmala vplývala zovšadiaľ. Stará mama z otcovej strany, ktorá bola učiteľkou, mi už v predškolskom veku venovala klavír – pianíno Petrof. Hrám na ňom dodnes. Starý otec bol huslista, zbormajster a neskôr pedagóg spevu. Začínal u neho aj operný spevák Sergej Kopčák. Mamin otec vyštudoval v Budapešti hru na organe. V Košiciach, kde pôsobil v 50. rokoch, bola premiérovaná jeho opereta.

Začínali ste teda hrou na klavíri?
Vlastne som začínal so spevom. Rodičia spomínali, že keď ešte nemali auto a cestovali na výlet autobusom do Budmeríc, celú cestu som si spieval všetky pesničky, ktoré ma babička naučila. Po tomto výkone sa mi cestujúci vyzbierali do klobúka. Asi vtedy som si uvedomil, že sa hudbou budem môcť živiť. S hrou na klavíri som začal pod vedením starej mamy v predškolskom ve­ku.

Nebolo to priskoro?
V našej rodine bola hudba podobne dôležitá ako ovládanie reči. Hudba má tiež svoj jazyk, ktorému možno porozumieť na viacerých úrovniach. Paradoxne ma spočiatku viac priťahovalo herectvo, história, archeológia. Od klavíra som sa neskôr dostal aj k hraniu na trúbke. V Nitre, kam sme sa načas kvôli otcovej práci presťahovali, som začal hrať vo vynikajúcej dychovej hudbe nitrianskej ľudovej školy umenia. V štúdiu trúbky som pokračoval aj na Konzervatóriu v Bratislave.

Má vaša prvá trúbka svoje čestné miesto?
Po tej prvej som tak túžil, že som ju vymenil za prvý školský výlet. V rámci svojich sparťanských výchovných metód nás otec viedol k tomu, že by sme sa mali pre dôležité veci vedieť obetovať. Dal mi na výber – buď mi zaplatí školu v prírode alebo mi kúpi trúbku. Vybral som druhú alternatívu, napriek tomu, že som týždeň chodil s neznámymi spolužiakmi do inej triedy. To bola moja prvá traumatizujúca o­beť.

Nebanovali ste?
Nie. Trúbka je dodnes mojím obľúbeným nástrojom, jej zvuk je spôsobom môjho hudobného vyjadrovania.

Vaša rodina bola nielen plná muzikantov, ale aj emigrantov. Ako sa vám žilo s týmito čiernymi bodmi?
V roku 1968 odišli traja bratia mamy, ktorá pochádzala z deviatich súrodencov, z Československa. Stretli sa v Amerike, v Chicagu, kde založili rodinný podnik. Venovali sa predaju a servisu európskych áut, čo bol v tom čase veľmi šikovný a perspektívny ťah. Strýkovia si v Amerike založili rodiny, posielali nám fotografie našich nových bratrancov a sesterníc. Už len z fotiek bolo zrejmé, že žijú v úplne inom svete. Pravidelne sme si s nimi písali či telefonovali, odmalička som vedel, že naše telefonáty sú odpočúvané a že žijeme v zriadení, ktoré kontroluje pohyb a svetonázor občanov. Aj z tejto skúsenosti som čerpal motiváciu pre svoje postoje v novembri 1989.

Vy sám ste netúžili zbaliť kufre?
Nikdy som si nemyslel, že by sa tým v mojom živote niečo vyriešilo. Zajačie úmysly mal môj brat Sáva v roku 1988 po našej prvej návšteve Ameriky, kam sme sa po zdĺhavom vybavovaní dostali na pozvanie rodiny.

Odhovárali ste ho?
Áno, lebo som veril, že po nástupe Gorbačova sa svet bude meniť k lepšiemu, bolo to zrejmé z udalostí vo vtedajšej NDR.

S bratom Sávom Foto: Archív Antona Popoviča
Anton Sávo Popovič S bratom Sávom

Aká bola atmosféra na konzervatóriu v čase, keď ste tam študovali?
Za bránami konzervatória sa otváral úplne iný svet, ktorý v socializme pôsobil ako svet slobody. Vytvárala ho vtedajšia zostava pedagógov a študentov, objavovali sa možnosti koncertovať v západnej Európe, mnohí pedagógovia sa ako hráči symfonických či komorných telies dostávali na Západ. To na iných stredných školách prakticky nepoznali. V Bratislave vtedy vznikol Big Band konzervatória, absolútna novinka vo výučbe populárnej, no nie povrchnej hudby. Viedol ho osvietený pedagóg Bohumil Trnečka. Dosiahli sme takú interpretačnú úroveň, že sme boli pozývaní na jazzové festivaly v bývalom Československu. Jedným z našich vrcholných úspechov bol koncert na Bratislavských jazzových dňoch. V Big bande Konzervatória som sa stretol s Jurajom Bartošom, Jurajom Griglákom, Daliborom Jenisom, Matúšom Jakabčicom a inými hudobníkmi, ktorí dodnes formujú kvalitu hudobnej scény.

Kedy ste sa rozhodli pre dirigovanie?
Postupným hlbším spoznávaním hudby. Najprv pribudlo štúdium bicích nástrojov, v rámci aktivít big bandu som mal možnosť osobne naštudovať svoje skladby a aranžmány. Dirigovaniu v pravom zmysle som sa začal venovať vďaka skladateľovi Michalovi Galovcovi, ktorý vo mne dirigentské nadanie objavil a rozvinul.

Aké musí mať dirigent nadanie?
Dirigentské nadanie sa prejavuje schopnosťou komplexne spoznať a pochopiť hudobné dielo, preniknúť do možností jeho znenia, vytvoriť výklad diela, vedieť získať hráčov pre svoju predstavu o danom diele a doviesť ich k realizácii konkrétnej hudobnej predstavy. Pôsobenie dirigenta je interdisciplinárne, napríklad schopnosť komunikovať či organizačné schopnosti patria tiež k dirigentskému nadaniu.

Vedú vás pritom zaužívané interpretácie alebo hľadáte nové cesty?
Aj vďaka tomu, že som sa venoval štúdiu kompozície, v prvom rade ma zaujíma, čo chcel skladateľ diela počuť, čo chcel interpretom svojím hudobným zápisom povedať, ako by skladba mala podľa jeho predstáv znieť. Následne hľadám cesty, ako tieto predstavy z nôt preniesť do aktuálneho znenia hudobného naštudovania. Tieto schopnosti som mal možnosť rozvinúť počas vysokej školy, keď som premiérovo uvádzal skladby svojich spolužiakov, napríklad Miloša Betka. Neskôr sme na základe iniciatívy Daniela Mateja ako študenti spoločne s progresívnymi pedagógmi Jurajom Benešom a Milanom Adamčiakom založili súbor VENI, ktorý sa zameriaval na súčasnú hudbu. Tým sa otvoril priestor na spoluprácu so žijúcimi autormi skladieb, s ktorými bolo možné konzultovať každú notu. Bavilo ma ušiť autorovi znenie jeho kompozície takpovediac na mieru, vytvoriť jej určujúcu podobu.

Pre balet SND skomponoval hudbu k predstaveniu... Foto: Ctibor Bachratý
Popolvár Anton Popovič Pre balet SND skomponoval hudbu k predstaveniu Popolvár.

Ako veľmi sa líši tento prístup od zaužívaných spôsobov naštudovania hudobného diela?
Z môjho pohľadu veľmi. Hudba v sebe nesie potenciál mimoriadneho zvukového a energetického zážitku. Ten treba v znení skladby nájsť, oživiť ho, spojiť jemnohmotné energie hráčov. Úlohou interpreta je priniesť poslucháčom hudbu ako zvukový obraz, ktorého sa môže dotknúť zmyslami a prežiť intenzívne spojenie s hudbou. Inak hrozí, že sa hudba stane len ušľachtilou nudou. Každá skladba v programe koncertu je svetom, ktorý treba objaviť. Preniknúť do kompozície je ako spoznávať nového človeka. Dirigent musí skladby koncertu poznať dôverne a o toto poznanie sa podeliť s orchestrom a napokon s poslucháčmi. Predostrieť, čo sa v skladbe deje, kam hudba smeruje. Hudobné telesá bežne nemajú čas a podmienky na kvalitné naštudovanie. Mne však priemerné naštudovanie nestačí, vyhľadávam koncertné projekty, ktoré majú ambíciu dostať sa čo najhlbšie do hudobného materiálu.

Keď dirigent naštuduje so súborom skladbu takmer k dokonalosti, nie je potom už navyše?
Orchester bez dirigenta by bol ako vlak bez rušňovodiča, ktorý dokáže jazdiť po vytýčených koľajach, ale nespomalí a nezrýchli či nezastaví sám od seba. Môže vzniknúť mylný dojem, že dirigent je zbytočný, dirigenta vlastne na rozdiel od hráčov nie je ani počuť. Čím je súbor väčší, tým viac hrozí, že bez súčinnosti hráčov s dirigentom sa môžu vytratiť detaily. Ale majstrovstvo spočíva práve v detailoch.

Ako cvičí dirigent?
Dirigent musí mať osvojené gestá, mať ich pod kontrolou, aby boli čitateľné, priam objektívne. Hráči musia prostredníctvom gesta dostať prehľadnú, jednoznačnú a inšpiratívnu informáciu. Samozrejme, kľúčové je poznanie skladby. Hráči veľmi rýchlo zistia, do akej miery dirigent skladbu pozná, ako dokáže hráčov viesť. Dirigent musí tiež vedieť, ako v obmedzenom čase dosiahnuť čo najvyššiu možnú kvalitu naštudovania. Vlastne je aj psychológ, pretože stojí sám oproti desiatkam hráčov.

Kto bol vaším dirigentským vzorom?
Bolo ich viacero. Ľudovít Rajter, ktorého som bol posledným žiakom, moji holandskí pedagógovia Jac Van Steen, Ed Spanjaard, Jan Boogards, dirigenti Richard Strauss, Herbert von Karajan, Carl Schuricht, Leonard Bernstein, Wolfgang Sawallisch, Nicolas Harnoncourt.

Ako to bolo s hudbou v minulosti?
Tiež by ma zaujímalo, ako zneli skladby v čase Bacha, Haydna, Mozarta či Beethovena. Vtedajšia spoločnosť sa venovala prakticky iba súčasnej hudbe, hudbe žijúcich skladateľov. Hudbu bolo možné počuť iba naživo, neexistovala záznamová technika, zažiť znenie hudby osobne muselo byť pre ľudí čistým zázrakom. Dnes, keď nás obklopuje hudba zo všetkých strán, sú koncerty klasickej hudby iba jednou z možností, ako stráviť večer, vtedy ich spoločnosť vnímala ako vrchol vlastného rozvoja. Každý, kto v spoločnosti niečo znamenal, chcel byť pri tom.

Na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu ste študovali interpretačnú prax starej hudby. Čo vás láka na starej hudbe?
Nájsť ten správny prístup, ktorý ozvučí zápis na papieri, vytvorí architektúru zvukov, z ktorých sa dielo skladá – v niečom je to takmer vedecká činnosť. Učiniť zadosť kompozícii a zámeru skladateľa, vychádzajúc z kontextu doby, z miesta, kde sa tá hudba zrodila a zároveň do nej vložiť energiu človeka zo súčasnosti.

Anton Popovič diriguje aj výchovný koncert s... Foto: Archív Antona Popoviča
Anton Popovič Anton Popovič diriguje aj výchovný koncert s nasadením, akoby mal orchester hrať v Carnegie Hall.

V dirigentskej profesii sa za mladého považuje dirigent, ktorý má štyridsať. Kam patríte vy?
Neviem to presne určiť, asi sa stále cítim ako mladý dirigent, ktorý toto veľmi komplexné remeslo spoznáva. Pri každom projekte sa učím nové veci, objavujem nové inšpirácie. Občas si vravím, že keby som isté veci už vedel pred rokmi, všetko by bolo inak.

Kedy ste naposledy našli nové inšpirácie?
V júni sme pripravovali koncert Hudba Európy na Devíne. Spojili sme tri rôzne žánre – dielo hudobného baroka Hudba k ohňostroju (G. F. Händel), artrockovú kompozíciu Atom Heart Mother (Pink Floyd), rockové a popové skladby v orchestrálnych aranžmánoch. Zažili sme s hudobníkmi silné chvíle, ktoré azda prežívali aj návštevníci koncertu. Kto koncert nevidel, môže si záznam z neho pozrieť v piatok 30. 9. na Dvojke.

Odbehnú vám niekedy myšlienky pri dirigovaní?
Práve naopak. Viem sa skoncentrovať tak, že nevnímam okolitý svet. Nepotrebujem prestávku, nepotrebujem piť, jesť, som schopný pracovať celé hodiny, hudba ma celkom pohltí. Neuvedomím si, ako prejdú celé hodiny, nevšimnem si, kedy majú hráči nárok na pauzu.

Kde si najlepšie odpočinie vaša myseľ?
Sauna je miestom, kde sa čistí telo aj myseľ. Je to jeden z najlepších vynálezov ľudstva. Moja mentálna aktivita je veľmi silná, nudu poznám len z rozprávania, v mysli sa zaoberám vecami, ktoré ma obklopujú, vynárajú sa mi asociácie a príbehy. Ešte aj v spánku mám živé sny, v ktorých na niečom intenzívne pracujem. Sauna mi pomáha dostať sa do bodu nula, všetko zresetovať. Fíni tvrdia, že sauna je prechod medzi reálnym a transcendentálnym. Pomáha mi aj joga, ktorej som sa venoval od pätnástich rokov, silne ma ovplyvnil čchi-kung, práca s energiou života.

Ako ste sa dostali k tomuto prastarému čínskemu cvičeniu?
Dlhodobejšie som vyhľadával alternatívne disciplíny, ktoré rozvíjajú telo a rozširujú obzory vedomia. Čchi-kung som začal cvičil pod vedením čínskeho majstra Xu Ming Tang. Po prvý raz som ho videl v Dome kultúry v Devínskej Novej Vsi a najskôr som chcel odísť. V miestnosti bolo množstvo ľudí, v takej veľkej skupine som sa necítil pripravený meditovať. Lenže už toto prvé cvičenie spôsobilo, že som pri čchi-kungu vytrval roky. Naučil ma, že meditáciou sa človek dostane hlbšie do svojho vedomia a zvýši si kvalitu života.

Anton Popovič

Foto: SOZA
Anton Popovič

Dirigent, hudobný skladateľ a producent sa narodil 10. júla 1965 v Bratislave. Na Konzervatóriu v Bratislave študoval hru na trúbku a bicie nástroje, v štúdiu dirigovania a kompozície pokračoval na VŠMU. Na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu navštevoval kurzy dirigovania, kompozície a interpretačnú prax starej hudby. Patril medzi študentských aktivistov v novembrovej revolúcii 1989. Premiérovo uviedol početné diela slovenských skladateľov a nahral niekoľko CD pre domáce a zahraničné vydavateľstvá, spolupracoval na realizácii viacerých divadelných, filmových a televíznych projektoch. Bol iniciátorom projektu Slovensko – Maďarsko, umenie kultúrnej komunikácie. Pre Balet SND skomponoval hudbu k predstaveniu Popolvár. Je autorom filmovej hudby (Hra o láske a smrti, Tanec medzi črepinami, Vlčie hory a i.), dirigoval nahrávky hudby k filmom Záhrada, Krajinka, Návrat Idiota, Všichni moji blízcí, 38, Sedem zhavranelých bratov. V decembri 2012 sa stal riaditeľom Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA). V umeleckej brandži sa pohybujú aj jeho mladší bratia Sáva a Tomáš.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #dirigent #SOZA #hudobný skladateľ #filmová hudba #Anton Popovič