Marián Chudovský: Každý má svojho Mefista

, , 21.10.2016 12:00
Marian Chudovsky, Chudovský
Operný režisér Marián Chudovský. Autor: ,

Divadlo tvoria citliví ľudia a Marián Chudovský ich vie spájať. Venuje práci skoro všetok svoj čas, ale vychutnáva si aj život v Čunove, kde býva. Chodí na prechádzky so psami, počúva s nimi aj operu a pre priateľov vraj varí výborný segedínsky guláš.

Operný režisér Marián Chudovský je generálnym riaditeľom SND. Zodpovedá za tri súbory, operu, balet a činohru, a okrem toho pripravuje aj vlastné inscenácie: V piatok 21. októbra, bude premiéra Faustovho prekliatia od Hectora Berlioza. Divadlo tvoria citliví ľudia a Marián Chudovský ich vie spájať. Venuje práci skoro všetok svoj čas, ale vychutnáva si aj život v Čunove, kde býva. Chodí na prechádzky so psami, počúva s nimi aj operu a pre priateľov vraj varí výborný segedínsky guláš.

Pred vyše týždňom nám Jožo Ráž z Elánu povedal, že do opery nechodí, hoci v mladosti mal do opery permanentku. Vraj nič špičkové, čo by ho prinútilo tam ísť, sa nevyskytne. Čo mu na to odpoviete?
Že ho pozdravujem a do divadla treba chodiť každý týždeň. Nájde tu špičkové výkony. Opera je žáner, kde spevák musí byť disponovaný na sto percent. Ak to tak nie je, môže sa stať, že výkon nie je až taký špičkový. Ale nemám rád tento výraz, lebo niekedy sa z kvalitných operných sólistov robia hviezdy a potom majú niekedy aj hviezdne maniere. V tomto prípade má aj Jožo Ráž trošku hviezdne maniere. Nemusel by sa takto vyjadrovať o našej opere, keď ju nepozná.

Vy chodíte na jeho koncerty?
Ja som fanúšikom Elánu, vyrástol som na ňom a držím mu palce. Je to pre mňa kapela, ktorá výrazne prekročila tieň Slovenska. Na stužkovej sme si púšťali Elán do rána alebo pri rôznych iných príležitostiach, ale robil som s nimi aj ako režisér, poznám sa s Vašom Patejdlom či druhým klávesistom Ľubom Horňákom. Elán, to je moje. To hovorím úprimne.

Kto dnes vlastne chodí do opery?
Všetky generácie. Veľmi ma teší, že nielen v opere, ale aj v balete a najmä v činohre – lebo SND je trojsúborové divadlo – vidím čoraz viac mladých ľudí. Pochopiteľne, opera ako žáner si vyžaduje iné nároky ako činohra, je zložitejšia na pochopenie. Človek musí prísť dokonale pripravený a naladený na vnímanie opery, aby bol svedkom operného predstavenia. V tomto máme najviac problémov. Na to, aby sme si vychovali nové publikum, treba vynaložiť veľa síl a invencie. Mať nápady, aký repertoár, aké dramaturgické línie, ako to urobiť, aby opera nebola akýmsi žánrom pre konzervatívnejšie zmýšľajúce staršie generácie. Naše publikum je živé ako všade na svete. Naša opera má kvalitný repertoár, kvalitných sólistov, zbor, snažíme sa vytvárať inscenácie v spolupráci s dirigentmi, režisérmi, divadelníkmi, kostýmovými výtvarníkmi a scénografmi, ktorí niečo znamenajú v európskom kontexte. Donedávna tu bol tri roky hudobným riaditeľom Friedrich Haider, ktorý urobil veľa záslužnej práce a zvýšil kvalitu našej produkcie. A sú tu aj ďalší kvalitní dirigenti. Ale chvalabohu naše publikum je aj medzinárodné. Keď sa niekto pejoratívne vyjadruje o tom, že sem chodia rakúski dôchodcovia…

Koľko ich sem vlastne chodí?
Neviem presnú štatistiku, dnes si každý môže kúpiť vstupenku cez internet. Ale nejde len o dôchodcov, chodia sem ľudia v produktívnom veku a všetkých generácií. Môžeme sa pochváliť, že už 25 rokov spolupracujeme s jednou rakúskou cestovnou kanceláriou, tá, mimochodom, sídli priamo za Viedenskou štátnou operou. Pre vedenie viedenskej opery bolo iróniou, že im odlákavali publikum do Bratislavy. Ale hlavne preto, že sme cenovo oveľa prístupnejší ako špičkové rakúske divadlá.

La Traviata.
La Traviata. Autor: Alena Klenková

O koľko sú vstupenky na operu v SND lacnejšie?
U nás je strop v opere 35 eur na bežnú premiéru, na predstavenia so špičkovými hosťujúcimi sólistami či súbormi je to viac – do 90 eur. Vstupenku do opery si kúpite v štyroch rôznych cenových kategóriách, existujú rôzne zľavy. Vo Viedenskej štátnej opere stojí lepší lístok okolo 200 eur. Čiže sme lacnejší a máme zaujímavý repertoár.

Prídu cudzinci trebárs aj na Suchoňovu Krútňavu?
Áno, Rakúšania prídu. Podľa odhadov je každý piaty divák mimoslovenský. Dokonca vo Financial Times na konci leta odporúčali Britom navštíviť našu operu pod titulkom „Bežte do Bratislavy, hrajú tam Krútňavu“. Spomínaná rakúska cestovka sem za 25 rokov priviezla vyše 500 000 divákov. Chvalabohu opera je žáner internacionálny, rovnako ako balet, takže vo foyeri registrujeme ľudí hovoriacich rôznymi jazykmi. Nájdete tu Rusov, Japoncov, Kórejčanov, Číňanov a ľudí z celej Európy. Keď prídu do Bratislavy zástupcovia zahraničných firiem, ako inak si vyplnia večer? Buď idú na pivo, alebo ak chcú spoznať kultúru národa, vyberú sa do divadla či na koncert.

Spomínali ste pripravené publikum. Ako sa má pripravovať? Má si naštudovať dej opery, históriu diela, život skladateľa?
Malo by vedieť, na čo ide. Ale mal som mysli prvé stretnutie s operou, to je to najdôležitejšie. Lebo keď sa prvýkrát sklame, príde na nevhodný, náročný titul, mladý človek sa môže vystrašene otočiť na podpätku a už viac nepríde. V prípade baletu alebo činohry je to iné, pri balete je kúzelná choreografia, invenčná hudba, to ho neodradí. Ale ak je mladému človeku operný spev nezrozumiteľný, už fanúšikom opery nebude. Do činohry príde aj po sklamaní, lebo pozná hercov, je mu to zrozumiteľnejšie už pri prvom stretnutí.

Aké bolo vaše prvé stretnutie s operou?
Prvýkrát som bol na opere ešte na základnej škole v Banskej Bystrici. Bolo to rozprávkové predstavenie, ktoré ma pritiahlo – Kowalského Rozprávky pri praslici. Ako gymnazista už som chodil na klasické opery ako Eugen Ogenin, operetu, Lehárovho Paganiniho.

SND má v repertoári aj predstavenia pre deti, ale nie je ich až tak veľa.
Naša Nepredaná nevesta bola vypredaná. Každý rok pripravujeme s moderátorom a scenáristom Martinom Vanekom jednu verziu komickej opery – je to prierez operou pre deti. Titul potom funguje rok, dva, niekedy aj viac – je to pre rodinného diváka, interaktívne, deti sa môžu zúčastniť. Zvládnu to aj deti v predškolskom veku. Rozutekajú sa, bežia na javisko a zúčastňujú sa diania.

Na tlačovke o novinkách tejto sezóny ste povedali, že by ste chceli, aby opera bola podobne navštevovaná ako činohra. Ako to dosiahnuť?
To sa nám asi nepodarí, činohra má skvelú návštevnosť. Za posledné roky až rekordnú, niektoré tituly sú stále vypredané – Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Bál, Rivers of Babylon… Všetko sú to invenčné diela. Dramaturgia činohry je dokonale premyslená, má svoju koncepciu na niekoľko rokov dopredu. Stanovil ju pri svojom nástupe riaditeľ Roman Polák. Aj keď pri niektorých sezónach sme mali obavy, ako na to budú diváci reagovať. Napríklad predvlani bola celá Slovenská sezóna zostavená z dramatizácií diel slovenských autorov alebo autori napísali priamo diela pre naše divadlo. Dopadlo to nad očakávanie dobre.

Čo vás prekvapilo?
Napríklad úspech Polnočnej omše, Bačovej ženy, Nevesty hôľ – to si žiada pripraveného diváka, ktorý tuší, čo je napríklad lyrizovaná próza.

Ako ľudia reagujú na experimentálnu inscenáciu Strach?
Na premiére reagovali veľmi prirodzene a spontánne, neviem, ako to bolo pri reprízach Strachu. Ale aj to je život, možno to vyvolá mierne depresie, ale neodradí to. Lebo podstata činoherného súboru, ktorý vedie Roman Polák, je, že ľudia si z predstavenia musia odniesť nejakú myšlienku. Nechceme lacnú zábavu, ale ďalšie reakcie, premýšľanie.

Ak chce ísť do divadla napríklad rodina s deťmi a chce tam zažiť pozitívnu emóciu, čo im odporučíte okrem veselého a vydareného Dobrodružstva pri obžinkoch?
Dá sa vybrať. Zo slovenskej sezóny aj Bál, Nevesta hôľ. Skúste Karpatský thriler, Karvašovu Polnočnú omšu… Pre menšie deti trebárs Lomidrevo.

Máme pocit, akoby repertoár SND bol prevažne vážny a intelektuálne zameraný. Dnes už autori nepíšu komické hry? Nie každý zvláda intelektuálno-depresívnu Arkádiu Toma Stopparda.
Depresívnu? No, pravdou je, že Arkádia chce náročnejšieho diváka. Stoppardovu Arkádiu si treba pozrieť vtedy, keď je človek dokonale koncentrovaný a oddýchnutý. Nejde to tak, že človek príde o šiestej z práce, dá si sprchu a uteká do divadla.

Ale väčšina ľudí naozaj príde o šiestej z práce a nemá čas sa na divadlo vopred pripravovať.
Snažíme sa vychádzať divákom v ústrety aj tým, že tituly náročnejšie na vnímanie a dlhšie inscenácie zaraďujeme na víkendy. Aby si návštevníci mohli dokonale vychutnať večer. Ale máte pravdu, určite podiel komických titulov, nielen v činohre, ale aj v opere či balete, je nižší. Spomeňme však, že v činohre máme napríklad inscenáciu Pán Mimo od Nestroya, Lakomca, Veľa kriku pre nič, Skrotenie zlej ženy…

To sú všetko hry od klasikov – Shakespeare, Moliere. Súčasní autori nepíšu ľahšie témy?
No nepíšu, taká je doba.

Tak napíšu napríklad tri jednoaktovky pod názvom Morálka 2000+. Ale to bolo výborné predstavenie. Inak doba nepraje veselohrám?
Asi nie.

Vráťme sa k opere. V roku 2009 ste pre Hudobný život povedali, že „operné divadlo vo svete je skutočne niekde úplne inde ako u nás. Hlavne preto, že je aktuálne.“ Už sa to zmenilo?
Určite áno. Snažíme sa robiť aktuálne inscenácie opier.

Kedy je operné divadlo aktuálne?
Divadlo, nielen operné, musí mať odkaz pre dnešok, nemôže byť nejakým historizujúcim múzeom. Musí byť nástojčivé, zaoberať sa nejakým aktuálnym problémom, mať posolstvo pre dnešného diváka.

Prinášajú nám aktuálnosť zahraniční hostia ako Peter Konwitschný?
Aj, Peter Konwitschný nie je jediný, hoci je výnimočný režisér. Ten je už naším stálym spolupracovníkom, on je aj v európskom kontexte jedna z najvýraznejších osobností. Aj napriek svojmu nie celkom mladíckemu veku, už bude mať sedemdesiatku, generuje stále nové nápady a postupy. Nemá stále ten istý rukopis, neopakuje dokola tie isté nápady, ako sa stáva mnohým iným režisérom v istom veku. Videl som v Kodani jeho Šostakovičovu Katerinu Izmailovu, je to veľmi rozsiahla partitúra, náročné dielo – sklonil som hlavu pred jeho odvahou a výpovednou hodnotou diela. Mali sme však aj ďalších hosťujúcich režisérov, ale v umení sa ťažko robia rebríčky. Teda v aktuálnom divadle sme výrazne pokročili dopredu, nechceme tu inscenačné klišé.

Pozývate zahraničných operných režisérov aj preto, že našich je na celom Slovensku ledva päť?
Aj to je vysoké číslo. Skôr sú tu asi traja režiséri s operným vzdelaním – okrem mňa Martin Bendik a Pavol Smolík. Bohužiaľ to odráža stav nášho školstva, ktoré nemá snahu generovať operných režisérov. Ale sme malý národ a ak niekto chce vyštudovať opernú réžiu, môže ísť do susedných Čiech alebo inam do zahraničia. Nechcem však vyplakávať.

Koľko operných režisérov vlastne potrebuje krajina ako Slovensko?
No veď to. Operných režisérov Slovensko potrebuje, ale s úspechom režírujú aj činoherní režiséri – Jakubisko, Roman Polák. Chcem osloviť aj ďalších. Musia rozumieť hudbe a inšpirovať spevákov.

Zo skúšky Faustovho prekliatia.
Zo skúšky Faustovho prekliatia. Autor: Alena Klenková

V akom štýle bude vaša novinka Faustovo prekliatie od Berlioza? Bude to niečo moderné? Čím je Faust aktuálny dnes?
Faust je výnimočné scénické dielo s maximálnym vokálno-inštrumentálnym aparátom, to značí, že je tam veľký orchester, zbor, balet, bude to veľké plátno, ale robíme to úspornými výtvarnými prostriedkami. Faustovo prekliatie je vlastne dramatická legenda, vychádza, samozrejme, z Goetheho Fausta, niečo dopísali aj libretisti. My to robíme poloscénicky, niekde dáme priestor hudbe, niekde myšlienke, a tú myšlienku zvýrazňujeme baletom. Choreograf Igor Holováč je už dlhý čas týmto dielom priam posadnutý. Hudba zaznie vo veľkom geste, ale nie je to opera v pravom zmysle. Je to scénické oratórium v štyroch obrazoch. Toto dielo ešte v SND nezaznelo, bude to jeho scénická slovenská premiéra. Od Goetheho sme veľmi neodbočili, to sa nedá. Každý má svojho Mefista, svoje tiene, svoje dobro a zlo.

Vy ste vybrali predstaviteľov hlavných rolí?
Vyberá ich dirigent s riaditeľom opery. Musia to byť interpreti, ktorí sa víťazne pobijú so svojím vokálnym partom. Sú tam tri výrazné postavy. Fausta spieva tenorista Ľudovít Ludha, Mefistofela barytonista Daniel Čapkovič a hlavnú ženskú postavu Margarétu spieva mezzosopranistka Monika Fabiánová. Ešte je tam jedna menšia úloha pre mladého sólistu Borisa Prýgla. Bude tam 90-členný spevácky zbor plus detský zbor. Dokopy bude na javisku okolo 140 ľudí. Plus veľký orchester.

A kto robí kostýmy?
Výtvarníkom je Jaroslav Valek. No budú civilné, koncertné. Javisko bude odhalené, len scénická konštrukcia, viac to bude postavené na svetelnom dizajne.

Faust bol spracovaný mnohokrát, ako často ste ho videli a ako ste sa vyhli vplyvu týchto predstavení? Je dobré vedieť, ako to robili iní alebo radšej sa tomu vedome vyhnúť, aby vás neovplyvnili?
To druhé. Keď som dostal ponuku robiť Berlioza, tak ako vždy som sa snažil predlohu iba počúvať, nevidieť stvárnenia iných. Faustovi sa, samozrejme, nedá vyhnúť, našťastie pri Berliozovom Faustovom prekliatí to celkom ide, lebo ten bol pôvodne komponovaný koncertne, málo sa inscenuje. Ale inak všade dávajú Bohému, Dona Giovanniho, Toscu, Turandot, Carmen, to človek vidí desiatky inscenácií.

Keď ste vlani premiérovali Verdiho Simona Boccanegru, spomínali ste, že ste sa vybrali do Janova po stopách tohto historického predobrazu. Bola to výnimka alebo bežne študujete aj v teréne?
To bola náhoda, v Janove sme mali rokovanie s vedením Opery Teatro Carlo Felice. Ale pátral som aj po historických reáliách a našiel som Námestie sv. Lorenca a kostol, ktorý sa spomína v opere Simon Boccanegra, ale palác Fieschi už neexistuje. Janov je veľmi zvláštne mesto, tradícia korzárstva a historického pnutia je v povedomí ľudí. Postavy v Simonovi Boccanegrovi tu skutočne niekedy existovali. Dokonca i súčasný starosta Janova sa volá Doria, jeho rod sa v opere tiež spomína.

Máte ako šéf celého divadla čas aj na samotnú réžiu?
Čas si musím nájsť, divadelnú réžiu robím málo, tak raz do roka, raz za dva roky. Niekedy robím réžie aj v iných divadlách, pred rokom som režíroval v Plzni Sedliacku česť a Komediantov. Som režisér, a to, že som riaditeľom, je takpovediac nadstavba, ale som hlavne režisér, nemôžem sa od toho odpútať. Vždy som robil aj televíznu réžiu.

Áno, to nás prekvapilo.
Režíroval som publicistiku, aj zábavu, aj Teleráno, šport. Bolo to remeslo, nebolo tam veľa umenia, skôr rutina a remeselná práca, ale nápady sú potrebné aj v tejto pozícii. Aj v komerčnej televízii musíte vymýšľať. Keby človek ostal len pri opernej réžii, mohol by upadnúť do tvorivej letargie. Je to však celkom iný žáner, dobre sa to remeselne dopĺňa. Teraz je módou dať aj do opery trebárs televízny monitor.

Aj to budeme mať vo Faustovi, projekcie tam budú, sú to moderné postupy. Budeme tam premietať orchester a dirigenta.
A čo vás ešte baví okrem opery, čo robíte vo voľnom čase? Bývam v Čunove, spolu s dvoma psíkmi, a som v kontakte s prírodou. Hneď za plotom je lužný les, chodím sa bicyklovať na hrádzu, hrávam bedminton, v záhradke pestujem paradajky a všetko možné. Mám na to málo času, ale snažím sa o to starať.

V dedine o vás vedia?
Skoro každý ma pozná, chodia aj na operu a hovoria mi ohlasy.

Ste veľký psičkár?
Áno, áno, človek musí mať nejakého priateľa. Mám desaťročnú retrieverku Bafy a štvorročného vlčiaka Rockyho. Vždy som mal dvoch psov, aby jednému nebolo smutno. Dopĺňajú sa.

Marián Chudovský so svojim vlčiakom Rockym.
Marián Chudovský so svojim vlčiakom Rockym. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Reagujú na hudbu?
Moja manželka, ktorá žiaľ zomrela pred rokom a pol, učila spev. Keď zneli vysoké hlasy, psík zavýjal a intonoval, keď zneli nízke hlasy, tak zaspal. Inokedy tie hlasy napodobňoval.

Počúvate doma operu?
Áno, aj psy sú pri tom, ale väčšinou mám slúchadlá a psy chrápu. Opera ich nevzrušuje. Pes nie je vďačný operný poslucháč.

Operný režisér Marián Chudovský.
Operný režisér Marián Chudovský. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Marián Chudovský

Narodil sa 5. februára 1959 v Banskej Bystrici. Opernú réžiu študoval na VŠMU v Bratislave u doc. Branislava Krišku. Pôsobil ako režisér a dramaturg Opery Štátneho divadla v Košiciach (1984 – 1988) a ako jej umelecký šéf (1986 – 1988), ako umelecký šéf Opery SND v Bratislave (1988 – 1989), umelecký šéf a režisér v Štátnej opere v Banskej Bystrici (1991 – 1993), režisér Spevohry Novej scény v Bratislave (1993 – 1996), režisér v televízii Markíza (1996 – 2002) a ako riaditeľ Opery SND v Bratislave (2002 – 2006). Od 1. júla 2012 je Marián Chudovský generálnym riaditeľom SND. Okrem spomínaných súborov režíroval v Komornej opere v Bratislave, v Opere Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave, v Opere pražského Národného divadla i v Janáčkovej opere Národného divadla Brno a vo Vest Norges Opera Bergen. Ako režisér vytvoril doposiaľ okolo šesťdesiat operných či operetných inscenácií. SND má momentálne v repertoári jeho inscenácie Carmen, Simon Boccanegra, La traviata a 21.10. bude mať premiéru Berliozovo Faustovo prekliatie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Opera SND #Marián Chudovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk